Vzhľadom na veľmi dobrý štandard služieb, množstvo klubových programov pre deti i dospelých, ustálené letné počasie, je Tunisko až do konca októbra nanajvýš vhodnou destináciou pre všetkých, ktorí hľadajú teplé slnko a vyhriate more.
Na pobyt spojený s opaľovaním sa a kúpaním možno využiť ešte aj november a letná sezóna sa potom opäť začína v apríli. Vtedy však treba priznať, že more sa po krátkej a miernej zime predsa len pomaly zohrieva a kúpajúcim ešte do mája teplotou pripomína skôr horskú bystrinu, ako Afriku.
Od decembra do apríla je Tunisko krajinou, kam sa chodí oddychovať. Mnohé hotely majú kryté bazény, k dispozícii sú golfové ihriská, tenisové kurty, bohatstvo rôznych programov, a aj uprostred najtuhšej tunajšej zimy bežne vystúpi denná teplota na 18-20 stupňov.
Obdobie tuniskej zimy, ale aj jesene a jari, je osobitne vhodné na poznávanie krajiny. Predsa len, uprostred leta, keď teplota vystupuje na 35-40 stupňov pri mori, len ťažko možno očakávať masové nadšenie spojené s poznávaním vnútrozemia, kde je ešte o 5-10 stupňov teplejšie. Vtedy je aj menší výlet priveľmi náročný.
Tunisko je krajinou s prísne centralizovanou ponukou v cestovnom ruchu. Tunisania presne určujú trasy po ktorých možno prevážať dovolenkárov, určujú ešte aj reštaurácie a hotely, ktoré sú vhodné pre zahraničných návštevníkov.
Spomínam si, pred piatimi rokmi sme tak po dlhej ceste autobusom zastavili na okraji mesta, či oázy? - Gabés. My, muži, sme sa postavili k svojim pisoárom, dámy nevedeli, kam majú ísť. Ujal sa ich ochotný hostinský a ku kabínkam ich viedol povedľa nás. Najskôr nastal mierny šok, ktorý prerástol do smiechu a spontánne veselého akceptovania daného stavu. Odvtedy som bol v oáze dvakrát a vždy sme už stáli pri reštauráciách s vyšším štandardom služieb. Skoro mi to prišlo až ľúto.
Poďme však po poriadku. Z prímorských letovísk netreba nevyhnutne precestovať veľké vzdialenosti. Obľúbený je Nabeul s hrnčiarskou výrobou, Hammamet so starobylou medinou, avšak aj s nepríjemne otravnými predavačmi suvenírov. V Sousse som sa už s podobou otravnosťou nestretol. Tak isto ani v hlavnom meste Tunise.
Smerom na hlavné mesto sa cestuje kvôli troskám Kartága a Antoniových kúpeľov. Ale aj kvôli Sidi bou Said, romantickej umeleckej štvrti so španielskym nádychom, či kvôli nádhernému múzeu, ktoré je plné antických fresiek, ale aj rannokresťanských pamiatok. Najmä to múzeum stojí zato. Antické trosky človek vidí aj inde, ale toľko fresiek na jednom mieste veru nie. Mňa osobne zaujali aj rannokresťanské pamiatky, na ktorých ešte nedominoval ani len kríž, ako súčasný symbol kresťanstva.
Zaujímavo som sa cítil v Antoniových kúpeľoch. Fotiť som mohol len jedným smerom. Bez ohľadu na slnko a bez ohľadu na kompozíciu. Hneď vedľa je totiž prezidentský palác. A ten sa fotiť nesmie. Dostal som vážne varovanie, že nás ďalekohľadmi sledujú "tajní" a že pri východe mi vezmú film. Pravda, nanajvýš korektne. Film po vyvolaní vraj vrátia. Iba si vystrihnú "nebezpečné špionážne zábery" Nechcel som mať konflikty, podriadil som sa. Potom som v ktoromsi katalógu slovenskej cestovky videl veľkú fotografiu so zakázaným pohľadom.
Najväčšou atrakciou Tuniska je samozrejme púšť. Tam smerujú minimálne dvojdňové zájazdy dovolenkárov. Preto, aby sa pridlho neviezli a aby mali aj nejakú zmenu, autobusy sa zastavujú aj v mestách El Djem a Kairouan. Kairouan je slávny vyše tisícročnou mešitou. Turistom to však pripraví obyčajne malé sklamanie. Do mešity nemôžu ísť ani muži a stavba je to pomerne strohá a jednoduchá. Vstup do mešity zakázali po tom, ako ktorási opitá turistická skupinka výrazne urazila náboženské cítenie moslimov. Je tu však aj pekný bazár, kde človek po hotelovoeurópskom prostredí výrazne pocíti dych Orientu.
El Djem žije z hľadiska turistického z veľkého rímskeho kolosea, najväčšieho na africkom kontinente. Stojí zato ho vidieť, hoci ja by som rád uvidel aj podzemné priestory mesta. Rimania tu kedysi vybudovali fantastický zberný systém na dažďovú vodu. Tej je tu málo a zásoby vody v podzemných nádržiach boli kedysi požehnaním pre toto mesto. Dodnes sa zachovali, a vraj by boli po menších opravách využiteľné aj v súčasnosti.
Púšť sa začína množstvom skál a igelitových vriec. Stromov ubúda, skál pribúda, a našinec neraz sklamane hľadá piesok a typické pieskové duny. To, že sú pre našinca najzaujímavejšie, vidieť vo chvíľach, keď sa nejaké objavia.
