Slavjanogorsk - neznáme turistické centrum

Slavjanogorsk (v anglickom „znení“ Slavyanogorsk) je v Doneckej oblasti pojem ako na Slovensku Tatry. S tým rozdielom, že je to vraj jediné turisticky zaujímavé miesto v oblasti... S ubytovaním si netreba robiť veľké starosti. Nie je tam problém prenajať si slušné ubytovanie za rozumnú cenu (5-10 Hrn./noc).

Z Donecka sa do Slavjanogorska možno dopraviť rôznymi spôsobmi – treba len zvážiť čas a cenu. Ja som sa rozhodla pre „električku“, v ktorej som strávila približne 4 hodiny. Keby som šla maršrútkou (minibusom) priamo z Donecka, bola by som tam o 1,5 hodiny skôr. Cena by bola 5x vyššia... „Električka“ je veľmi používaný dopravný prostriedok, hlavne dôchodcami. Pre niektoré dediny jediný dostupný. Keď som videla cesty, pochopila som... Trošku pripomína naše „vrbáčiky“. Len bola oveľa širšia (tu je  širokorozchodná železnica), na jedno sedadlo sa zmestia traja ľudia a v strede je široká ulička. Počas jazdy prechádzajú vagónom všelijakí „obchodníci“, umožňujúci kúpiť všetko možné od nití, oblečenia, kancelárskych potrieb až po rôzne nápoje, pirôžky či zmrzlinu. Zmrzlinu tu jedia všetci a stále. Nielen deti a nielen v lete. Oslavy Nového roka si bez nej vôbec nevedia predstaviť.

Bola som prekvapená, že sa do Slavjanogorska nedá vlakom dostať priamo z Donecka, treba niekoľkokrát prestupovať. Cestovný ruch a turistika sú tu ešte len v plienkach. Najmarkantnejšie je to, keď chcete kúpiť pohľadnicu (Donecka, Slavjanogorska, Enakieva...). Pozerajú na vás ako na prízrak. Veď kto by chcel takú pohľadnicu?

Slavjanogorsk má okrem prírody viacero zaujímavostí - „jaskyne“, pravoslávne chrámy, pamätník Artemovi... „Jaskyne“ sú vlastne unikátne podzemné chodby,  mníchmi vytesané do kriedy (z nej je celé pohorie). Sprístupnená je len časť z nich a len v určitom čase. Obďaleč som však naďabila na jednu, voľne prístupnú. Pôvodne bol kláštor tam – drevené domčeky pre každého mnícha, po ktorých ostalo len vyrovnané miesto bez stromov. „Jaskyňa“ slúžila tým, ktorí chceli byť viac asketickí...

Slavjanogorsk sa pôvodne volal Svjatogorsk – Svätohorsk, Svätohorie, Sväté hory. Kedysi to bolo miesto len pre kláštor a chrámy – niečo na štýl pútnických miest. Aj teraz, vždy keď je nejaký sviatok, sú tam veľké púte.

V čase komunizmu bolo v kláštore sanatórium. Je tu totiž krásne – čistý vzduch, pokoj, balzam na dušu pre všetkých obyvateľov Donecka, Enakieva, Gorlovky a ďalších priemyselných miest. Sanatórium je tam doteraz, ale pravoslávna cirkev sa snaží o navrátenie budov. V jednej časti je opäť kláštor, aj chrámy už „fungujú“. Tri sú už plne zreštaurované a štvrtý (drevený) ešte len stavajú. Dokonca je tam aj minizoo – pávy, rôzne druhy bažantov (zlaté, stieborné..) a ďalšie vzácne druhy vtákov. Cez leto je tam veľmi rušno. Normálne sa tým mníchom čudujem, že im to nevadí. Lebo – na jednom brehu je kláštor, na druhom diskotéka. Nie je to ktovie čo. Ale keď jaskyne a chrámy sprístupnili turistom, tak čo sa dalo čakat... Ak sa tam chcete ísť pozrieť (do chrámov a jaskýň), tak musíte mať zahalené kolená a plecia - páni, sukňu, šatku a zahalené plecia – dámy. Hoci v nedeľu stačilo mať dlhé nohavice... (v sobotu mali ženy v nohaviciach smolu...) Asi to závisí od „ochrany“...

Pamätník Artemovi sa nedá prehliadnuť. Je zaujímavé, ako sa komunisti snažili robiť veci grandiózne – my sme tí naj... Slavjanogorsk je krásnym príkladom. ... keď vás tak láka Svätogorsk, tak my vám ukážeme, premenujeme ho na Slavjanogorsk, na slávu našich hrdinov a urobíme bombastický pamätník. Aby ho každý videl... Asi to ma napadlo, keď som ho uvidela... Pamätník totiž stojí na najvyššom mieste, nad Slavjanogorskom. Je to obrovská socha. Myslím, že Artema bol veľmi populárny komunista Doneckej oblasti. Teda, neviem, či bol populárny aj medzi ľudom, ale je tu taký slávny ako Lenin. Možno aj viac – sú tu až dve mestečká, ktoré sa volajú Artemovsk (I. a II.) a v každom meste je po ňom pomenovaná ulica. Leninsk alebo niečo podobné tu nevidieť...

Príroda tu ponúka tiež všelijaké možnosti. Od kúpania na jazerách alebo v riečke, člnkovania či bicyklovania, po chytanie rýb a prechádzky s nádhernými výhľadmi. Vtedy zatúžite mať krídla a trošku si poplachtit. V zime sa tam vraj aj lyžuje... ale bez vleku, typom 2 h hore, 2 min dole...

„Najlepšia“ zaujímavosť na koniec -  miestny staničný bufet. Už viem ako vyzerali staré bufety, asi nielen ukrajinské... Zopár stolov so stoličkami, zopár stolov „na stojáka“, v strede plafóna ventilátor, ktorý občas aj funguje, pult, na ktorom takmer nič nie je, za ním predavačka, ktorá sa potrebuje vyrozprávať s kamarátkou (ak sa to dá nazvať rozhovor, lebo počuli to určite aj v Donecku) a vás si vôbec nevšíma... Úplný „zapadákov“. Máte pocit, akoby zastal čas. Keby totiž nehovorili po rusky, ale po slovensky, tak ste sa práve, prostredníctvom „stroja času“, ocitli o pár rokov dozadu, kdesi v Hornom Dolnom...

Doneck, august 2002