Krajina Angkor Watu

„Kam ideš?“

„Do Kambodže lekvár kosiť.“

Častovali ste sa aj vy ako deti takouto povedačkou? My veru často. Oná vetička mi vŕtala hlavou, aj pred mojou cestou do tejto krajiny. Pred odchodom do štátu ležiaceho medzi Thajskom, Laosom a Vietnamom som si o ňom skúsil zohnať prostredníctvom internetu nejaké informácie. O lekváre som nenašiel ani zmienku, zato som tam narazil na nasledovný oznam amerického ministerstva zahraničných vecí:

Štátny department varuje všetkých občanov, aby odložili svoje cesty do Kambodže. Aj keď politické napätie od krízy v lete 1997 poľavilo, hrozba vojenského násilia a zločineckých akcií stále existuje. Krajina zaznamenáva dramatický nárast počtu ozbrojených lúpeží, často uskutočňovaných aj v denných hodinách. Vo viacerých prípadoch boli obete, Američania a ďalší cudzinci, olúpené a potom zastrelené.

„Prileteli ste tým lietadlom z Bangkoku, však? Váš pas prosím“, obrátil sa na mňa imigračný úradník sediaci za dlhým pultom.

Po opustení odbavovacieho priestoru strohé výrazy úradníkov nahradili tváre dvojrozmerné. Za presklenou stenou oddeľujúcou letiskovú halu od okolitej Kambodže sa tlačili taxikári a rikšiari. Policajti stojaci pri vstupe dávali dobrý pozor, aby do klimatizovanej haly letiska nevstúpil nikto nepovolaný. Desiatky tvári a dlaní nalepených v tlačenici na skle vytvárali bizardné obrazce. Rozpľaštené nosy, zdeformované líca, hromada tlačiacich sa tiel. Celý výjav mi pripadal ako obrovský surrealistický obraz. Toto však žiadny umelecký happening nebol. Bola to realita tretieho sveta. Z davu tlačiacich sa som si vybral  muža v strednom veku ktorý vedel obstojne po anglicky a v jeho starej toyote som zdolal prvé kilometre na Kambodžskej pôde.

Prilepený na okno taxíka som vstrebával prvé dojmy. Horúčava. Prach. Napriek tomu, že cesta z letiska do hlavného mesta Phnom Penhu slúži aj ako hlavný ťah na sever krajiny, je to len úzka, hrboľatá asfaltka. Okolo nej sa po horizont ťahá vyschnutá, opustená krajina, ktorú len občas oživujú štíhle palmy a kde tu nejaká chatrč.

Čoskoro na ceste začalo pribúdať ľudí. A samozrejme dopravných prostriedkov. Tu a tam nejaké auto ale hlavne motorky. Tie v KAmbodži platia za rodinné vozidlá, takže vcelku bežne som na nich zazrel aj štyroch pasažierov. Vodiča otca, spolujazdkyňu matku a medzi nimi ešte zo dve detváky.

Už podľa oblečenia ľudí sa dalo usudzovať, že  sa nachádzam v jednej z najchudobnejších krajín sveta. Mužov a ženy pred slnkom chránili staré basebalové čiapky alebo látkové turbany. Ich chudé postavy zahaľoval skromný odev vyblednutých farieb.

„Chcete lepšie pochopiť našu krajinu? Choďte sa pozrieť k pamätníku Čoeng Ek,“ povedal mi majiteľ môjho penziónu. Nechal som si poradiť. Na jednom z hlavných bulvárov Phnom Penhu, ktorý dodnes nesie meno vodcu Mao Tse Tunga som si zastavil motocyklistu – taxikára a nechal sa k pamätníku tm zaviesť.

Šofér ma vysadil medzi vyschnutými ryžovými poliami, ktoré v období sucha pôsobili dojmom spáleniska. Pod nohami mi žlté strnisko vydávalo praskotavé zvuky, ktoré zvýrazňovali absolútne ticho tohoto miesta. V nostalgickom prostredí som zaplatil vstupné kostnatému mužovi stojacemu pri bráne a vošiel som do neveľkého hája, ktorý sa za ňou rozprestieral. Uprostred nízkych stromov stála kamenná veža. Za jej stenami vyplnenými sklom sa vŕšili kopy akýchsi bielych predmetov. Keď som prišiel bližšie, zistil som, že to sú ľudské lebky.

Čoeng Ek je monument postavený 40 000 Kambodžanom zavraždených na okolitých popraviskách za vlády Pol Pota. Tento psychopat získal moc v krajine v roku 1975 a svoje predstavy o sebestačnej poľnohospodárskej ekonomike a beztriednom štáte uskutočňovať pomocou nevídaného teroru. V duchu hesla: „spálime starú trávu aby mohla vyrásť nová“ počas 44 mesiacov vlády Červených Kmérov zahynulo viac ako milión ľudí. Každý ôsmi Kambodžan! Krajina sa z tejto traumy dodnes spamätáva.

V dôsledku vedomostí o zverstvách, ktoré sa tu v minulosti odohrali som sa na domorodcov spočiatku pozeral dosť podozrievavo. Miestni ľudia sa však ukázali ako veľmi priateľskí, často sa na mňa usmievali ba nejeden mi na ulici zamával ako starému známemu.

Rysy Kambodžanov sú jemné a mäkké a čoskoro som zistil, že aj ich správanie je podobné. Možno to znie neuveriteľne, ale Kméri - obyvatelia krajiny, ktorá splodila Pol Pota a snáď najbrutálnejší režim v svetovej histórii v svojom každodennom správaní vynikajú mäkkosťou ba až noblesou.

