Čierna Hora - tak trochu inak

V minulom čísle Cestovateľa sme čitateľom predstavili Čiernu Horu. Článok o nej mal túto krajinu predstaviť, priblížiť, a tým, ktorí sa rozhodli stráviť tu dovolenku, ľahšie vycestovať.

Pevne veríme, že účel splnil a tak sa možno čudujete, čo nové ešte môžeme o tejto malej krajine povedať …

Strávila som v Čiernej Hore štyri krásne dni a zážitky z nich sú také, že sa s nimi musím podeliť. Už viem, že aj keby som tam bola oveľa dlhšie, vždy by som objavila niečo nové, krásne, čo vyráža dych. Táto krajina však nie je len krajinou, kde máte možnosť spoznávať nové, nepoznané veci, ale máte chuť i leňošiť, vnímať neuveriteľnú krásu a nedotknuteľnosť prírody všade navôkol.

Príchod na letisko v Podgorici môže niektorých ľudí zaraziť. Je to malé letisko, ale spĺňa účel. Tu sme si všetci museli umyť ruky, lebo
v krajine je vraj rozšírený mor ošípaných, hoci kvalitné bravčové mäso v rôznych úpravách, na stoloch reštaurácií a hotelových jedální, nechýba. Podgorica je administratívne, hospodárske a kultúrne centrum Čiernej Hory a priamo z letiska sme sa vydali na cestu do hôr, kde sme mali stráviť dva dni z pobytu. Len na vysvetlenie: Čierna Hora je krajina, kde sa stretnete s troma klimatickými pásmami. Prímorským, horským a alpským. Už 30 km od mesta sme sa dostali do kaňonu rieky Morače. Skalné bralá, ktoré siahajú až do výšky 600 m, nás sprevádzali celou cestou. Cesta v nich bola taká úzka, že niekedy bolo ťažké pozrieť sa dole do kaňonu. Pôsobilo to majestátne a očarujúco. Pri takých vysokých skalách a hlbokých kaňonoch má človek pocit, že je veľmi malý a že v žiadnom prípade neovláda človek prírodu, ale naopak, príroda nás.

Náš sprievodca z Čiernej Hory nám povedal, že v minulosti, keď niekto spadol do rieky Morače, nedalo sa mu pomôcť a zomrel uväznený v kaňone, pretože ľudia ho nemali ako vytiahnuť. Nad riekou Morača sme navštívili Moračský kláštor (Manastir Morača), ktorý patrí architektúrou, freskami a históriou medzi najvýznamnejšie kultúrno-historické pamätníky Čiernej Hory. Podľa legendy bol kláštor vybudovaný zo žltých kvapľov jaskyne Tušiny. Ľudia vraj na deň vytvorili dlhú kolónu a podávali si ich z ruky do ruky od Tušiny do Morače. Prešli sme tiež kaňonom rieky Tary, ktorá je najdlhšou v Čiernej Hore, a je vraj na celom toku pitná. Rieka Tara sa využíva aj na splavovanie na pltiach, či rafting. Veľmi majestátne pôsobí krásny most, ktorý vedie cez rieku Tara a ponúka fantastický výhľad priamo do kaňonu. Postupne sme sa dostali do mesta Žabljak, kde sme boli ubytovaní. Žabljak sa nachádza v nadmorskej výške 1450 m priamo pod vrchmi pohoria Durmitor. Má alpské klimatické osobitosti, priemerná
ročná teplota vzduchu je tu 5 °C a sneh sa udrží priemerne 120 dní v roku. Takže, ak sa rozhodnete navštíviť tieto hory, určite si pribaľte teplé oblečenie. Ráno po príchode do hôr sme sa vybrali navštíviť Národný park Durmitor; durmitorská oblasť s riekou Tarou je zapísaná do Svetového zoznamu prírodného dedičstva UNESCO. V Durmitore sú krásne jazerá, hlboké kaňony, listnaté a ihličnaté lesy, ale najmä majestátne vrchy, ktoré siahajú skoro "až do neba". Najvyšším vrchom Durmitora je Bobotov Kuk - kamenná pyramída vysoká 2522 m n.m., druhým najvyšším je Sljeme - 2477 m a tretím je Prutaš - 2393 m. V Pohorí Durmitor sa nachádza 20 jazier, z nich najkrajšie a najväčšie je Čierne jazero, ktoré sme navštívili. Horský vodca, ktorý nás sprevádzal cestou cez Durmitor nám prezradil, že v minulosti bolo dôkazom mužnosti okúpanie sa 1. mája v tomto jazere; niekedy bol vtedy na hladine ľad. V lete má voda teplotu 19 °C, je možné sa tu kúpať a je tu pitná voda. Veľkou zvláštnosťou jazera je, že keď sa tu niekto utopil, nikdy ho nenašli. Obyvatelia Čiernej Hory a najmä pohoria Durmitor sú veľmi pyšní na túto nepoškvrnenú krásu a snažia sa, aby to tak zostalo. Napríklad pytliactvo v tomto národnom parku je trestané uväznením aj na niekoľko rokov. Autobusom sme prešli cez pohorie Durmitor, kde boli ďalšie jazerá, v ktorých bola vo väčšine voda tiež pitná a využívajú sa najmä na rybolov. Počas cesty sme boli obklopení vrchmi a horskými lúkami, na ktorých sa pásli stáda oviec. Videli sme dedinky učupené v skalách, kde stále žijú ľudia a život tu je naozaj ťažký, človek sa musí prispôsobiť krutým zimám. Navštívili sme dom Veljka Bojoviča (76 rokov), ktorý je jedným z najznámejších lovcov vlkov v tejto oblasti. Zabil ich asi 60 a žije v skromnom domčeku v horách.

