Kambodža - Kultúra/Spoločnosť

História Kmérskej ríše
Angkor, Kambuja alebo jednoducho Kmérska ríša nadobudla význam samostatného štátu už v deviatom storočí nášho letopočtu. Vtedy sa Kméri pod vedením Jayavarmana II. oslobodili spod nadvlády Jávskej ríše. Jayavarman sa nechal brahmským mníchom korunovať za boha-kráľa a položil tým základy v budúcnosti mocného a vplyvného impéria. Podobne ako on, aj jeho nasledovníci svojou neobmedzenou autoritou zvládali vedenie veľkého počtu ľudí, ktoré im umožnilo vybudovať pokročilú a prosperujúcu poľnohospodársku spoločnosť. Systém zavodňovacích kanálov a jednoduchých hydraulických zariadení umožňoval zber úrody až trikrát do roka. Vznikla tak dostatočná nadvýroba potrebná k rozmachu stavebných prác v hlavnom meste. V nasledovných storočiach sa k hinduizmu ako hlavnému náboženstvu pripojil aj budhizmus. V tých rokoch nebola krajina veľmi silná, a tak bolo hlavné mesto okolitými národmi dvakrát dobyté a vydrancované. Boli časy, keď ho panovníci opustili a presťahovali sa do iných častí ríše. V dvanástom storočí však zasadol na trón kráľ Suryavarman II., ktorý sa navrátil na miesta, kde bol kmérsky štát založený. Za jeho slávnej vlády Kmérske impérium zaberalo okrem územia Kambodže aj veľkú časť Malajského polostrova a časti dnešného Thajska, Laosu a Vietnamu. Suryavarman nebol len bojovníkom, ale aj milovníkom architektúry. Počas jeho panovania bol postavený Angkor Wat. Po jeho smrti prišiel na trón v roku 1181 jeho synovec Jayavarman VII., ktorý ešte rozšíril hranice ríše a dal postaviť Angkor Thom a Bayon. Ďalšie veľké pamiatky Angkoru. Tie uvidíš neskôr.

Bohužiaľ Jayavarman VII. bol posledným veľkým vládcom-staviteľom. V nasledujúcich storočiach štát aj hlavné mesto upadali. Príčiny môžeme len odhadovať. Možno to bolo vyčerpanie obyvateľstva z nákladných stavieb, možno klimatické zmeny, alebo oslabenie kráľa vplyvom theravada budhizmu. Presné vysvetlenie nemáme. Isté však je, že slávu Angkor Watu na 400 rokov pochoval vpád Thajčanov, ktorí v pätnástom storočí mesto dobili a podmanili si celú Kmérsku ríšu. Potupený kráľovský dvor sa presťahoval do Phnom Penhu a nechal mesto napospas džungli a času.

