Mesto pani Penh

Kedysi vraj žila na brehoch Mekongu bohatá kmérska dáma menom Phen. Keď sa jedného roku pri záplavách rieka zdvihla, jej vody priplavili na breh veľký strom. V kmeni bol vydlabaný otvor a v ňom schované štyri Budhove sochy. Agilná dáma, ktorá skulptúry našla nelenila a keďže o prostriedky nemala núdzu, dala sochám na blízkom vŕšku /v kmérčtine phnom/ v roku 1372 vystavať svätyňu. Jej spoluobčania uverili, že nález bol znakom nebies, hovoriaci o presťahovaní hlavného mesta.

Keď o polstoročia neskôr Thajčania vyplienili slávnu kambodžskú ríšu Angkor, panovnícka rodina si na staré znamenie spomenula. Keďže miesto na sútoku Mekongu, Tonlé Sap a Bassaku, bolo aj strategicky výhodné, usadila sa v jeho blízkosti a dala mu názov Phnom Penh.

Ulicou Mao Tse Tunga
Keďže verejná doprava v hlavnom meste Kambodže neexistuje, o prácu majú postarané rikšiari, taxikári ale najmä motocyklisti. Len časť z nich robí túto prácu na plný úväzok. Profesionálov zdatne dopĺňajú najmä štátni úradníci. To bol aj prípad môjho vodiča. Pán Khieng bol radovým pracovníkom ministerstva kultúry. Svoju situáciu mi rád vysvetlil: „Zarábam pätnásť dolárov na mesiac. Z toho sa vyžiť nedá. Keďže mám motorku, privyrábam si počas obedňajšej prestávky a po večeroch.“
Pán Khieng viedol svoju hondu čulou dopravou bez kolízií. Nebolo to také samozrejmé, pretože vyhýbať sa rikši obloženej polstovkou kotkodákajúcich kureniec, bicyklistom obťažkaným bambusovými nádobami s cukrovou šťavou, vodičovi, ktorý na nosiči svojho skútra prevážal naprieč uloženú statnú prasnicu a mnohým iným, pre našinca nezvyklým, účastníkom miestnej premávky nebolo jednoduché.
Okrem dopravných prostriedkov a ich pasažierov bolo zaujímavé sledovať aj názvy miestnych bulvárov. Málokde na svete sa skvejú mená svetových revolucionárov na tabuliach ulíc v takom počte. A takej svornosti! Bulvár Mau Tse Tunga sa križuje s ulicou Vladimíra Iľjiča Lenina, Jozif Broz Tito sa len o niekoľko ulíc míňa s Karolom Marxom. Pre istotu revolučné ulice neústia do jedinej križovatky. Bohvie čo by z toho vzniklo, keby sa proletársky vodcovia všetkých krajín spojili. Minimálne poriadna zápcha.

Dobrý džob
Boj svetových ideologických táborov mestu šťastie nepriniesol. Pred rokom 1970 bol Phnom Penh, známy svojimi širokými bulvármi, príťažlivými promenádami, elegantnými vilami a dekoratívnymi meštianskymi domami. Po dvadsiatich piatich rokoch sa podstatne zmenil. Americká intervencia, partizánska vojna, krvavý Pol Potov režim, vietnamská intervencia. Situácia sa ako tak normalizovala až po roku 1993, keď sa s podporou Organizácie spojených národov podarilo uskutočniť demokratické voľby.
Aj keď väčšina budov vojnu prežila, ich stav je dezolátny. Podobne je to aj z cestami. Jedným z tých, ktorý by sa mal postarať o vybudovanie svojej metropoly aj Ing. So Ponarit. Ten získal titul stavebného inžiniera na Slovensku a keďže väčšina pôvodnej inteligencie bola za Pol Pota vyhubená, patrí Ponarit k žiadanej skupine stavebných odborníkov. Tomu zodpovedá aj nadpriemerné ohodnotenie. Samozrejme, na miestne pomery. Jeho pracovný týždeň je od pondelka, do pondelka, non-stop bez volnej soboty a nedele, bez zdravotného alebo sociálneho poistenia. Ako hovorí: „Na dovolenku nemám nárok, jej udelenie závisí plne od dobrej vôle majiteľa. Zarobím tak 200 dolárov mesačne. Pre mnohých mojich spoluobčanov je to ročný plat, takže sa nemám na čo sťažovať.“

