Krajina Angkor Watu

„Kam ideš?“
„Do Kambodže lekvár kosiť.“
Častovali ste sa aj vy ako deti takouto povedačkou? My veru často. Oná vetička mi vŕtala hlavou, aj pred mojou cestou do tejto krajiny. Pred odchodom do štátu ležiaceho medzi Thajskom, Laosom a Vietnamom som si o ňom skúsil zohnať prostredníctvom internetu nejaké informácie. O lekváre som nenašiel ani zmienku, zato som tam narazil na nasledovný oznam amerického ministerstva zahraničných vecí:
Štátny department varuje všetkých občanov, aby odložili svoje cesty do Kambodže. Aj keď politické napätie od krízy v lete 1997 poľavilo, hrozba vojenského násilia a zločineckých akcií stále existuje. Krajina zaznamenáva dramatický nárast počtu ozbrojených lúpeží, často uskutočňovaných aj v denných hodinách. Vo viacerých prípadoch boli obete, Američania a ďalší cudzinci, olúpené a potom zastrelené.

Vitajte v Kambodži
„Prileteli ste tým lietadlom z Bangkoku, však? Váš pas prosím“, obrátil sa na mňa imigračný úradník sediaci za dlhým pultom.
Po opustení odbavovacieho priestoru strohé výrazy úradníkov nahradili tváre dvojrozmerné. Za presklenou stenou oddeľujúcou letiskovú halu od okolitej Kambodže sa tlačili taxikári a rikšiari. Policajti stojaci pri vstupe dávali dobrý pozor, aby do klimatizovanej haly letiska nevstúpil nikto nepovolaný. Desiatky tvári a dlaní nalepených v tlačenici na skle vytvárali bizardné obrazce. Rozpľaštené nosy, zdeformované líca, hromada tlačiacich sa tiel. Celý výjav mi pripadal ako obrovský surrealistický obraz. Toto však žiadny umelecký happening nebol. Bola to realita tretieho sveta. Z davu tlačiacich sa som si vybral ponuku muža v strednom veku, ktorý vedel obstojne po anglicky. V jeho starej toyote som zdolal prvé kilometre na Kambodžskej pôde.
Prilepený na okno taxíka som vstrebával úvodné dojmy. Horúčava. Prach. Napriek tomu, že cesta z letiska do hlavného mesta Phnom Penhu slúži ako hlavný ťah na sever krajiny, je to len úzka, hrboľatá asfaltka. Okolo nej sa po horizont ťahá vyschnutá, opustená krajina, ktorú len občas oživujú štíhle palmy a kde tu nejaká chatrč.
Čoskoro na ceste začalo pribúdať ľudí. A samozrejme dopravných prostriedkov! Tu a tam nejaké auto, ale hlavne motorky. Tie v Kambodži platia za rodinné vozidlá, takže občas som na nich zazrel aj štyroch pasažierov. Vodiča otca, spolujazdkyňu matku a medzi nimi ešte zo dve detváky.
Už podľa oblečenia ľudí sa dalo usudzovať, že sa nachádzam v jednej z najchudobnejších krajín sveta. Mužov a ženy pred slnkom chránili staré basebalové čiapky alebo látkové turbany. Ich chudé postavy zahaľoval skromný odev vyblednutých farieb.

Veža plná lebiek
„Chcete lepšie pochopiť našu krajinu? Choďte sa pozrieť k pamätníku Čoeng Ek,“ povedal mi majiteľ môjho penziónu. Nechal som si poradiť. Na jednom z hlavných bulvárov Phnom Penhu, ktorý dodnes nesie meno vodcu Mao Tse Tunga som si zastavil motocyklistu – taxikára a nechal sa k pamätníku zaviesť.
Šofér ma vysadil medzi vyschnutými ryžovými poliami, ktoré v období sucha pôsobili dojmom spáleniska. Pod nohami mi žlté strnisko vydávalo praskotavé zvuky, ktoré zvýrazňovali absolútne ticho tohoto miesta. V nostalgickom prostredí som zaplatil vstupné kostnatému mužovi stojacemu pri bráne a vošiel som do neveľkého hája, ktorý sa za ňou rozprestieral. Uprostred nízkych stromov stála kamenná veža. Za jej stenami vyplnenými sklom sa vŕšili kopy akýchsi bielych predmetov. Keď som prišiel bližšie, zistil som, že to sú ľudské lebky.
Čoeng Ek je monument postavený 40 000 Kambodžanom zavraždených na okolitých popraviskách za vlády Pol Pota. Tento psychopat získal moc v krajine v roku 1975 a svoje predstavy o sebestačnej poľnohospodárskej ekonomike a beztriednom štáte uskutočňoval pomocou nevídaného teroru. V duchu hesla: „spálime starú trávu aby mohla vyrásť nová“ počas 44 mesiacov vlády Červených Kmérov zahynulo viac ako milión ľudí. Každý ôsmi Kambodžan! A ako to dopadlo s Pol Potom?