Novodobá história krajiny
Aj keď novinári, diplomati, či iní cudzinci, ktorí zavítali do Kambodže v päťdesiatych rokoch opísali tento štát ako “idylickú, starosvetskú krajinu ušetrenú brutalít moderného sveta,” skutočnosť tomu celkom neodpovedala. Národ len o niečo početnejší od Slovákov bol už od rozpadu kmérskej ríše vydaný na milosť a nemilosť európskym koloniálnym veľmociam a krajinám ležiacim na jej južných a severných hraniciach, čiže Vietnamu a Thajsku. Paradoxne, práve francúzsky protektorát podpísaný koncom 19. storočia zabránil tomu, aby si maličkú Kambodžu jej susedia rozdelili. Francúzi nemali veľký záujem investovať do svojej chudobnej kolónie, a tak v krajine čoskoro začalo kvasiť nacionalistické hnutie. To ešte zosilnelo po roku 1941, kedy bol na kambodžský kráľovský trón dosadený iba 18-ročný princ Norodom Sihanuk. Napriek svojmu mladému veku sa Sihanuk ukázal ako výborný štátnik, pod ktorého vedením získala Kambodža v roku 1953 nezávislosť. Ani jeho obrovská popularita však nedokázala zabrániť polarizácii spoločnosti. Rozpory medzi vidiekom a mestom, Kmérmi a ostatnými kambodžskými národnosťami, ako aj medzi jednotlivými politickými predstaviteľmi sa začali prehlbovať. Napätie zvyšovala zlá ekonomická situácia, ale najmä vojna v susednom Vietname a Laose. Kambodža si udržiavala neutralitu, ale Sihanuk sa ocitol medzi dvoma mlynskými kameňmi. Vsadil na národnooslobodzovací front, čiže vietnamských komunistov. Jeho kráľovstvo začalo síce neoficiálne, ale zato v rozsiahlej miere podporovať Ho Či Minove vojská. Najskôr potravinami, neskôr aj sprístupnením svojich prístavov pre dopravu zbraní komunistickej armáde. Vzrastajúci odpor mnohých domácich politikov a katastrofická potravinová situácia vo vidieckych oblastiach vyústila do zvrhnutia Sihanuka počas jeho návštevy Moskvy v r. 1970 a začiatok krátkej vlády generála Lon Nola. V tomto roku USA oficiálne vyhlásili vojenskú intervenciu do Kambodže. Keďže Lon Nol bol USA naklonený, americké vojská sa sústreďovali najmä na vidiecke oblasti. Počas náletov B 52-dvojok v rokoch 70 až 73 bolo na územie krajiny zhodených viac bômb ako na Japonsko počas druhej svetovej vojny. Odhaduje sa, že pri náletoch zahynulo skoro pol milióna kmérskych vojakov a civilistov.

V tomto období extrémne vzrástol vplyv takzvaných Červených Kmérov. Oficiálne tieto partizánske skupiny reprezentovali exilovú vládu princa Sihanuka, ktorá pôsobila v Pekingu, v skutočnosti bol však jej veliteľom Pol Pot. V roku 1973, kedy skončili americké útoky, kontrolovali Červení Kméri 60 % územia. Netrvalo dlho, kým ho ovládli celkom. Keď 17. apríla 1975 vpochodovali Pol Potove vojská do Phnom Penhu, obyvatelia ich privítali ako osloboditeľov. Málokto z oslavujúcich si vedel predstaviť, čo bude nasledovať. Budúci rok bol vyhlásený za Rok nula. Pol Potove predstavy o začiatku novej histórie boli jasné. Rozhodol sa stvoriť novodobú prvotnopospolnú spoločnosť. Jedným z prvých dekrétov zakázal všetky technologické výdobytky. Peniaze, tlač, ba dokonca aj vzdelávanie bolo jednoducho zrušené. V duchu absolútnej nezávislosti a oslobodenia sa od hrozby koloniálnej nadvlády, vedenie krajiny začalo hlásať návrat k sebestačnej poľnohospodárskej ekonomike a absolútnej izolovanosti od okolitého sveta. Khie Sampan, jeden z Pol Potových najbližších spolupracovníkov okrem iného vyhlásil: “Nie, nemáme žiadne stroje. My sa spoliehame na silu nášho obyvateľstva. Pracujeme úplne sebestačne. Tým dokazujeme obrovské hrdinstvo našich ľudí – hoci majú holé ruky, všetko dokážu.” Chorobné plány s heslom “späť do minulosti”, ktoré mali znovu nastoliť slávu Kmérskej ríše sa uskutočňovali pomocou nevídaného teroru. Na to, aby bol človek považovaný za kolaboranta neokolonialistov a nepriateľa ľudu stačilo, aby fajčil americkú cigaretu, pil kávu na francúzsky spôsob, alebo v minulosti absolvoval cestu do zahraničia. Takéto obvinenie stačilo na to, aby bol poslaný do pracovného a neskôr vyhladzovacieho tábora. Ako píše britský žurnalista William Shawcross, Červení Kméri premenili Kambodžu na: “obrovský, ponurý pracovný tábor nikdy nekončiacej driny, kde neexistoval oddych ani odmena, kde bol rodinný zväzok zakázaný a kde vražda bola používaná ako nástroj spoločenskej disciplíny… Spôsob popravy bol častokrát veľmi brutálny. Novorodenci boli roztrhnutí napoly, tehotným ženám vojaci rozpárali bruchá, niektorí muži a ženy boli zakopaní do piesku až po krk a nechaní napospas horúčave a smädu. Bežným spôsobom popravy bol úder sekerkou do zátylku. Šetril muníciu.” Počas Polpotovského teroru, ktorý sa riadil heslom: “spálime starú trávu, aby mohla vyrásť nová”, zmizlo 62 000 z celkového počtu 65 000 budhistických mníchov, počet príslušníkov menšinových národností Čamov, Laov a Vietnamcov sa zredukoval na polovicu, etnickí Kolovia boli celkom vyhladení. Odhaduje sa, že od doby, kedy Pol Potova armáda vkročila do hlavného mesta až do vietnamskej vojenskej intervencie, teda počas 44 mesiacov vlády Červených Kmérov zahynulo v krajine viac ako milión ľudí. Každý ôsmy Kambodžan! Takáto genocída vlastného národa nemá v ľudskej histórii obdobu.

