Kam kráčaš Kambodža

Tancom za identitu
„Pr-vá do-ba,“ odráta polohlasom dvadsaťdeväťročný So Phon Ourn a tleskne dlaňami. Zvuk sa rozľahne priestornou sálou. Rady školopovinných dievčat v podkasaných sukniach vystrčia v unisone dopredu ľavú nohu, naklonia hlavu na stranu a obrátia dlane nahor.
Ourn je učiteľ a dievčatá sú žiačky Kráľovskej univerzity umení v Phnom Penhe, ktorej je zamestnancom.
„Dru-há do-ba.“
Štíhle telíčka prenesú váhu na nohu pravú, brada sa vystrčí nahor a ruky vytvoria spojením palca a ukazováka výrazne gesto.
Nie, toto nie je jeho špecializácia, chce mi len ukázať omladinu kráľovských tancov. On sa venuje folklóru.
„Tre-tia do-ba. Tlesk.“ Ďalší tanečný postoj…
Môjho spoločníka v tlieskaní zastúpi kolegyňa, a tak mi môže podať podrobný výklad jednotlivých figúr, ktoré presne stanovenou formou nahradzujú slová a vety. Keď sa ho pýtam, prečo sa netancuje na hudbu pokrčí smutne plecami a odpovie: „Nie sú peniaze na kultúru. Kúpiť magnetofón je momentálne nad naše možnosti.“
Ourn vie o čom hovorí, veď Kambodža, ktorá patrí k najchudobnejším krajinám sveta výdavky na svoje kultúrne inštitúcie obmedzila na skutočné minimum. Svedčia o tom ošarpané univerzitné budovy, rozpadávajúce sa zariadenie tried a priemerných 15 dolárov mesačnej mzdy pre vysokoškolského pedagóga. V krajine, kde sú ceny väčšiny tovarov rovné svetovým to naozaj nie je veľa. Vysvetlenie ako z takého platu dokážu ľudia vyžiť je jednoduché: musia.
„Starší kolegovia, ktorí majú motocykel si privyrábajú počas prestávok ako taxikári. Ja dávam súkromné hodiny, aby mi to aspoň tak-tak vyšlo.“
Kráľovská univerzita umení, v ktorej sa okrem tanca učia aj architekti, výtvarníci, hudobníci ba dokonca cirkusanti živorí. Nad vodou ju držia len zahraničné dary a nesmierne nadšenie ľudí, ktorí v nej pracujú. To že prežila do dnešných dní je malý zázrak. Za Pol Potovho režimu v sedemdesiatych rokoch boli umelci ako predstavitelia buržoáznej minulosti jednoducho vyhladzovaní. V pracovných táboroch a väzniciach vtedy zahynulo celých 80% profesionálnych choreografov a tanečníkov. Medzi nimi aj Ournovi rodičia. Tak ako väčšina Kambodžanov aj on dokáže otvorene hovoriť o časoch, kedy agitačné transparenty hrdo hlásali vetu „spálime starú trávu, aby mohla narásť nová“, kedy sa krajina premenila na obrovský pracovný tábor, v ktorom vládol krvavý teror červených Kmérov.
Ourn však omnoho radšej hovorí o budúcnosti. Má v pláne vydať knihu o ľudových tancoch, ktoré pozbieral na cestách vidiekom, spolu s kolegami pripravuje veľkú rekonštrukciu partitúr, ktoré boli za polpotovcov zničené, ako vedúci folklórneho súboru má taktiež nemalé ambície … Je toho veľa ale on verí, že to dokáže.
„Vieš, vedomie, že tu na univerzite vedieme zápas o zachovanie národnej kultúry nám dáva úžasnú silu. To už nie je zamestnanie, to je poslanie. Ja a moji kolegovia urobíme všetko preto aby sme ho naplnili.“

