Východná Sibír 2001 - 3. časť

Ráno sa vydávam do mesta skúsiť zatelefonovať na Slovensko. Nachádzam medzinárodný telefón, no čakanie na hovor sa mi zdá neúnosné. Zato objavujem v tej istej kancelárii tri internetové stanice. Niet čo váhať, za 42 rubľov na hodinu s deväťhodinovým "predstihom" čitam informácie zo Slovenska.

Vzhľadom k tomu, že hneď v prvý deň sme na odporúčanie hostiteľov zmenili plán a vypustili z neho Mirnyj (nezohnali letenky), zabezpečujeme si letenky do Irkutska s úmyslom "poprechádzať" sa po brehoch Bajkalského jazera. Je to síce z Jakutska takmer 2.200 km, no na Sibíri vzdialenosť nehrá žiadnu rolu. To už nás ale po meste vozí "naše" auto so šoférom Valerijom. "UAZIK", ako mu familiárne Rusi hovoria, vyzeralo na to, že pamätá ešte 2.svetovú vojnu. Rozhegané, otlčené, hlučné, nevzhľadné, z palubnej dosky trčali rôzne drôty, dielenské spracovanie a dizajn otrasný. O to šokujúcejšie bolo naše spoznanie o niekoľko dní neskôr, že auto bolo vyrobené v roku 1997... Ale bolo dostatočne priestranné, tak sme doň naložili obživu na týždeň, naše veľké batohy, kanistre benzínu, náhradné dielce, pušku, udicu a zostalo miesto aj na kartón piva a niekoľko fliaš vodky. Sme pripravení, môžme vyraziť.

Cez rieku Lena
Poobede vyražame z Jakutska na sever asi 15 km, aby sme sa mohli nalodiť na kompu cez rieku Lena. Prechádzame krajinou, kde z kopcov trčia kusy uhlia a dokonca aj provizórne prístavisko je vybagrované do uhoľného sloja. Bohatá krajina... Na kompu prichádzame ako druhí v poradí, a to znamená pár hodín čakania, kým sa kompa trochu zaplní, aby malo zmysel vôbec plávať na druhý breh. Ale nakoniec sa dočkáme a asi po 1,5 hod. plavbe pristávame podvečer na druhom brehu rieky neďaleko dedinky Sotince. Tak tu už začína iný svet...

Drevené domce, blatisté "ulice", množstvo povaľujúcich sa kráv, hrdzavé vraky rôznych strojov a hrozný neporiadok. Vlado podchvíľou (a ako častokrát potom) vzrušene vykrikuje: "Toč, toč, to už v živote neuvidíš...!" Okolo 23.00 prichádzame do Jakutského múzea Družby, kde nás ubytuvávajú za pár šupov (35 rubľov) v pýche múzea – v Austrijskom dome, ktorý postavili naozajstní rakúšania. No ale ešte predtým, ako uľahneme do postelí, absolvujeme vyše hodinovú prehliadku exteriérov a interiérov múzea.

Nevadí, že je po polnoci (veď sme snáď prví turisti v tomto roku...), prší a komáre štípu ako šialené....
Druhý deň ráno ideme narýchlo pozrieť vyhliadku nad údolím Leny a už "frčíme" asi 40 km rýchlosťou po blatistej ceste na východ. Občas zablúdime, nakoľko nejaké smerové tabule na lesných a poľných cestách sa nikto neobťažoval umiestniť a šofér ani sprievodca po tejto ceste ešte v lete nikdy v živote nešli. Asi po 3 hodinách vychádzame na magadanskú diaľnicu, kde nás hneď víta prvý "motorest" – drevená búda, kde dve jakutky predávali jednoduché jedlo a čaj, alebo pivo.

Po chvíľke občerstvenia pokračujeme hlavnou a vlastne jedinou cestou naprieč východnou Sibírou. Je síce dostatočne široká, ale je zväčša kamenistá alebo hlinitá a plná jám, takže žiaden obrovský komfort a ani rýchlosť. Pozdĺž cesty sa tiahne nekonečná tajga s miliónmi briez, smrekovcov a miliardami komárov.... Prechádzame cez dedinky Ytyk-Kuel (niekde sa udáva aj Ytyk-Kyuyal) a Čurapča. Po asi 6 hodinách cesty v dedinke Čerkech nám Sáša naordinoval ďaľšie múzeum, ktoré už bolo nielen o jakutoch, ale aj o dekabristoch, ktorí tu žili v 19.storočí. Zaujímavé, ale bolo toho príliš veľa a opäť ešte aj s komármi. Nakoľko blatistá cesta ďalej je v lete nezjazdná (no už ju pomaly budujú) a je nevyhnutné preplaviť sa ľoďou asi 150 km po rieke Aldan, Sáša chce ešte v ten deň doraziť do Bulunu, kde je prístavisko parachodov. Samozrejme, ani Sáša nevie, kedy najbližšia loď vypláva, podľa informácii by mala na druhý deň ráno, no je dosť možné, že pôjde už večer v ten istý deň.