Nepolovičatý Pol Pot
Málokto vie, že Pol Pot bolo iba bojové meno diktátora. V civile sa vodca Červených Kmérov volal Saloth Sar. Narodil sa v roku 1928 v rodine roľníka v Kompong Thome, v strednej Kambodži a podľa neoverených údajov strávil ako dieťa 8 mesiacov v kláštore. Ako mladý muž pracoval pre Demokratickú stranu, čo mu pomohlo získať štipendium na štúdiá elektroniky v Paríži. Namiesto vzorného poslucháča univerzity sa však stal komunistom. Svoj čas netrávil na prednáškach, ale na schôdzach Francúzskej komunistickej strany, ktorá bola v tom čase nadchnutá zmenami v Rusku a Stalinovými „úspechmi“ pri budovaní socializmu. Zrejme tam sa mladému Salothovi Sarovi podarilo vštepiť nenávisť k všetkému buržoáznemu a upevniť jeho vieru v kolektivizáciu a stalinistické metódy pri jej presadzovaní.
Keď ako neporiadny študent stratil v päťdesiatom treťom štipendium, vrátil sa domov a v Phnom Penhe popri učiteľskom povolaní začal tajne organizovať komunistické bunky. V strachu pred postihom zo strany pravicovej vlády o desať rokov neskôr utiekol na vidiek a popri spomínanej funkcii generála prijal aj svoje nechvalne známe meno. Začal aktívne vystupovať v partizánskom odboji proti „feudálnemu dedičstvu“ a čoskoro sa stal hlavným veliteľom síl Červených Kmérov. Keď v roku 1975 jeho vojská vmašírovali do hlavného mesta, ich vodca vyšiel z ilegality a osvojil si titul „brat číslo jedna“. Hoci oficiálne zastával pozíciu premiéra, v skutočnosti bol neobmedzeným diktátorom a s entuziazmom sa dal na pretváranie svojej rodnej Kambodže. Keďže tlač prakticky prestala existovať, o svojom najvyššom predstaviteľovi v tých rokoch vedel máloktorý Kambodžan. Jeho skutky boli však až príliš citeľné. Popravy, pracovné tábory, zničené pamiatky, utrpenie, strach a hlad.
Diktatúru brata č. 1 ukončila v roku 1979 vietnamská intervencia. Oficiálneho trestu sa nikdy nedočkal. Jeho smrť bola už niekoľkokrát ohlásená, ale vždy sa správa ukázala ako falošná. Štátni činitelia vyhlasovali koniec katana a on dával interview nejakému medzinárodnému periodiku. Až na jar 1998 sa smrť Pol Pota oficiálne potvrdila, keď zbytky oddielov Červených Kmérov vydali jeho mŕtvolu. V nasledujúcich mesiacoch sa vzdali aj jeho poslední ozbrojení prívrženci, takže boje s Polpotovcami už skončili. Bohužiaľ, nedá sa to povedať o smutnom dedičstve, ktoré za sebou zanechali. Krajina sa bude z tejto traumy spamätávať celé generácie.

Ach tí aristokrati
V dôsledku vedomostí o zverstvách, ktoré sa tu v minulosti odohrali som sa na domorodcov spočiatku pozeral dosť podozrievavo. Miestni ľudia sa však ukázali ako veľmi priateľskí, často sa na mňa usmievali, ba nejeden mi na ulici zamával ako starému známemu.
Rysy Kambodžanov sú jemné a mäkké. Čoskoro som zistil, že aj ich správanie je podobné. Možno to znie neuveriteľne, ale Kméri - obyvatelia krajiny, ktorá splodila snáď najbrutálnejší režim v svetovej histórii v svojom každodennom správaní vynikajú mäkkosťou ba až noblesou.
K ich aristokratickej povahe patrí aj potešenie zo streľby. Strieľa sa pre dievčatá, strieľa sa keď príde nekonečný smútok, alebo keď dušu zaplaví veľká radosť. Tento problém je vypuklý najmä v zábavných podnikoch. Ako mi povedal So Ponarit, vlastník phnompenského KTV baru:
„Nie je to tak dávno čo sem hostia prichádzali so samopalmi na pleci. Teraz sú to už len pištole.“ Do jeho podniku chodia však len slušní ľudia: „Keď sa naším hosťom chce vypáliť nejakú tú salvu, idú von.“
V krajine, kde dlhá občianska vojna skončila len prednedávnom, vlastní pištoľ alebo automatickú zbraň každá domácnosť. Odráža sa to na počte ozbrojených prepadov, ale paradoxne aj na poctivosti v obchodných veciach. Keďže každý vie, že jeho partner má doma nabitý kalašnikov, nedovolí si vraj podvádzať.