Ukázal nám aj fotografiu matky, ktorá v týchto drsných podmienkach žila 112 rokov. Tento lovec vlkov tu žije počas zimy úplne sám, lebo obyvatelia osady schádzajú prežiť ťažkú zimu dolu do miest. Život v horách je veľmi tvrdý a zásobovanie problematické. Na tretí deň sme zišli z hôr a navštívili sme historické mesto Cetinje, ktoré je stoličným mestom a kultúrnym centrom Čiernej Hory. Oplatí sa navštíviť Etnografické múzeum, Njegošovo múzeum, Vlašský kostol či Galériu výtvarného umenia. Mňa však najviac očaril nádherný Cetinjský kláštor (Cetinjski manastir). Naša cesta pokračovala k mestu Budva, kde sme boli ubytovaní. Je to typické prímorské mestečko, kde máte chuť prechádzať sa po kamenných uličkách, nasávať vôňu mora, a na chvíľu zastaviť čas v krásnom prístave. More bolo priezračné a veľmi čisté. Budva má aj nádherné pláže - Mogren a Slovenskú pláž. V stredisku sa nachádza množstvo kaviarničiek a je tu veľa ubytovacích možností. Budva s osadami Boreti, Bečiči, Fafailoviči, Pržno, Miločer, Sveti Stefan, Reževiči, Peraziča Do, Petrovac a Buljarica, vytvárajú jednu z najkrajších riviér v prímorí. Výhodou Čiernej Hory je, že si môžete vybrať pláž aká vám najviac vyhovuje, skalnatú, štrkovú alebo piesočnatú. Ďalší deň sme navštívili malebné, staré mesto Kotor, ktoré je takisto plné historických pamiatok pospájaných malebnými uličkami. Veľmi zaujímavá bola návšteva ostrova Gospa od Škrpjela. Tento ostrov vznikol umelo. Od 22. júla 1452 sem námorníci loďami dovážali kamene počas 200 rokov, vytvorili nimi ostrov, a ďalších 100 rokov tu budovali kostol.

V tomto kostole sa nachádza 68 obrazov s pozlátenými rámami; sú tu dary od námorníkov z vďačnosti, že prežili plavby na moriach.

Nachádza sa tu aj oltárny obraz Gospy od Škrpjela (Madonna Škrpjelská), ktorý vyšívala žena čakajúca na návrat svojho muža, námorníka, 25 rokov. Nakoniec pri ňom oslepla, ale muža sa nikdy nedočkala. Vyšívala ho zlatými niťami a aj svojimi vlasmi. Každý rok 22. júla na oslavu Matky Božej, ktorá ochraňuje námorníkov, tu pristávajú lode a ich osádky symbolicky vhadzujú skaly do mora.

Očarujúce bolo pre mňa spoznať ostrov Svätého Štefana (Sveti Stefan). Tento ostrov je označovaný ako perla Stredozemného mora a je naozaj fantastický. Celý si zachoval historický vzhľad a každý jeden domček na ostrove slúži ako časť hotela. Celý ostrov je teda veľký hotel. Sveti Stefan je vyhľadávaný najmajetnejšími turistami z celého sveta. Cena izby sa tam pohybuje okolo 215 DEM na noc. Keď sa prechádzate po ostrove, máte pocit, že sa tu zastavil čas a vnímate len more, slnko a históriu, ktorá z neho sála. Samozrejme, celé vybavenie ostrova je na veľmi vysokej úrovni.

Možno vás zaráža, že voda v niektorých riekach a jazerách Čiernej Hory je pitná. Čierna Hora je od roku 1992 vyhlásená za ekologickú krajinu sveta. Je tu iba málo priemyselných závodov a znečisťovanie prírody je obmedzené.

Po štyroch dňoch strávených v Čiernej Hore som tam túžila ešte zostať. A vidieť všetko, čo som nestihla vidieť, ale aj sa vrátiť na miesta, ktoré som už videla. Je tam ešte veľa miest a zákutí, ktoré stojí zato spoznať. Jedlá v reštauráciách s milou obsluhou dodávajú atmosféru pohody aj tej najmenšej dedinke. Ľudia sú tu veľmi milí a pohostinní. Popíjanie domácej lozy a červeného vína Vranac, patrí priam k rituálu. Čierna Hora je krajinou, kde sa dá nielen oddychovať pri mori, na nádherných plážach, ale aj splavovať divoké rieky, štverať sa na vrchy a obdivovať kultúrne pamiatky. Ak by som mala opísať Čiernu Horu pár slovami, povedala by som: "Čierna Hora je fantastická kombinácia malebných vrchov, horských potokov, jazier a nádherných mestečiek, ostrovov či úžasných pláží. Je to krajina nedotknutá a očarujúca, ktorú hodno navštevovať."

Alena Motyčková