Víkend na ukrajinskej dedine

(výpisky z denníka)

Z bytíku som vyrazila v sobotu ráno, o 8:30 (tuším...). V batôžku som mala „všetky potrebné veci“ + foťák (ktorý som skoro zabudla) + dezert pre domácich + Horalky (ešte som mala totiž nejaké z domu a chcela som im zobrať čosi slovenské...) + niekoľko fotiek zo Slovenska a zopár infošiek o Slovensku = moja základná výbava, aby som „prezentovala“ Slovensko ako sa patri. Moj „vikend na ukrajinskej dedine“ sa teda začal... Cestu z Donecka do Enakieva už pomaličky poznám naspamäť. Teraz ma ohúril čulý ruch na poliach. Vyrážala som totiž neskôr ako obyčajne. Takže som videla kombajny a zberacie vozy... Boli trošku iné ako u nás, historickejšie... Škoda, že ich neviem správne popísať...

V Enakieve ma už čakala kamarátka Larisa. Ešte sme počkali na jej priateľa Pavla a šli sme spolu na autobus. Tieto ukrajinské autobusy sú úplne nádherné. V Enakievo sú trochu iné ako v Donecku. Donecké sa dosť podobajú na naše „staré“ okrúhlučké autobusy, aké vídať už pomaly len v starých filmoch, len sú oveľa kratšie. Enakievské su úžasné. Majú takú krásnu, najčastejšie modrobielu, kabínu, typickú pre klasický ruský „gruzovik“ (po našom nakladné auto, typ ako menšia veľmi stará V3S). Odvezú naraz asi 20 ľudí. Zaujímavý bol spôsob predaja lístkov. Obyčajne je v autobuse „babuška“, ktorá prechádzajúc po autobuse vyberá peniaze. Tu žiadna nebola (asi bola chorá...), a tak ujo šofér za mestom odstavil autobus. Keďže on mal vchod z druhej strany (nie ako v Karose), tak autobus pekne obehol, vošiel, vyzbieral peniažky, čo bolo dosť zaujímavé, lebo ľudia aj stáli, vrátil sa naspäť a potom, na neviem koľký raz sa mu podarilo aj naštartovať...

Ale šťastne sme dorazili do Davidovky.  Tak sa totiž tá „dedinka“ volá. Podľa mňa to bola riadna dedina a nie len dedinka... ale tu majú trošku iný pohľad na rozlohu ako ja. Môj prvý pocit z nej bol, že som sa asi vrátila do minulosti. Aj u nás ešte prednedávnom boli také dediny (a možno  niekde aj sú, len ja sa už s nimi nestretávam) – kde-tu aj cesta, malé domčeky s neupravenými predzáhradkami, pasúce sa kravy, z ktorých jednu priamo na lúke ujo dojil, psy, mačky, v „strede“ dedinská studňa, z ktorej treba brať vodu...

Preventívne nebol nikto doma. Teda keď nerátame starkú, ktorá je vlastne suseda, psov, prasatá, sliepky, husi, kačky a čo ja viem čo ešte. Takže sme sa šli kúpať. Majú tam totiž „stavok“, u nás by som to nazvala jazero alebo malá priehrada. Vlastne... až taká malá nebola...  „Pláž“ bola dosť špinavá a my sme sa rozhodli popozerať po čistejšom mieste. Objavila nás však domáca dievčina, ktorá keď zistila, že nie som „tunajšia“, bola dosť zvedavá. Často ma tu ľudia prekvapia svojimi otázkami, svojim záujmom o SR (čomu sa veľmi teším, aj keď sa im veľmi často pletie so Slovinskom... ), ako to u nás vyzerá, či sa u nás nebojuje, aké je to v porovnaní s nimi. A tak im stále hovorím, že je to veľmi podobné. Lebo fakt je. Až na to, že tu (na dedine) sú približne 1 generáciu pozadu... Ľudia sa tu naučili žiť v podmienkach, ktoré im ponúkali, tak prečo by to mali teraz meniť. Komu sa to nepáči môže odísť. A tak mladí odchádzajú čo najďalej...

Keď sme sa vrátili ešte stále nikoho nebolo. Ale o chvíľu sa objavila Larisina mama, vracajúca sa na bicykli z práce, neskôr brat aj otec. Najpoužívanejším dopravným prostriedkom je tu totiž bycikel. Keď z pôvodnej asfaltovej cesty ostalo len torzo, ani sa im nečudujem. Hoci... neviem si predstaviť, ako to vyzerá keď prší. Autá tu veľmi nevidieť a keď, tak najmä „žigulíky staršieho razenia“, ktoré používajú len pri zvláštnych príležitosiach. Hoci... „noví“ ukrajinci majú všelijaké fára. Ale tí na dedine nežijú, skôr v meste, alebo na „usadlostiach“.

My s Pavlom sme sa pustili čistiť zemiaky na večeru (boli strašne drobné...), Larisa s mamou nachovali všetko, čo bolo hladné a šli hľadať kačky, polovica z nich sa totiž nevrátila z výletu v potoku. Alebo to boli husi? No... presne už neviem... Váňa (to je Larisin brat Ivan) mal na starosti teliatko. Všetci makali a makali...  (dedina, nie?)

