ŽRALOČIE ZUBY

Text bude plný pikantných scén s erotickým nádychom a heroickej scenérie dobového obdobia.
Horden prestal fungovat, takže späť k realite.
Hrdinmi tohto príbehu sú dvaja intrákový chuligáni z mlynskej doliny.(ja a maťo, zvaný vražda - pri stopovaní je dôležité to meno nespomenúť).

Raz som v televízii videl spot na Markíze, že na slovensku sa našli v pieskových baniach žraločie zuby (malé deti ich tam majú plné vínne pivnice) Mato, zda by odborník žralokológ (hlavne na bobrov, o tých vie teda úplne všetko, aká je salinita v mori a tak), že by sme sa tam mohli pozrieť. Má samozrejme už o tom všetko naštudované (čítal plus 7 dní), vie presne ako vyzerajú, akú majú chuť a kde ich hladať (bol skaut - a samozrejme vie jednou zápalkou rozložiť vatru ako hovädo (sem tam aj bez zápalky), to iba tak pomimo, dalej vie davidsa, uvariť puding a pozná cestu zo školy). Kedže sme chudobný intrákový študenti, nemáme na chleba, tak že ideme stopom.

Začali sme v trnave smerom na nitru. (prisahám, že v živote som nevidel nikoho na tej ceste stopovať ). Po pol hodine nás predsa len niekto zobral. Pokecali sme (už vieme koho voliť a koho nie), celkom fasa chlapík. Zobral nás až do levíc a hodil pekne na výpadovku. Odtiaľ nás zobral predajca starožitností do metropoly - Hontianska vrbica. Nebol tam ani lavý kraj cesty, tak sme išli po pravom. Pri konci dediny nám zastavil finančný maklér -hasič (hašiš). Že už hasenie málo vynášalo, tak teda bude robiť makléra. Celkom mu to ide, problémy mal len na začiatku, keď ho ľudia, predým ako im radil videli v hasičských maskáčoch. Keď sa dozvedel, že sme z EU, dal nám na seba kontakt, ak by sme chceli robiť niečo ako on.

Zobral nás do bohom zabudnutých maďaroidných Šiäah. (Iba pre orientáciu vysvetlím, kde sú - je tam osem domov, tehotné ženy a deti a nikto nevie po slovensky, keď si pýtaš kofolu bojíš sa o holý život!) Inak v šahách čapujú Horden, to dokumentuje kde sme sa nachádzali. Inak pekne sme tam skysli. Začalo pršať a nik ani boha zastaviť. Potom chlapík, začal po maďarsky a potom yistil, že chlapci nie sú z tohto pustého kraja, vysvetli, že tu odtiaľ chodí aj autobus (ano aj tam chodí autobus, ale je to klam, autobus ide len po levice, a odtiaľ sa pokračuje na koňoch, ktoré robia pŕŕ, fŕr). Keď sme zistili, že sme ho zmeškali a ďalši až tak o tri hodiny, vrátili sme sa na miesto stopu, dlho dlho nič až potom sme objavili novú taktiku stopu - prosenie. Vypláca sa to. Už sme mali aj pripravenú tanečnú kreáciu a transparenty s omamnými nápismi, no prosenie zabralo (treba si klaknúť a účinok je dvojnásobný, ale doporučujú to len dvaja lekári, tak to nechávam na vlastné uváženie)

Ujo tatrofka nás zobral. Ako sám prezradil, len kvôli proseniu. Dostali sme sa do skvelých Čeboviec. Maťo už tu usúdil, že sme vyhrali a odnášame si zlaté medaily. Tak sme sa v pokoji najedli v motoreste na rázcestí. Stále prší. Otravujeme každého prosením (sme kurvy na ceste, prosíme a chceme zadarmo) Konečne nás niekto zobral, kto sa nezasmial, že ideme na žraločie zuby. Vedel kde to je a išiel okolo, tak nás tam vyhodil. Žraločia dedina Píbelce. Čakal nás najprv pekný stupák a po tom - zuby. Okolo tu pobehujú deti, najlepši dolátori, no všetky utiekli tak sme museli voliť taktiku my. Ja som honú chvílu telefonoval, zatiaľ Maťo doloval v piesku. Zatiaľ nič. Začal som hladať aj ja.