Ešte skôr sa však turisti zastavia v Matmate, na mieste, kde žijú Berberi v tradičných obydliach, teda pod zemou. Izby sa pomerne ľahko rozširujú, zem drží v zime teplo, v lete bráni príchodu veľkých horúčav; a kedysi sa dali takéto obydlia pomerne dobre brániť pred útokom nepriateľov. Turisti majú možnosť spoznať obydlia, v ktorých sa žije už iba cez deň a domáci odchádzajú po celodennej smene domov, do pekných domov. Zaujímavejšie je však spoznať obydlia aj so sliepkami a inými domácimi zvieratami. Teda také, kde ľudia stále žijú. Človek je mierne šokovaný nad chudobou týchto ľudí a ochotne hodí do košíka nejakú tú mincu.
Naposledy som v jednom takom obydlí zažil čosi nepríjemné. Nielenže naši ľudia neradi hádzali nejaké tie mince, ale aj masovo odmietali napiť sa z ponúknutého čaju. Ja viem, že to tam vyzeralo všelijako, v detskej izbe bol aj zašliapnutý škorpión a žiadny hygienik na svete by mi ten čaj neodporúčal. No ja som vypil dva poháriky a ešte som sa aj poďakoval. Myslím si, že ak človek cestuje po svete, musí so všeličím počítať a musí vedieť prijímať život okolo seba taký, aký je. Aj s istou mierou rizika.
Dovolenkári nocujú obyčajne alebo v Douze, alebo v meste Tozeur. Obidve mestá, či dediny, sú utopené v zeleni paliem. Sú to vlastne dve krásne oázy. S dostatkom vody, množstvom datľových paliem, s relatívne rozvinutým poľnohospodárstvom. Hotely v oázach majú nesmierne čaro. Všetky, ktoré som videl, mali aj bazény a tak večer môže priniesť nesmiernu úľavu po náročnom dni. Tozeur je snáď zaujímavejší preto, lebo je v ňom múzeum rozprávok z Tisíc a jednej noci a malá zoologická záhrada. Sprievodca v ZOO robí z prehliadky malú show, prinúti leva zarevať, ťave sa dá napiť kokakoly a nakoniec, po ukazovaní hadov, ich vešaní na krk odvážnejším dámam, a potom, ako ukáže živého škorpióna, pozve výpravu k malému oknu - že ukáže aj kobru. Keď už všetci stoja tesne pri malom okne, strčí ruku do hlinenej nádoby, skríkne, a oknom preletí kus povrazu. Okamih, kým to všetci prekuknú, stačí na to, aby výprava zvrieskla.
Zdá sa to byť neuveriteľné, ale aj v Douze aj Tozeuri žijú Slovenky. Vydali sa za Tunisanov. Pani v Douze so mnou ako novinárom nechcela nadviazať kontakt, no má krásnych chlapcov, dobrého muža, a žije si tu vraj spokojne. Keď už nič iné, žije aspoň v tolerantnom prostredí, kde nikomu neprekáža jej biela pokožka. Manželova tmavá pokožka na východnom Slovensku mnohým prekážala. V To-zeuri žije pani od Trenčína. Jej manžel je spolumajiteľom a možno už aj majiteľom miestnej ZOO. Je komunikatívna, rada sa so Slovákmi porozpráva a vieme, že má rada slovenskú klobásku. Tej si v oáze bežne neužije. Ak tade pôjdete, skúste ju potešiť.
Súčasťou návštevy Douzu je jazda na ťavách. Stanovíšť je viac. Dobre je informovať sa o nich už v cestovke a tak trochu vyvinúť mierny nátlak, aby ste spoznali piesočnatú púšť s dunami. Sú stanovištia blízko dún i také, kde sa duny črtajú len v diaľke.
Trikrát som sa viezol cez soľné jazero spájajúce Douz a Tozeur. A len raz som videl fatamorgánu nad rozpálenou soľou. Bolo to však fantastické a rád by som si pokus tohto druhu ešte zopakoval. Bol to pekný zážitok.
K novinkám ponuky už dva roky patrí aj jazda na džípoch. Cez starý Atlas, popri krásnych oázach, vyschnutých riečiskách, po strmých útesoch, popri jaskyni, kde nakrúcali film Anglický pacient, i popri prameni a vodopáde uprostred púšte. Pri malom potôčiku a malom vodopáde sú desiatky stanov so suvenírmi.
Tak isto aj vTamerze, kde si chodia turisti obzerať pramienok vody. Je to tu vzácnosť a atrakcia. A čo možno kúpiť? Soľné ruže, sušené škorpióny, hady, cigarety, nápoje. No, videl som predávať aj živú kobru. Či sa ju podarilo predať, to neviem. Ja som však veľmi zvažoval, ako by sa v hoteli po návrate zatvárili, keby som im ju dal na pár dní do úschovy, ako by som ju niesol do lietadla a podobne.
Poznávanie Tuniska rozhodne stojí zato. Je bezpečné a pritom s nádychom dobrodružstva. Pomáha nám aspoň trochu objaviť svet, ktorý je nám neznámy a ktorý je zároveň dostatočne civilizovaný na to, aby sa z výletov po Tunisku nestala náročná expedícia. Domáci vás obyčajne pozdravia s úsmevom svojím "salaam" alebo "bonjoure", na pobreží, zvlášť v turistických centrách, sa dohovoríte po taliansky, anglicky či nemecky. Okrem toho, čo sme už spomenuli, môžu si turisti ako suveníry kúpiť aj koberce, vodné fajky, kvety jasmínu, výborné datle v darčekovom balení, saharské piesočné ruže, rôzne figúrky …
ČO VŠETKO SA MÔŽE STAŤ
Ďalší článok o Tunisku si môžete prečítať v septembrovom čísle časopisu Cestovateľ strana 33.
Ľubomír Motyčka
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