Cena života
Vojna a dlhé roky násilia si nevyberajú svoju daň len zlým stavom budov ale aj vysokou mierou zločinnosti. Prepady na cestách, vraždy so snahou získať motorku obete, vlámania. V neskorých večerných hodinách sa prechádzka ulicami mesta rozhodne nedoporučuje.
Domácich asi neveľmi prekvapia správy z novín podobné tej, ktorú som objavil v jednom z miestnych denníkov: V dôsledku malej dopravnej potýčky skupina ozbrojencov zničila raketou B-40 dom vo štvrti Ou Bek Korm v Phnom Penhe. Podľa informácii našich zdrojov k zničeniu došlo potom, ako skupina ozbrojencov predbiehala na motorke idúci manželský pár. Manžel na ich adresu utrúsil znevažujúcu poznámku po čom ich skupina začala prenasledovať. Keď sa dostala dvojica do svojho domu, ozbrojenci ho začali ostreľovať z ľahkých ručných zbraní. Obyvatelia domu sa domnievali, že ide o prepad a začali odpovedať paľbou z automatu AK-47. Útočníci odišli a o 30 minút sa vrátili vo väčšom počte. So sebou priniesli aj raketu, ktorú odpálili na budovu.
Po rokoch, kedy denne umierali v pracovných táboroch a na popravčích poliach tisíce ľudí má ľudský život v Kambodži opäť svoju cenu. Podľa spoľahlivých odhadov okolo 100 dolárov. Tak sa vraj pohybuje cena za zabitie obyčajného človeka. Ak má byť vražda posvätená úradmi, príde to tak na osemsto.

Láska za tri doláre
Jedným zo súčasných odvetví, v ktorom si chudobné obyvateľstvo veľkomesta zarába na živobytie je prostitúcia. V posledných týždňoch vraj policajti robili problémy, a tak sa vyzývavo oblečeným dievčatám postávajúcim pred polorozpadnutými, drevenými domcami alebo vykúkajúcim spoza zaťahovacích dverí v priestoroch podobných garážam priveľmi rozprávať nechcelo. Miesta, kde ich normálne korzujú stovky zívali prázdnotou. K reči ich nepriviedol ani bakšiš. Nemohol som im ponúknuť za rozhovor veľa, ale pre dievča ktoré ide na štrich za 5 dolárov nebol ponúkaný obnos na zahodenie. Nepresvedčil však. Nikto si nechcel páliť prsty.
O tom, ako to chodí s najstarším remeslom v Phnom Penhe som sa dozvedel aspoň sprostredkovane od Seriožu, Ukrajinca žijúceho v meste už niekoľko rokov.
Dievčatá ktoré v hojnom počte pracujú na Phnom Penských uliciach sú zväčša šikmooké. Miestna spoločnosť sa k prostitúcii stavia dosť prísne, a tak dopyt zasycujú dievčatá z prihraničných oblastí Vietnamu. Domáci hovoria, že za to vďačia Ho Či Minovi. Na krátkodobú návštevu krajiny dievčatá nepotrebujú víza, takže ich sem prúdia celé húfy. A keď povolenie na pobyt končí… Aj imigrační úradníci musia predsa z niečoho žiť.
Podľa Seriožu je kvalita služieb na ulici mizerná, riziko pohlavnej choroby veľké. Ale tá cena! Od troch dolárov! Kto očakáva viac a je ochotný priplatiť si, môže zájsť do niektorého z nočných podnikov. Tam si žiadna nedovolí večer eventuálne noc odfláknuť. Konkurencia je príliš ostrá.
Na podobných miestach I. cenovej skupiny človek stretne aj tú najvyššiu triedu. Európanky. Dievčatá s oficiálnym statusom modeliek. Neoficiálne defilujúcich skôr súkromne. Väčšinou sú to ženy z bývalého Sojuzu, dajú sa vraj stretnúť aj Slovenské „modelky“. Svet je malý všetci sa raz stretneme v jednej posteli.
Podľa slov zasvätených, v meste bujnie aj detská prostitúcia. Záujemcovia o tieto služby pomaly opúšťajú bohatnúce Thajsko a prichádzajú čoraz častejšie do Kambodže. Oficiálne, žiadny „masážny klub“ v štvrtiach Turkok, Pway Par a Donkao deti neponúka, ale v skutočnosti… Stačí sa informovať a niečo sa nájde.
Niektorí rodičia vraj predávajú svoje dievčatá za sto dolárov. Chlapci sú o niečo drahší. Panna príde na tri stovky. Chudáci z vidieka prichádzajú do mesta s nádejou, že svoje ratolesti speňažia. Vodia ich za ruky a ponúkajú možným záujemcom. Ako hovorí jedna z takýchto žien: „Chcem svojim deťom len dobre. Ak ich niekto kúpi aspoň nebudú hladovať.“