"Maťo ako vyzerá ten zub ? Nejako takto ?" - to je zub jak voči!. A máme ho!! Našiel som ich asi daľších 7, no potom sa došlo nato, že sú to kurvy falošné (asi nejaké pstruhy alebo čo) Nevadí (daroval som ich učiteľke). Maťo stále nič nenašiel. Už len zúfalo buší do skaly a mrmlá nejaké zaklínadlá. Že teda nebudem ho trápiť, tak som mu to ukázal ako nato. Hneď niečo našiel. Taký zub, maličký, o ktorom potom zistil, ked som mu ho zlomil, že je to tŕň. Ale potom to prišlo, našiel maličký zubček. Bol rád jak hovado. A potom ešte jeden. (Inak pravé sme našli každý po dva). Prišli aj deti, že majú v zbierke 600. Ale sú slabí Indiana jonesovia, tiež hladali a nenašli nič.

Na nás proste nemajú. Odišli smutné domov (na bycikli, aby nemuseli šlapať peši, psycho). (Cigáň, byciglista cigán, kto bol vo vláde s panom mečiarom, neexistuje...)
Víťazne odchádzame (zajebaný ako cigánske hračky - teda nie zas tak, umyli sme sa v bahne). Busom do Veľkého Krtíša. Okresné mesto, s psychopatickými intelektuálmi. Radšej rýchlo preč. Po 3 km peši sme prišli na kraj mesta (ano bolo tam blato ) Chztili sme najleší stop v našej hidstórii. Chlapík bol samozrejme finančný poradca, ako ináč. Celý čas royprával o chlaste, pivniciach, zábavách, šenkoch a miestnej ožran-orange-party, ktorá je (ako sme sa dozvedeli neskôr celosvetová - chodia tam aj japonci - asi na fotkách) známa ako hontianska neviemčoica. No proste sa treba mu ozvať, prísť do jeho pobočký Orange a rozmrdáme sa na cucky. Cestou nás upozornil na divé hordy cigánov, nachádzajúce sa asi 200 metrov, od miesta kde nás vyložil. Sme vo vitúženom raji Modrý kameň.

Je tak pol siedmej večer. Zmráka sa. Stopujeme na ceste asi dva mestre širokej, po ktorej kažú chvílu prejde muž či žena tmavšej pleti( a schová nožík hlbšie pod sako ). Je tu len plná čiara, predbiehať sa dá až za divími hordami (asi). Toto je oblasť, kde vznikli všetky tie cigánske vtipy a hlavne ten o rýchlom psovi na večeru. Stopujeme, prosíme a nič. Len samá lada a škoda s 5timi účastníkmi, prípadne rýchle BA, ktoré zastaví akurát tak v BA. Už je dosť zamračené, začínajú lietať netopiere (strach a hnus M. K:) Také tety sa nás dosť ujebávajú. Ďalšia teta na nás nehybne pozerá (asi 15 min). A nechcem ani vedieť čo si v duchu hovorí...
Ide okolo taká ukecaná baba, ktorej meno sme sa dozvedeli až keď nám ponúkla nocľah (andrea). Stopuje s nami v strede mesta (mesta ?)

Dozvedeli sme sa že toto mestečko je úplne popiči svetové (japonci) a tak. Už neviem prečo, ale je. Chodisa okolo nás stále tie isté baby (asi majú teraz smenu). No fakt prešli asi 10 krát (chcel som napísať 20 ale krotil som vášne) Všetka drogová omladina sa zgrupuje na miestnej zastávke, niektorí sa snažia uniknúť poslednými autobusmi (žial len na opačný smer ako my) Chystajú sa deň zakončiť v miestnom diskoklube ponorka (/šenk jak vyšitý - čapujú gemer a iné je len borovička a rum, inak pijú vodku a riedia si ju slinami - mestečko chorobná) Stop sme vzdali, ideme sa predstaviť andreinim rodičom (ako budúci ženísi). Bartošová, teší ma. No ako chlapci ? Dohodli sme sa že sa poznáme z prednášok lubrikálnej biochemikofyzioterapie v Banskej Bystrici. Po chvíľkovom posedení odchádzame na chatu, ktorú majú na drujej strane mesta (ha). Ano je tam (až na konci a pekne v kopci).

