Malú nezávislú republiku na Balkáne, ktorá sa svojim jazykom, moslimskou kultúrou a asi všetkým na čo si teraz spomeniem odlišuje od svojich okolitých susedov, našinec nenavštívi raz v živote, tobôž nie viackrát ako som to urobil ja a moji priatelia.
Albánsko sa po stáročnej nadvláde Turkov a päťdesiatročnej diktatúre a izolácii od okolitého sveta v roku 1991 stalo demokratickou republikou. Krajina má už za sebou občiansku vojnu a obyvateľstvo hojne migruje za prácou do krajín západnej Európy. Albánsky politici síce proklamujú zámer integrácie do EÚ a NATO, no krajina sa rozvíja pomaly a svoje nerastné bohatsvá predáva za bagateľ západu. O turizme tu možno hovoriť iba na juhu krajiny, ktorý navštevujú väčšinou Kosovci.
K vstupu na územie Albánska potrebujú mať občania Slovenska turistické víza, ale tradíciou sa stáva prerušenie potreby víz počas letnej turistickej sezóny. Za poplatok 10 dolárov si na letisku v Tirane či na ktoromkoľvek vstupe do krajiny zakúpite ”priepustku” a nech sa páči, vitajte v Albánsku! Dostať sa do krajiny letecky nie je žiaden problém denne z Prahy, Viedne alebo Budapešte. Na medzinárodné Letisko Matky Terezy v Tirane prilieta denne niekoľko desiatok liniek. Pri ceste osobným autom môžete využiť trajekty z talianskeho Bari (plavba trvá okolo 10 hodín) alebo prechod z juhu cez Grécko či na severe cez Čiernu Horu.
Kto navštívil čiernohorské prímorské mesto Ulcinj, vie, že tamojší obyvatelia hovoria prevažne albánsky. Samozrejme, od hraníc z Albánskom ich delí iba 5 kilometrov. Po opustení územia Srbska a Čiernej Hory, tak ako my, okamžite zistíte, že čas sa posunul o niekoľko rokov dozadu. Na hlavnej komunikácii smerujúcej do severoalbánskeho mesta Škodra chýba asfalt, domy nemajú omietku na fasádach, most cez rieku je postavený z drevených klátov, aké sa používajú na železnici, no takmer všetky okloidúce autá z dvojhlavým orlom na poznávacích značkách sú Mercedesy. Mesto Škodra, založené praotcami Albáncov Ilírmi už začiatkom prvého tisícročia pred Kristom sa pýši mohutnou pevnosťou Rozafat, okolo ktorej prechádzame, Škodranským jazerom - najväčším na Balkáne a tiež monumentálnymi súsošiami vo svojom centre – pamätníkmi diktatúry Envera Hodžu.
V meste sme sa zastavili v Olovenej Mešite, ktorá je na jväčšia v Albánsku. Kresťanom je vstup prísne zakázaný, no využil som moje známosti s muftim – kazateľom v mešite a dotali sme sa dnu. Bol piatok, pre muslimov svätý deň a tak sa v mešite zišli stovky ľudí. Muži sedeli na perských kobercoch a hore na galérii boli ženy. Všetci prítomní boli bosí, ale nikto nesmel mať krátke nohavice. Mešita je zdobená arabskými textami z Koránu, vyobrazeniami Mekky a vpredu je rozprestrená vlajka Saudskej Arábie – symbol jednoty muslimov. Kázeň sa začala spevom veršov z Koránu. Jeden muž nahlas, ťahavo spieval verše a mufty potom kázal o ich význame. Travlo to 40 minút a potom sa prítomní postavili do radov vedľa seba a urobili nekoľko úklonov a takzvaný pozdrav mŕtvym, keď všetci súčastne otočili hlavami o 90 stuňov doprava a doľava. Potom sa “bohoslužba“ skončila.
My sme však pokračovali autom v smere na juh do hlavného mesta krajiny Tirana. Po ceste sme boli, ako cudzinci niekoľkokrát zastavení cestnou políciu, ktorú zaujímala hlavne naša zelená karta. Na periférii Tirany sme v kolóne na rozpálenej, zaprášenej ceste strávili nejaký čas a konečne sme sa dostali do centa mesta. Na každej križovatke dopravu riadil policajt a pravidelne zastavoval a posielal späť autá čo prešli na červenú. V centre mesta sa nachádza Skanderbegovo námestie s fontámani a jazdeckou sochou národného hrdinu, z ktorého vychádza bulvár Deshmoret e Kombit s honosnými palácmi, hotelmi, kongresovou halou a kultúrnym strediskom – neobvyklou piramidálnou stavbou z roku 1988, postavenou ako mauzóleum diktátorovi. Na južnom konci uzatvára bulvár Tiranská Univerzita. V uliaciach Tirany stretnete nezriedka cudzincov, väčšinou američanov, ktorý sa tu venujú charite alebo misii – mormónov, alebo egypťanov, ktorí v krajine stavajú nové bytové komplexi.
Pokračujeme na juh. Krajina je prevažne rovinatá, na poliach rastie kukurica a v hájoch olivovníky. V smere na východ možno vidieť vysoké hory. Našim cieľom je Albánska riviera na juhu pri hraniciach z Gréckom. Po ceste prechádzame prístavným mestom Duras. Vidíme piesočnaté pláže, mnoho hotelov, ale aj na cestách hliadkujúce jednotky Spojených Národov. Vždy, keď sme niekde zastavili, prihrnli sa k oknu auta deti ponúkajúce na predaj rôzne nápoje a sladkosti. Ceny sú v porovnaní s našimi vyššie, pretože krajina takmer nič nevyrába a všetko sa musí dovážať z Talianska či Grécka. Na našej ceste západne od mesta Fier sme sa zastavili v Apollonii – antickom meste založenom v roku 588 pred Kristom korinskými Grékmi. Dajú sa tu vidieť rozsiahle vykopávky antických chrámov, amfiteáter, korinské stĺpy a kruhové hradby. Stojí to za to. Po prechode mestom Fier a nedlhej ceste sme došli do Vlory – starého juhoalbánskeho prístavu. Stmievalo sa a tak sme si ešte pred odchodom do hotela vychutnali pohľad na nočné mesto a more z vyhliadkovej reštaurácie nad mestom. Ráno sme došli do Sarandy – perly albánskej riviery, ktorá sa nachádza oproti gréckemu ostrovu Korfu.
Pláže sú v tejto oblasti piesočnaté a nikdy nie preplnené, ľudia milí a srdeční. Päťkrát denne sa z minaretov mešít ozýva hlas zvolávača, ktorý upozorňuje na povinnosť modliť sa. V čase našej návštevy sa v Sarande konal medzinárodný divadelný festival a tak sme si pozreli hru v starom amfiteátri. Ulice nočnej Sarandy boli vždy plné albánskej mládeže, ktorá sa zvyčajne zabáva na diskotékach alebo čas trávy v baroch a internetových kaviarňach. Mladí Albánci sa snažia študovať na vysokých školách, plynule hovoria taliansky a anglicky. Snom väčšiny z nich je odísť žiť do Nemecka alebo do Spojených štátov.
Na brehy ostrova Korfu sme síce zo Sarandy nedovideli, no už o niekoľko dní sme uvideli “brehy“ rodného Slovenska.