Zdravotníctvo v treťom svete
Nevedel som presne čo čakať, keď sme na motorke uháňali k domu môjho nového kamaráta Molina. Panelákový bytík? Drevenú chatrč? Nakoniec to bola k môjmu prekvapeniu dvojposchodová vilka. Zazvonili sme pri vysokej kovovej bráne a čakali. Spoza dvier sa ozvala otázka v kmérčine, a keď môj spoločník potvrdil našu totožnosť, dvere sa so škripotom otvorili.
Vykachličkovaná dlážka príjemne chladila chodidlá a o ľahký vánok sa staral ventilátor visiaci zo stropu. Zariadenie miestnosti pripomínala našskú obývačku. Jednoduchý gauč, staršie fotelky, skrinka s vitrínou, na druhom konci izby jedálenský stôl a niekoľko stoličiek. Ozdobné predmety boli však už čisto národné. Čo je pre nás podobizeň tatranského Kriváňa, to je pre Kambodžanov silueta Angkor Watu. Ba hádam aj viac, pretože na rozdiel od tatranského končiaru, ktorý dominuje najmä predvolebným bildboardom, obrázok najväčšieho chrámu kmérskej ríše tu zdobí snáď každý príbytok. Samozrejme na polici nechýbali sošky Apsary, tancujúcej mytologickej bohyne, ktorá je ďalším symbolom krajiny a malá svätyňa pozostávajúca z fotografií predkov, nádoby s horiacimi vonnými tyčinkami a votívnymi darmi.
Pán domu, ako aj jeho manželka boli lekári. Aj keď by mali byť už pomaly na dôchodku, rozhodli sa využiť ekonomickú liberalizáciu posledných rokov a otvorili si súkromnú pediatrickú prax. Zvládnu tak 20 – 30 pacientov denne, a keďže pracujú desať hodín v sobotu a často aj v nedeľu, stačí im to na slušné živobytie.
Na Slovensku síce zdravotné poisťovne krachujú, ale aspoň nejaké máme. V Kambodži zdravotné poistenie neexistuje. Ak si chorý, musíš mať peniaze. Operácia slepého čreva stojí tak 300 až 400 amerických dolárov, a keď tie nie sú, jednoducho sa neoperuje. Takéto otrasné podmienky sú výsledkom toho, že krajina je v dôsledku vojen posledných dvadsiatich rokov zhruba tam, kde bola pred nimi. Od roku 1993, kedy sa prešlo z chozrasčotu na tvrdý kapitalizmus sa ekonomika síce ozdravila, ale popritom boli odbúrané aj posledné sociálne istoty. Plat ľudí v štátom platených službách nepresahuje 15 dolárov mesačne. Väčšina úradníkov si musí nachádzať aj iné zdroje príjmov. Ak neúradujú na miestach, kde sa občas vyskytne nejaký bakšiš, privyrábajú si počas obedňajších prestávok a po práci. Napríklad ako taxikári na svojej motorke.

Míny pri ceste
Pri výletoch na vidiek môžete priamo vedľa hlavnej cesty spozorovať chlapov v uniformách, ako opatrne prehľadávajú okolie. Ak si potrebujete uľahčiť, nechoďte od vozovky príliš ďaleko! Radšej sa vzdať na chvíľu cudnosti, ako naveky niektorej končatiny. Hľadajúci muži sú totiž odmínovacie jednotky.
Nápis Pozor míny! na tričkách turistov doplnený textom Bol som v Kambodži má niečo do seba. Tieto „statické, samostatné výbušné zariadenie uvádzané do činnosti obeťou“ ako znie odborná definícia, môžu byť kľudne považované za jeden zo symbolov súčasného Kambodžského kráľovstva. Jeho územie je totižto územím najhustejšie zamínovanej krajiny sveta. Miestne polia, lúky a lesy skrývajú podľa odhadov odborníkov až do osem miliónov objektov naplnených trhavinou. Ročne zahynie pri ich výbuchoch viac ľudí ako pri dopravných nehodách. Obeťami sú väčšinou deti.
Odmínovanie je záležitosť náročnou nielen na čas ale najmä peniaze. Kambodžská vláda zápasiaca s nedostatkom prostriedkov prenecháva tieto aktivity do réžie medzinárodných organizácií. Jednou s tých známejších, ktoré podporovala aj známa lady Diana je nadácia Helo Trust. Paul Heslop, vedúci operácií Helo Trustu v Kambodži mi k otázke zamínovania povedal:
„Problémom nie sú iba nevyznačené míny. V mnohých prípadoch väzia ťažkosti hlbšie. Zistili sme, že 80% postihnutých výbuchmi vedelo, že sa pohybujú na zamínovanom území. Jednoducho to riskli. Nie je to len nejaké frajerstvo alebo nepozornosť. Títo ľudia jednoducho potrebujú zdroje, ktoré na zamínovaných územiach ležia. Často hladujú a preto začnú obrábať pole alebo zberať drevo aj tam, kde hrozí výbuch. Sám som videl chlapca, ktorý šiel do mínového poľa len preto, že mu tam ktosi z auta hodil kokosový orech. Neskôr nám povedal, že vedel, že výbuch hrozí, ale pomyslel si, že jemu sa to hádam nestane.“
To, že chlapec hľadanie orecha prežil, bol zázrak. Ako povedal Paul Heslop, na ploche, ktorou pobehoval našli neskôr 50 mín. A pritom následky výbuchu mín sú strašné. V ťažkých životných podmienkach predstavujú invalidní príslušníci pre rodinu ťažko únosnú záťaž. Navyše spoločnosť zvykne vnímať úraz ako trest za hriechy v predchádzajúcich životoch. Ako zlú karmu. Málokedy prijme postihnutého plnohodnotne späť do komunity.