Ráno sme sa rozlúčili, vymenili telefónne čisla s stopom domov. Že to nebude ľahké keď nás vodič pošty vyhodil v Dačovom Lome, kde sme videli kravy ,zbierali trávu a videli veľa traktorov. Boli sme tam tak 2 hod. Potom sme s dostali sa do centráli diaľnice, ktorá vedie z Veľkého Krtíša do Zvolena - Senohrad (seno a hnoj). Privítala nás bitka dvoch cigániek ( o dážnik alebo o život a smrť). Potom sa chvílu ešte naháňali. Potom prišla jedna z nich (lapaná) a zavolala políciu, na tú druhú, že je ožratä (ale veď nebola). Číslo dva prišlo k čislu 1 na miesto činu. S napätím sme čakali nejaké low kick -low punch, buch pivovou flaškou po hlave. No zostalo len pri ,,zabijem ťa, do jamy skapeš ty kurvi" a potom ešte zodesaťkrát cigánsky. Číslo 2 (alkoholoidná) si išla kúpiť ďalšie pivo (boli sme akurát vnútri v potravinách - búchala po pulte a kričala aaaúúúúú) Videli sme ako si ujo jozef kúpil pivko, no bochník vo vačku nepreclil. Keď sme vichádzali spatrili sme to, čo sme ešte v živote nevidei ( a počili len z rozprávania harryho - miestneho alkoholika). Videli sme chlapíka v totálnom delíriu, maj zjavný duchovný pohľad typu - ,,Som prométeus, a alkohol v krvi mi hovorí, že tu niekde musia byť potarviny a nejaká alkohol" (,,Jeho ženu sústružníčku vtiahlo dostroja, duševne sa pomiatol, ľudia sa ho boja" Kuko). A našiel ich. Išiel veľmi pomaly(Mladá jašterička ho hravo obehla a miestny čoklík ho 3 krát ocikal)

Medzitím sa cigánska zápletka vyodstrila. Prišla Polícia. Dohovorila čislu 2, že nech sa to neopakuje. (Povedala že už nikdy). Potom číslo jedna s snažillo ujsť autobusom. Akcia sa zdarila, lebo číslo 2 nepustili dnu.Číslo 1 kričalo ,,ty ma nebudeš biť zadarmo!" (ty nebudeš zabudnúť) A tak nadávala aspoň pod okienkom. Toto miesto som misteriózne nazval Bronx, alebo miesto kde sa nechcem nikdy vrátiť. V krajine nikoho sa o pol hodinu neskôr delírny chlapík vracal z obchodu (s pivkom). Jeho úlohou bolo teraz prejsť schodami dole (a čakal ho tam posledný 7mi kľúč a potom už len Tieri otočí tigrou hlavou..). Počuli sme šupu (parádnu). To padol on (a nezvládol úlohu, paklúč sa smeje). 110 ročná babička mu beží na pomoc. Zlomil si len zopár kosží, hlava zostala celá. Pomohla mu na zástavku. Sedel tam s nami. Medzitým vyhlásila pani hlásateľka, že do obce zavítal miestny podnikateľ - róm, dcéra syn a bratia (cigáni jak vyšití) a predávajú monterkové blúzy, šatky, tepláky, tričká a šnúrky do bôt. Keď odchádzali, skúšal som ich stopnúť, no nepodarilo sa. /Prišiel autobus do Zvolena. Nastúpil s nami aj Mr. Deli(rium-daj sem ten rum). Pomáhala mu stále babička. Asi po 3km vystúpili (naozaj nebolo okolo nič len tráva a vrany), asi to nezvládol (zdravím Toniku).

A tu sa naše dobrodružstvo končí, lebo sme to vzdali, za silného dažďa sme išli radšej autobusom. Už sa teším na daľší stop. Vyzerá to na nejkú východnú obec okolo Paštékovce...