Ako sa dá v Taliansku zadarmo cestovať taxíkom ;-)

    Túlala som sa kade tade, nesledujúc stále čas, veď odchod nášho autobusu bol stanovený až na šiestu hodinu večer a tak zaoberať sa problémom na obed koľko je hodín bola hlúposť. Ale stalo sa to, čo by som nikdy nečakala. Ako na potvoru mi práve v Siene moje ruské hodinky prestali "rabótať". To že "moje časy nerabótajut", som zistila až dôkladnejším pohľadom na ciferník a priložením mojich "budíkov" k uchu. Mestom som sa túlala dosť dlho, ale ručičky na mojich hodinkách ukazovali iba štyri hodiny, čo sa mi nechcelo veriť že naozaj sú iba štyri, lebo slnko sa pomaly klonilo už k obzoru. Po opýtaní sa na ulici, prosím Vás, koľko je hodín?, som pri počutí odpovede zalapala po dychu. Odpoveď bola pre mňa šokujúca, ba čo strašná a keď som vtedy neskolabovala, tak v budúcnosti už pravdepodobne akékoľvek podobné nástrahy prekonám bez ujmy na mojom zdraví :-). Pri oznámení času, koľko je hodín som zistila, že o 10 minút je odchod nášho autobusu od brány nazývanej Porto Romana a ja som  na opačnom konci mesta, (bola som od miesta odchodu nášho autobusu minimálne 1 hodinu rezkým krokom). Čo teraz, dumala som, nič sa nedá robiť, dievča, bude Ťa to túlanie dačo stáť, musíš si zobrať taxík a aj tak neviem, či budeš stíhať. Na dlhé rozmýšľanie nebol čas a preto som zdvihla ruku na prvé taxi čo išlo okolo. Zastavil mi "mafiozo" a po mojom opýtaní sa, hovoríte anglicky alebo nemecky, taxikár mi najskôr kývol, že áno, ale keď som mu začala vysvetľovať v angline "oč kráčí", nerozumel mi ani slovo. Pokúsila som sa mu preto svoju požiadavku podať v nemčine, ale úspech sa vôbec nedostavil. Tu už naozaj začalo "prihárať" a čas utekal a ....., škoda hovoriť, oblieval ma pot a hoci som osoba scestovaná, bolo mi veru v tú chvíľu hrozne. Ako tomu človeku vysvetliť, čo chcem...., bože ja sa z neho zbláznim....prebiehalo mi neustále mysľou. Zalarmovala som svoje mozgové bunky na plné obrátky a snažila sa ešte pár talianskymi slovami čo ovládam, vysvetliť taxikárovi, že o 10 minút mi odchádza autobus z opačného konca mesta a ak tam nedorazím včas, tak ma celá skupina asi zabije, vrátane šoférov, lebo parkovať pri bráne Porta Romana sa dlho nedá, (je tam zákaz státia...:-). Po mojej "super taliančine" sa zdalo, že začína chápať, ale to sa mi len zdalo. Zúfalo som mu ukazovala na tie moje poondiate hodinky, potom som hovorila znova čosi o našom autobuse a tu zrazu z neho vyliezlo jediné slovo: WHERE?, na čo som ja zrevala: Porte Romana, quickly! Odpich jeho auta bol taký rýchly, že som sa ani nestihla pripútať a takmer som predným sklom hneď aj vyletela z neho von. Vodič totiž "prudce" pribrzdil, lebo zistil, že do protismeru by to asi nešlo... :-). Bola to fakt jazda smrti, ani som nevedela, či ideme na sever, či juh, vlastne v tu chvíľu mi to bolo jedno, jediné, čo som chcela bolo prísť včas na miesto činu, teda na miesto odchodu nášho autobusu. Jazda bola teda rýchla, ale aj tak sme  meškali cca 5 minút, čo mi nakoniec všetci z autobusu prepáčili. Počas tej  divokej jazdy sme sa dokonca stihli aj predstaviť, who is who. Stefano sa snažil počas tejto "fantstickej" jazdy so mňou "nemnóžko komunikovať", ale furt len taliansky, z času na čas pridal do svojej taliančiny naučené anglické slovo, ktoré určite nezapadalo do jeho talianskeho monológu, ale hovoril. Tak sme sa dobre porozprávali, on na mňa hovoril taliansky a ja na neho potom slovensky, nemalo zmysel trápiť sa inak :-). Išlo nám to obom super, skrátka nemalo to chybu.. Sem tam si Stefano povzdychol a povedal: Slovakia: Tuti, Fruti..... a ja áno, tak je, tak je, Slovakia je Tuti Fruti, (neviem, čo chcel tým básnik vlastne povedať, ale čo už ..., povedal a ja som mu odpovedala, lepšie povedané pritakala). Počas jazdy som sa mu snažila ešte vysvetliť, že mám iba kreditku, resp. marky a že platiť  môžem iba nimi, prípadne keď ma v aute počká, zoberiem si na zaplatenie od našincov líry, (tajne som dúfala, že niekto ešte nejaké  má !???!). Naša komunikácia bola super, každý si hovoril po svojom. Stefano bol s touto komunikáciou celkom spokojný, ja už menej. Ako sa približoval čas odchodu nášho autobusu, znervóznela som. Stefano to zbadal a zahlásil: smile, smile madam, no mne sa teda smiať nechcelo. Konečne som zbadala bránu Porto Romana a už v diaľke som uvidela aj náš autobus. Hovorím mu ukazujúc dopredu:  Hľa, tam je náš autobus, stačí keď ma vyložíte tu, (nechcela som aby celá banda videla, že sa vyvážam v taxíku a ešte k tomu musia na mňa čakať ako na grófku). On však namiesto pribrzdenia, dupol na plyn a vzápätí zastal až tesne pred našim busíkom.  Všetci z autobusu vytreštili oči, čo to za "dilina" sa na nich rúti a uskočili pre istotu bokom. Keď ma vzápätí zbadali vystupovať z auta, ktoré takmer zastavilo na našej Karose, nezmohli sa na slovo. Ja, vystupujúc z auta som sa Stefana spýtala anglicky a vzápätí nemecky, (pre istotu, ak by náhodou porozumel): Koľko platím pane?:  Stefano mi odpovedal "talianskou zmesou angličtiny", či čo to bolo,  niečo v tom zmysle: To je grátis, kočky zo Slovenska to u mňa majú zadarmo!!!, najmä ak sa niekde zabudnú a zablúdia....:-))! Preto, až raz budete milí čitatelia v Taliansku, v meste Siena a budete sa chcieť zviesť zadarmo taxíkom,  pýtajte sa na Stefana...:-)!!, u tohto pána to budete mať na betón zadarmo, (ale iba dámy :-)!). P.S. Doteraz mi naši zo zájazdu neveria, že tomu bolo tak, ako to vyššie popisujem, myslia si úplne niečo iné..., ale, čo im budem čo dokazovať, bolo by to aj tak zbytočné....  . Aby sa mi v budúcnosti na mojich cestách znova nepritrafilo niečo podobné, kúpila som si lepšie hodinky, dúfam, že s nimi nebudem mať také trable ako s tými "Čajkami" v Taliansku...:-).