Božský Angkor
Kambodžská vláda vkladá veľké nádeje do ziskov z cudzineckého ruchu. Lákadlom číslo jedna by mal byť Angkor Wat, snáď najúžasnejší historický komplex celej juhovýchodnej Ázie. Návštevník sa tam môže z Phnom Penhu dostať loďou, po zemi, alebo hoci vojenskou helikoptérou, ktorá vylepšuje biedny rozpočet miestnej armády.
Na prílev turistov spoliehali aj nový majitelia grand hotela d’Angkor - najprestížnejšia budove v turistickom mestečku Siem Reap.
Distingvovaný a dokonale upravený manažér, školený niekoľko rokov v Singapúre mi vyrozprával, ako jeho firma prinavrátila stratený lesk hotelu postavenému už v roku 1929 a opäť ho zaradila do rodiny najlepších hotelov sveta.
„Izby sú štýlovo zariadené v tom najvyššom štandarde, vybrané apartmány obsahujú okrem originálov zo samotného Angkor Watu aj artefakty, ktoré boli majetkom jeho objaviteľov: Henriho Mouhota, Luisa Delaporteho a Johna Thomsona. Pre náročnejších hostí sú k dispozícii Vila Uma a Vila Kama. Každá má štyri izby, verandu s výhľadom na bazén a vlastnú vínnu pivničku. Keďže majitelia chceli zachovať duch tohoto prekrásneho miesta, dali zrenovovať aj pôvodný výťah.“
Ktovie, či si niektorý hosť platiaci za nocľah vo Vile Ume 1900 dolároch uvedomí, že za jednu noc minul viac ako väčšina domácich zarobí za niekoľko rokov.
Kúsok za mestečok Siem Reap sa nachádza svet, ktorý necháva aspoň čiastočne zabudnúť na ostré sociálne kontrasty krajiny. Už po pár kilometroch návštevníka privítajú vysoké tropické stromy omotané lianami. Zelené klenby nad hlavou a pod nohami koberec žltého lístia. Spev vtákov a cvrlikanie cikád. Džungľa. A desiatky chrámov, ktoré slúžili kráľom Kmérskej ríše.
V pätnástom storočí slávu Angkor Watu na 400 rokov pochoval vpád Thajcov, ktorí mesto dobyli. Potupený kráľovský dvor sa presťahoval do Phnom Penhu a nechal mesto napospas džungli a času. Svätyne a paláce s bohato zdobenými galériami, sochami a dokonale stvárnenými reliéfmi nedotknuto odpočívali v bujnom poraste až do konca osemnásteho storočia, kedy pamiatky pre západný svet objavil spomínaný francúzsky prírodopisec Henri Mouhot.
V rokoch občianskej vojny sa stal božský Angkor so svojim prepracovanými sochami kmérskej mytológie rajom pre pašerákov s umeleckými predmetmi. Lupiči boli dokonca takí trúfalí, že zaútočili zbraňami na depozitá a vyrabovali ich za bieleho dňa.
Dnes sa situácia našťastie ukľudňuje a pribúda návštevníkov, ktorých korisťou sú len fotografické zábery a obdiv k dielu rúk starých Kmérov. Podobné pocity som mal aj ja, keď ma môj sprievodca zaviedol k Angkor Watu. Keď som zastal pred jeho hlavnou vežou, ktorá oproti základni chrámu dosahuje výšku 213 metrov ostal som stáť v nemom údive. Silueta piatich vežičiek a symetrie celej stavby na mňa zapôsobila dojmom nadpozemskej vyrovnanosti a pokoja. Pokoja, ktorý tejto krajine a jej obyvateľom chýbal po mnoho minulých rokov. Prajme si, aby sa k potomkom Angkoru opäť navrátil.