Kambodžský Serioža
„Iz Slovakii? Rusky gavariš?“ Mladý muž v tričku a športových trenírkach zloží lesknúce sa časti pochrómovaného revolvera, prekontroluje proti svetlu, či je zásobník prázdny a keď ho zaklapne podá mi ruku „Privét!“
Serioža z Ukrajiny pracuje ako zamestnanec verejnej strelnice automatických zbraní neďaleko Phnom Penhu. Vraj najväčšej na svete. Patrí k početnej menšine cudzincov, ktorí do Kambodže zavítali po skončení 20 ročnej občianskej vojny pred 7 rokmi. Bol jedným zo 16 tisícov vojakov Organizácie spojených národov, ktorí prišli do krajiny s úlohou presídliť späť 360000 vojnových utečencov a dohliadnuť na konanie slobodných volieb.
Súhlasil s tým, že mi porozpráva čo tu robí ešte aj po toľkých rokoch. „Nu charašo, pýtaj sa, čo chceš vedieť, ale radšej ma nefotografuj. Mám tu nejaké obchody, nepotrebujem, aby ma niekto videl v novinách.“
Po dvojročnom nosení modrej prilby a výplatách vo valutách nebol návrat domov žiadna sláva. Čakalo ho prevelenie na hranice s Ruskom alebo výpoveď. Vybral si to druhé. Chvíľu učil v Kyjeve súkromne angličtinu, ale potom sa rozhodol vrátiť radšej do Kambodže.
„Dostal som zaujímavú ponuku od starého kamaráta. Bývalý kolega z armády, podnikal v Phnom Penhe a potreboval bodyguarda, zobral som to.“
Po rokoch vojny pomery v krajine trocha pripomínajú divoký západ. Na rozdiel od jeho vlasti v nej zatiaľ neexistujú organizované mafie, takže robota nebola náročná. Stihol sa naučiť po kmérsky, bližšie spoznať miestnu kultúru a aj tunajšie obchodné pravidlá. Opýtal som sa ako v podmienkach absolútneho trhového liberalizmu vyzerá podnikanie.
„S ľuďmi je to tu podobné ako u nás na Ukrajine. Treba s nimi medľenno, žiadne stresy. A treba byť poctivý. V každej rodine tu je aspoň jeden samopal, takže podvody sa netrpia.“
Ako investori sem najčastejšie prichádzajú Číňania z Hongkongu a Malajzie. Dobre vynášajú textilné fabriky, pri ktorých je vďaka otrockým podmienkach práce návratnosť kapitálu veľmi rýchla. Ďalším lukratívnym biznisom je ťažba dreva. Štátni úradníci vydávajú licencie nekontrolovane a kambodžské lesy miznú desivým tempom.
Serioža sa zatiaľ podnikať nechystá. Cez deň je na strelnici, večer si občas odrobí nejakú fušku. Zamestnávateľ je Američan, platí slušne. Valutová pracovná sila v Kambodži pod plat 1000 dolárov nejde. Toľko by možno zarobil so svojimi schopnosťami aj doma, ale tu to prakticky všetko ušetrí.
„Čo sa týka peňazí, je to fajn, ale ten pobyt ma už nudí. Málo kamarátov, málo srandy. Myslím, že je len otázkou času, kedy sa vrátim domov. Prídem si potom zalyžovať na Slovensko.“

Kastelán chrámu Bayon
Angkor wat ležiaci na severe krajiny pri mestečku Siemreap je považovaný za najúžasnejšiu historickú pamiatku juhovýchodnej Ázie. Každý kto ho navštívil, musí dať tejto charakteristike za pravdu. Pre obyvateľov chudobného regiónu znamenajú tisíce turistov, ktorí sem každý deň zavítajú, obživu. Zarobiť sa dá pri rekonštrukcii pamiatok, v pohostinských službách alebo predajom suvenírov a sprevádzaním návštevníkov po svätyniach. Takto si prirába malý Kek.
„Kóld drink, Kóld drink, tí-šŕt, mister, kúpte si tričko Angkor watu, alebo aspoň pohľadnice, pohľadnice kúpte.“ spolu s hrčou iných detí a mladých žien neodbytne ponúka svoj tovar pred chrámom Bayon. Ako mi vysvetlí, táto svätyňa je jeho špecialita. Bludisko miestností, každý jej schod, sochu či reliéf pozná ako vlastnú dlaň. Lámanou angličtinou k nim dokonca podáva aj obstojný historický výklad. Na moju otázku, kde sa to naučil odpovie:
„Chodím sem už niekoľko rokov. Tie veci o chráme viem od starších kamarátov, anglicky som sa naučil od cudzincov,“ hrdo si buchne do hrude, „celkom sám!.“
Jeho vedomosti musím obdivovať, najmä keď sa dozviem, že Kek vo svojich dvanástich rokoch ešte nevie ani čítať.
„V našej dedine nemáme školu a rodičia tiež čítať nevedia. Ale rád by som sa naučil…“ Vysvetlí mi a smutne pozrie na knihu o Angkore, ktorú predáva.
Chlapcova situácia nie je nijako výnimočná. Na zaostalom vidieku skôr bežná. Jeho rodičia vlastnia kúsok ryžového políčka a tucet paliem, z ktorých vyrábajú cukor. Obydlím im je doštená chatrč bez elektriny a tečúcej vody. Patria k miestnym chudobným. Nedostatok kvalitnej stravy spôsobil, že Kek vyzerá o niekoľko rokov mladší ako jeho európski rovesníci.
Ako hovorí Kek: „Teraz je už lepšie, viem sa o seba postarať.“ Ochotne mi vysvetlí svoje techniky získavania objednávok. Turista sa dá odchytiť hneď pri vstupe do chrámu, alebo potom pri prechádzke v ňom. Kek sa pridá k cudzincovi a začne mu ukazovať výzdobu chrámu, zavedie ho do odľahlých zákutí, podá svoj výklad:
„Toto je Singha - lev. Väčšinou stráži brány. Tento had je Naga. Tuto tancuje nadpozemská Apsara. Príšera so zobákom, ľudským telom a krídlami sa nazýva Garuda… Túto Apsaru Kmere Rouge cut – zničili Červení Kméri….“
Turisti svojho malého sprievodcu ocenia aspoň niekoľkými rielmi, a neraz aj dolárom – dvomi. Občas aj niečo predá, najčastejšie knihu. Tak ako teraz mne. Ku jej cene som doložil pár dolárov za sprievodcovstvo a ešte niečo pridal – za interview.