Na široký štrkový breh dorážame okolo 21.30, loď tam ešte (alebo už?) kotví. Sáša niečo dohovára s kapitánom a potom nám oznamuje, že ide zohnať do dediny chlieb a vraj hneď ako sa vráti, vyplávame. Posádka lode je "sťatá na draka". Po hodinovom čakaní na Sášu sa naozaj naloďujeme a loď sa odráža od brehu, ale plávame len kúsok na blízky ostrov, kde zakotví. Vraj kapitán by v noci nevidel. Ani sa nečudujem, pod toľkými atmosférami... Nám je to vlastne jedno a napokon sme radi, že niečo uvidíme z cesty po rieke. Staviame stany na plošine parachodu vedľa auta, niečo varíme a všetci sa okúpeme v rieke. Po celodennej jazde v aute to padlo vhod. Je polnoc a stále je dostatočné svetlo, predsa sme len blízko severného polárneho kruhu. Popíjame vodku a pivo takmer do rozvidnenia, t.j. asi do 2.00, potom sa ukladáme spať s prísľubom od posádky, že ráno o 4.00 vyrazíme, ale za podmienky, že zobudíme kapitána (čo sa samozrejme nepodarí...).

Plavba pokračuje
Budím sa okolo 8.00 na dusno v stane. Vonku páli slnko a my sa plavíme popod Mamontovu góru. Zdôvodňovať jej názov hádam netreba. Vo svahu vidno čerstvé odtrhy zeminy a pod nimi trčiacu "véčnuju mjerzotu", z ktorej stekajú pramienky vody a roztopeného bahna. Miestni kapitáni lodí sú určite najväčší objavitelia pozostatkov zamrznutých mamutov. Stačí sa iba dobre pozerať po brehoch rieky...Počasie je ideálne, rieka nádherne belasá, celý deň pokojnej plavby pred nami. Pomaly si chystáme stravu, ja som sa blysol cesnakovou polievkou, Sáša s lapšou – cestovina udusená na oleji a cibuli premiešaná konzervou z hovädzieho mäsa. Loď pláva pomaly, ideme proti silnému prúdu. Rieka dosahuje na niekoľkých miestach neuveriteľnú hĺbku až 40 m. Na brehu veľmi zriedka vidno nejakých rybárov a asi dvakrát sme videli nejaké obydlie. Ináč len samá tajga a divoká príroda. Po chvíli sa zoznamujeme s tentokrát triezvym kapitánom lode - Romanom, ktorý sa v lete plaví po Aldane a v zime, ako mnoho iných chlapov, chodí na tri mesiace z tepla domova do studenej tundry loviť sobole. A ako všetci ostatní, aj on smúti za socializmom a ako vidno, predstavu o kapitalizme má úplne jasnú – ľoď je družstevná, ceny sa stanovujú dohodou (v našom prípade 1.500 rubľov za celú výpravu) a nikto z nás neverí, že družstvo z tržby uvidí aspoň polovicu.

Okolo polnoci vidíme svetlá prístavu Keskil, kde sa okolo jednej po polnoci vyloďujeme. Sáša rozhoduje, že dnes strávime noc v byte jeho otca, v meste Chandyga, asi 60 km od prístavu. Dorážame tam asi o 3.00 v noci, ja so Sášom ideme telefonovať (ja domov, on do cieľového miesta), ostatní majú pripraviť niečo pod zub. Chandyga je na jakutské pomery veľké mesto, má asi 9.000 obyvateľov a medzinárodný telefón s nepretržitou prevádzkou (a samozrejme s internetom). Keď sa okolo 4.00 vraciame, chalani sú mierne "zvesení" a ráno svoje dielo skazy dokonajú v aute sladkým pivom baleným v 1,5 litrových plastikových flašiach značky "Medovoe". Vyrážame zavčasu, pretože nás čaká 400 km viacmenej nonstop jazdy do dediny Tomtor, ktorá sa nachádza asi 30 km od Ojmjakonu, a zároveň najzaujímavejšia časť magadanskej cesty, prechádzajúca cez Verchojanský chrbát. Až na tejto časti magadanskej cesty si človek uvedomí utrpenie a pracovné nasadenie nedobrovoľných obyvateľov gulagov. Sem-tam sa v tajge ešte skrývajú pozostatky ich skromných príbytkov, no najhmatateľnejšia je ich existencia na vybudovanej ceste a najmä starých mostoch, z ktorých už mnohé doslúžili a sú vedľa nich postavené nové mosty. Odhady hovoria, že pri výstavbe tejto cesty zahynulo od 200.000 do 1.000.0000 ľudí... Samotní obyvatelia jakutska hovoria, že je to cesta postavená na kostiach. A na celej ceste ani jedno múzeum, ani jedna pamätná tabula.