Kto to bol Pol Pot
Pol Pot vlastným menom Saloth Sar sa narodil v roku 1928 v rodine roľníka v Kompong Thome, v strednej Kambodži a podľa neoverených údajov strávil ako dieťa 8 mesiacov v kláštore. Ako mladý muž pracoval pre Demokratickú stranu, čo mu pomohlo získať štipendium na štúdiá elektroniky v Paríži. Namiesto vzorného poslucháča univerzity sa však stal komunistom. Svoj čas netrávil na prednáškach, ale na schôdzach Francúzskej komunistickej strany, ktorá bola v tom čase nadchnutá zmenami v Rusku a Stalinovými “úspechmi” pri budovaní socializmu. Zrejme tam sa mladému Salothovi Sarovi podarilo vštepiť nenávisť k všetkému buržoáznemu a upevniť jeho vieru v kolektivizáciu a stalinistické metódy pri jej presadzovaní.

Keď ako neporiadny študent stratil v päťdesiatom treťom štipendium, vrátil sa domov a v Phnom Penhe popri učiteľskom povolaní začal tajne organizovať komunistické bunky. V strachu pred postihom zo strany pravicovej vlády o desať rokov neskôr utiekol na vidiek a popri spomínanej funkcii generála prijal aj svoje nechvalne známe meno. Začal aktívne vystupovať v partizánskom odboji proti “Sihanukovmu feudálnemu dedičstvu” a čoskoro sa stal hlavným veliteľom síl Červených Kmérov. Keď v roku 1975 jeho vojská vmašírovali do hlavného mesta, ich vodca vyšiel z ilegality a osvojil si titul “brat číslo jedna”. Hoci oficiálne zastával pozíciu premiéra, v skutočnosti bol neobmedzeným diktátorom a s entuziazmom sa dal na pretváranie svojej rodnej Kambodže. Keďže tlač prakticky prestala existovať, o svojom najvyššom predstaviteľovi v tých rokoch vedel máloktorý Kambodžan. Jeho skutky boli však až príliš citeľné. Popravy, pracovné tábory, zničené pamiatky, utrpenie, strach a hlad.

Podľa svedectiev ľudí, ktorí sa s ním stretli to bol muž oplývajúci nespornou charizmou. Publicista Peter Charey, ktorý sa štúdiu osoby Pol Pota venoval dlhé roky o ňom hovorí, ako o človeku, ktorého absorbovali jeho vlastné predstavy, jeho vízia beztriednej spoločnosti, zbavenia sa biedy a neslobody.”

Horeuvedené texty sú úryvky z publikácie Indočína SKRZ NASKRZ 1. diel cestovateľa Ľuda Jambricha