Zábava na phnopenský spôsob
Ako každej rozvojovej krajiny, aj Kambodže sa zmocnili nadnárodné monopoly. Reklamy na cigarety Mild seven a Alain Delon ponúkajú božské uspokojenie domorodých túžob po krásnych ženách, majetku a dokonalom pôžitku zo zanesených pľúc. Jedno pivo tu síce stojí týždenný plat priemerného domorodca, ale obrovské bilboardy veselo hlásajú, že: pivo Tiger – je dobré ako zlato alebo, že Singha – je kráľom pív.
Podobne je to s médiami. Holywood si tu už prostredníctvom videofilmov vybojoval svoje miesto a pútače avizujú pompézny Titanik priťahujú pozornosť hlúčikov domácich. Ľudia ktorí po dlhé roky zápasili výhradne s existenčnými problémami dnes sajú všetko nové ako špongie bez ohľadu na kvalitu.
Nová „kultúra“ však neprichádza len zo západu. Príbytky Phnompenhčanov po večeroch osvetľluje thajská televízia a nová generácia Kmérov sa chodí zabávať do japonských Karaoké. Nie sú tak dávno časy, keď sa do podnikov chodilo so zbraňou na pleci, dnes sa v nich streľba ozýva už len výnimočne.
Samozrejme sa nájde aj niečo pre zahraničných návštevníkov. Duchu krajiny plne odpovedá Marksmen club, taiwansko-amerického podnikateľa Viktora Chaa. Osem hektárov tejto inštitúcie ponúka záujemcom múzeum vojenskej techniky a streľbu z tridsiatich druhov zbraní. Ako hovorí jeho majiteľ: „Chceli sme v Kambodži vytvoriť svetovú turistickú atrakciu. Návštevníci si v krajine pozrú len vznešený Angkor Wat a depresívne pamätníky Polpotovho režimu. To je málo. Povedal som si, že vytvorím niečo zaujímavejšie. Niečo ako vojnový Dysneyland. Je to po prvýkrát, čo je takýto klub verejnosti k dispozícii. Nielen v Kambodži a Ázii, ale prakticky na celom svete. Kto má peniaze, môže si sem prísť zastrieľať z pištolí ale aj legendárneho samopalu AK 47, ťažkého guľometu, či ruskej protitankovej päste.“
Obrovský bilboard označujúci odbočku k Marksmen clubu avizuje: Najväčšia strelnica sveta. Ironického okoloidúceho môže pri tom napadnúť, že nápisom sa nemyslí len Marksmen club ale celé mesto pani Penh.