K ich aristokratickej povahe patrí aj potešenie zo streľby. Strieľa sa pre dievčatá, strieľa sa keď príde nekonečný smútok, alebo keď dušu zaplaví veľká radosť. Tento problém je vypuklý najmä v zábavných podnikoch. Ako mi povedal So Ponarit, vlastník phnompenského KTV baru:

„Nie je to tak dávno čo sem hostia prichádzali so samopalmi na pleci. Teraz sú to už len pištole.“ Do jeho podniku chodia však len slušní ľudia: „Keď sa naším hosťom chce vypáliť nejakú tú salvu, idú von.“

V krajine, kde dlhá občianska vojna skončila len prednedávnom vlastní pištoľ alebo automatickú zbraň každá domácnosť. Odráža sa to na počte ozbrojených prepadov, ale paradoxne aj na poctivosti v obchodných veciach. Keďže každý vie, že jeho partner má doma nabitý kalašnikov, nedovolí si vraj podvádzať.

Pri výletoch na vidiek môžete priamo vedľa hlavnej cesty spozorovať chlapov v uniformách, ako opatrne prehľadávajú okolité trávnaté plochy. Ak si potrebujete uľahčiť, nechoďte od vozovky príliš ďaleko. Radšej sa vzdať na chvíľu cudnosti, ako naveky niektorej končatiny. Hľadajúci muži sú totiž odmínovacie jednotky.

Nápis Pozor míny! na tričkách turistov doplnený textom Bol som v Kambodži má niečo do seba. Tieto „statické, samostatné výbušné zariadenie uvádzané do činnosti obeťou“ ako znie odborná definícia, môžu byť kľudne považované za jeden zo symbolov súčasného Kambodžského kráľovstva. Jeho územie je totižto územím najhustejšie zamínovanej krajiny sveta. Miestne polia, lúky a lesy skrývajú podľa odhadov odborníkov až do osem miliónov objektov naplnených trhavinou. Ročne zahynie pri ich výbuchoch viac ľudí ako pri dopravných nehodách. Obeťami sú väčšinou deti.

Odmínovanie je záležitosť náročnou nielen na čas ale najmä peniaze. Kambodžská vláda zápasiaca s nedostatkom prostriedkov prenecháva tieto aktivity do réžie medzinárodných organizácií. Jednou s tých známejších, ktoré podporovala aj známa lady Diana je nadácia Helo Trust. Paul Heslop, vedúci operácií Helo Trustu v Kambodži mi k otázke zamínovania povedal:

„Problémom nie sú iba nevyznačené míny. V mnohých prípadoch väzia ťažkosti hlbšie. Zistili sme, že 80% postihnutých výbuchmi vedelo, že sa pohybujú na zamínovanom území. Jednoducho to riskli. Nie je to len nejaké frajerstvo alebo nepozornosť. Títo ľudia jednoducho potrebujú zdroje, ktoré na zamínovaných územiach ležia. Často hladujú a preto začnú obrábať pole alebo zberať drevo aj tam, kde hrozí výbuch.“

Božský Angkor
Kambodžská vláda vkladá veľké nádeje do ziskov z cudzineckého ruchu. Lákadlom číslo jedna by mal byť Angkor Wat, snáď najúžasnejší historický komplex celej juhovýchodnej Ázie. Návštevník sa tam môže z Phnom Penhu dostať loďou, po zemi, alebo hoci vojenskou helikoptérou, ktorá vylepšuje biedny rozpočet miestnej armády.

Neďaleko mestečka Siem Reapu ho privítajú vysoké tropické stromy omotané lianami. Zelené klenby nad hlavou a pod nohami koberec žltého lístia. Spev vtákov a cvrlikanie cikád. Džungľa. A desiatky chrámov, ktoré slúžili kráľom kmérskej ríše. V pätnástom storočí slávu Angkor Watu na 400 rokov pochoval vpád Thajcov, ktorí mesto dobyli. Potupený kráľovský dvor sa presťahoval do Phnom Penhu a nechal mesto napospas džungli a času. Svätyne a paláce s bohato zdobenými galériami, sochami a dokonale stvárnenými reliéfmi nedotknute odpočívali v bujnom poraste až do konca osemnásteho  storočia, kedy pamiatky pre západný svet objavil francúzsky prírodopisec Henri Mouhot. V rokoch občianskej vojny sa stal božský Angkor so svojim prepracovanými sochami kmérskej mytológie rajom pre pašerákov s umeleckými predmetmi. Lupiči boli dokonca takí trúfalí, že zaútočili zbraňami na depozitá a vyrabovali ich za bieleho dňa.

Dnes sa situácia našťastie ukľudňuje a pribúda návštevníkov, ktorých korisťou sú len fotografické zábery a obdiv k dielu rúk starých Kmérov. Podobné pocity som mal aj ja, keď ma môj sprievodca zaviedol k Angkor watu. Keď som zastal pred jeho hlavnou vežou, ktorá oproti základni chrámu dosahuje výšku 213 metrov ostal som stáť v nemom údive. Silueta piatich vežičiek a symetrie celej stavby na mňa zapôsobila dojmom nadpozemskej vyrovnanosti a pokoja. Pokoja, ktorý tejto krajine a jej obyvateľom chýbal po mnoho minulých rokov. Prial by som si, aby sa k potomkom Angkoru vrátil čo najskôr.