Začalo pršať, a tak sme sa presunuli dnu. Larisina mamina robila večeru. Vôbec nechcela, aby som im s niečím pomohla. Strašné... S Pavlom sme teda viedli filozofickú debatu o Slovensku a Ukrajine, porovnávali, trošku pozerali obrázky, trošku telku. Potom nás čakala kráľovská večera – pečené ryby (nalovené domácim pánom), varená húska, zemiaková kaša a zeleninka zo záhrady. Takmer som zabudla na boršč, jedno z ukrajinských národných jedál, niečo na štýl kapustovej polievky. Paráda. Boli sme takí plní, že sa nám vôbec nechcelo vstávať... A tak sme vegetili, zapli video a pozerali film...

Teraz sa vrátim ešte k bývaniu. Na ich pozemku bývala voľakedy Larisina prababka - v zemľanke, v ktorej počas vojny bývali nemci... Tá zemľanka ešte stále stojí. Je to úplne krásny domček – 1 izba, malinká kuchyňa a ešte menšia chodba (velmi mi to pripomenulo voľakedajšie slovenské drevenice...). Chcela som si ho odfotiť, ale... kým sme boli dnu sa mi to nepodarilo (mojim foťákom by som tú nádheru aj tak nevedela poriadne odfotiť) a zvonka ju takmer nebolo vidieť. Lebo... majú rozostavaný nový dom, a tak je celý dvor jedno veľké stavenisko.

Larisini rodičia, veľmi milí a dobrordeční ľudia, bývali v Kirovske (neďaleké mestečko). Keď sa rozhodli stavať, tak sa presťahovali na dedinu – provizórne bývali v zemľanke. Nový dom už stojí a prízemie je obývateľné. Ale majú na ňom ešte veľa roboty. Teraz dostávajú výplatu veľmi zriedka (typická ekonomická situácia všetkých ľudí pracujúcich v miestnych baniach... robíš, robíš a výplatu nevidíš...), tak vôbec nevedia, kedy to dokončia.

V Doneckej oblasti zamestnanie dedinským ľuďom ponúkajú hlavne miestne bane. V súčasnosti majú ťažký život, lebo väčšina baní sa zatvára a tie, čo ostali vyplácajú mzdy so značným časovým sklzom (v júli dostali januárovú výplatu). Ľudia to trpezlivo znášajú. Čo majú robiť, keď inde zamestnanie nenájdu? A tu predsa... majú istotu. Aká to je istota, neviem... Takže vlastne rezignovali... Tým, že v podstate nikto nemá peňazí nazvyš (priemerná mzda je na vidieku okolo 50 – 150 Hrn., 1 Hrn je približne 9 Sk, ceny v obchodoch sú ako na Slovensku), pomáhajú si ako sa dá – predávajú med, mlieko, ryby (tu stále platí, čo si nalovíš je tvoje)... Rozmáha sa tu bartrový obchod. A hlavne... venujú sa záhrade a hospodárstvu. Človek by si myslel, že na „pletky“ nemajú čas... Ale, aj tu žijú „správne tetušky“. Neviem, aká bola odozva na moju návštevu. Na ulici som veľa ľudí nevidela (kto mohol bol buď v záhrade alebo pri vode), nejaká však bola určite...

Spali sme veľmi zaujímavo – ja, Larisa a Pavol v novom dome a ostatní v zemľanke... V nej to mohlo byť zaujímavé... Ale vraj sa tam „hosťom nepatrí spať“. No čo už... S hygienou to tu nepreháňajú. V dedine majú síce obecný vodovod, ale voda v ňom už dávno nebola. Takže všetkým slúži obecná studňa. V čase, keď som tam bola ju práve čistili. Vôbec si neviem predstaviť, odkiaľ teda mali pitnú vodu... Ale mali. Úžitková bola na dvore. Objavila som tu premyslené systémy ako „mať tečúcu vodu“, keď jej niet – rôzne špeciálne umývadlá. Na dvore bolo suché WC – typický ruský štýl: kadibúdka, vo vnútri ktorej bola jedna diera... Ale neprší na vás. A sprcha? Načo plytvať vodou, keď je stavok blízko. (neviem, čo robia v zime...)

V nedeľu som vstala ako posledná... Bolo 8:30. Všetci už pilne pracovali... Mali sme taký raňajko–obed, šli sme sa okúpať, dopozerali sme film a... už sme museli ísť. Odchod bol veľmi zaujímavý. Larisina mama a sestra, ktorá sa medzičasom ukázala, nás šli odprevadiť na zastávku. Vtedy sa objavil Larisin ocino, vytiahol auto a odviezol nás... Ale nie na zastávku, ako Larisa s Pavlom predpokladali. Až do Kirovska, kde sme mali prestupovať. Vraj som bola veľmi vzácna návšteva...  

Doneck, august 2002