Mária
Život jakutky Márie Jegorovnej, našej "domácej", má pre nás niekoľko tajomných stránok. Už bola na dôchodku, predtým pracovala ako účtovníčka, žila sama, no pritom mala na jakutske, ba vlastne aj na ruské pomery, relatívne veľký štvorizbový byt. Nikdy nebola vydatá, no napriek tomu mala dospelú dcéru. Nebola zamožná, no pritom bola v Amerike, Turecku, Bulharsku, Poľsku, Čechách... Raritou jej archívu bola fotografia Karla Gotta vlastnoručne podpísaná "mistrem". Zvláštnosťou bolo aj to, že bola dosť obézna, hoci u jakutov to nie je zvykom. Jej byt bol veľký, no pomerne jednoducho zariadený a mierne zanedbaný, dvere na izbách sa poriadne nedali zavrieť (ja som si prikladal batoh), voda zo splachovača stále tiekla, nábytok bol rozheganý a v kuchyni a v kúpeľni bolo veľa tarakanov – švábov, ktoré nedali spávať najmä Jarovi. Chlieb bol pred nimi v bezpečí iba v hrnci položenom vo väčšom hrnci s vodou. Z vodovodného kohútika tiekla väčšinou voda žltkastej farby, čo bolo spôsobené tým, že voda sa čerpala priamo z rieky Lena bez akejkoľvek úpravy. Mária ju nepila a ani nám ju neodporučila piť, no pritom jej nebránilo použiť ju na mrazené ovocne šťavy. Zrejme sa voda mrazením prečisťuje....
Mária vedela porozprávať rôzne perličky zo života na Sibíri, a aj keď jej ruština nebola celkom briliantná (napokon ani moja), väčšinou sme porozumeli. Napr. keď sme spomenuli, že chceme ísť aj na sever do Tiksi, Mária povedala, že tam je toľko komárov, že keď švihneme palicou po vzduchu, zostane po tej palici medzi komármi ulička. Alebo nám vravela, že v zime, keď si človek odpľuje, na zem dopadne ľadová guľka...
Mária sa o nás starala vzorne, varila nám (najčastejšie pelmene a pečeno-varené kurča), chystala výdatné raňajky, snažila sa nám zorganizovať program, dokonca nám aj oprala naše osobné veci a vlastne dovolila sa nám rozťahovať po jej byte (je však pravda, že nie zadarmo), a tak sme sa k nej radi vracali. Mňa si, žiaľbohu, vybrala ako poslucháča jej príbehov z cestovania a najmä vykladania dejov stupídnych latinsko-amerických seriálov, ktorými sa ruská televízia len tak hemžila, a tak som sa niekedy zámerne vracal do jej bytu neskoro večer...
Maanataach
Vzhľadom k tomu, že naše auto ešte nie je pripravené na náročnú cestu do Ojmjakonu, máme voľnú sobotu. Po výdatných raňajkách teda vyrážame na prehliadku zaujímavostí mesta. Ako inak, všade okolo nás kráľuje piesok, prach a špina. Na odporúčanie navštevujeme jakutské národne múzeum, kde je o.i. vystavený jeden z najlepšie zachovalých skeletov mamuta na svete. Na poschodí nachádzame expozíciu, kde v strede miestnosti na čestnom mieste je vystavený portrét Josefa Visarionoviča Stalina s patričnou dobovou výzdobou. Múzeum je o všeličom z histórie Sibíri, ale ani jedna zmienka o stalinovských gulagoch...
Pešo prechádzame do Slávovho Turist centra, odkiaľ posielame domov prvé e-maily. O 11.00 už sedíme vo výletnej lodi smerujúcej na druhý breh rieky Lena, kde je prímestské rekreačné centrum hlavného mesta - Maanataach. Rieku lemujú desiatky vrakov lodí rôznej veľkosti, veku a konštrukcie. Po hodine plavby a 15 minútach jazdy piesočnou cestou rozheganým autobusom prichádzame na lúku na brehu rieky. Nachádza sa tu nejaký jakutský skanzen, prírodný amfiteater, dva chabé stánky s občerstvením a smradľavé turecké záchody.
S Jarom dostávame chuť na vizuálne dobre vyzerajúci šašlik z baraniny a pri jeho objednávaní nás spovedá jeho postaršia predavačka. Akonáhle sa dozvedá, že sme zo Slovenska, vybehne, začne nás objímať a vykrikovať, že sa volá Marika a je pôvodom z Maďarska. Ale je najmä pod vplyvom alkoholu. Vraj odišla s frajerom na Sibír, kde ju ten "durak" po čase opustil, a ona nemá peniaze na letenku späť. Keď sme sa najedli, Mária nás núti ísť sa s ňou okúpať do Leny. Prvý podlieha Vlado, no vzhľadom na to, že je horúco, postupne sa pridávame všetci. Voda je pomerne čistá, od nánosov zafarbená mierne žltkasto a jej teplota sa pohybuje okolo 17° C. Z vody trčia rôzne rúry a armatúry. Potom ešte chvíľu pozeráme na nejaký priblblý hudobný program v amfiteátri, Vlado sa nechá Máriou nahovoriť do strašidelného domu (prišiel vyrehotaný na smrť) a večer sa vraciame späť.
Mária odmieta ísť cez rieku malým súkromným (a teda aj rýchlejším) motorovým člnom, pretože po hladine plávajú kmene stromov a nepozorný (rozumej opitý) kormidelník si ich nevšimne a prevráti čln, takže čakáme opäť na výletnú ľoď, ktorá nás bezpečne dopraví do mesta. Večer rozoberáme plán trasy do Ojmjakonu, pričom tentokrát padne za obeť Jarova hruškovica.
Východná Sibír 2000 – 1 časť
Viac sa o autorovi a jeho cestách dozviete z jeho stránky GeoTravel.Sk.