Ojmjakon
Ráno vyrážame do cieľa našej východosibírskej cesty – Ojmjakonu. Trmácame sa po rozbitej kamenistej ceste. Mrholí. Míňame líčšiu farmu a na náš dotaz ohľadom návštevy sme upozornení, že to nie je jednoduché, nakoľko líšky, keď sú vyplašené cudzím elementom, tak najmä v čase kojenia požierajú svoje mláďata. Sme milostiví voči mláďatam, návštevy farmy sa vzdávame. Po 30 km sme na mieste – špinavá dedina, vačšinou s drevenými domcami, blízko ktorých preteká známa zlatonosná rieka Indigirka. Zastavujeme sa u starostu, ktorý nám dáva k dispozícii svoju dcéru ako sprievodkyňu. Vlastne, nemá nás ani kam zaviesť, iba k rieke a k zhrdzavenému pamätníku uprostred dediny, na ktorom stojí, že v týchto miestach výprava akademika Obručeva v roku 1926 namerala najnižšiu teplotu na kontinente – mínus 71,2şC, tzv. Pól chladu. Tak kvôli tomuto sme sa terigali 1000 km tri a pol dňa po rozbitých cestách Sibíri!

Fotografovanie v daždi a už sedíme opäť v aute a vraciame sa späť do Tomtoru. Cestou berieme stopárku – starú veterinárku z kovchozu, ktorá nám rozpráva o problémoch ruského družstevníctva. Po návrate na magadanskú diaľnicu sa vydávame ešte zo 20 km na východ, k drevenému mostu cez Indigirku. Rieka je tu relatívne divoká a plávajú po nej rôzne stromy a konáre. Cez celý most je natiahnutý hrubý telekomunikačný kábel na mnohých miestach s trčiacimi drôtmi. Usudzujeme správne – je to horúca linka Moskva-Washington vybudovaná v časoch studenej vojny, dnes v žalostnom stave, no stále slúžiaca obyvateľstvu východnej Sibíri. V Tomtore nás prijíma sám starosta (vypadá ako bachár z gulagu) a vysvetľuje, že pól chladu má byť vlastne v ich dedine, že tam bola nameraná ešte nižšia teplota a že Ojmjakon im tento štatút vlastne "ukradol". Potom sa hodnú chvíľu rozplýva o rozvoji turizmu v tejto oblasti. Počúvame ho v jeho kancelárii a pritakávame mu, aké je to rozumné staviť na turistiku, hoci nám je jasné, že tam môžu prísť iba podobní šialenci ako my. Ale starosta už v duchu budoval na neďalekom kopčeku plnom vojenských navigačných zariadení turistickú bázu a videl tie zástupy Nemcov, Holanďanov, Angličanov a ostatných občanov civilizovaného sveta, ako sa prechádzajú po blatistých a zasratých plochách (nemôžem to nazvať ulice) Tomtoru. Nakoniec nás ale prekvapí, zo stolíka vytiahne certifikáty o tom, že sme navštívili Pól chladu a vlastnoručne ich podpíše. Potom nás odprevadí do miestnej knižnice, kde zisťujem z údajov vypísaných na obrovskej nástenke, že v kraji Ojmjakon z cca 17 tis. obyvateľov je 65% čitateľov tejto knižnice, na čo je riaditeľka patrične hrdá a tie čísla sú jej pýchou. S Tomtorom sa lúčime v miestnom obchode, kde si dávame na stojáka nejaké pivá.

Zaver výletu
Podvečer vyrážame s úmyslom prísť do zotmenia na brod cez rieku Kjubeme. To sa nám čiastočne darí aj napriek Valerijovmu poľovaniu, no asi km od brodu v dedinke rovnakého mena zisťujeme, že máme defekt. Valerij naučeným spôsobom rýchlo mení koleso a s domorodcami Sáša dohaduje pretiahnutie nášho "uaziku" veľkým nákladným autom, takže z filmovania a fotografovania zase nič nebolo. O polnoci máme rieku za sebou, a Sáša navrhuje, že pôjdeme celú noc, nech získame nejakú časovú rezervu. Nepáči sa nám to, ale vhodné miesto na postavenie stanov nevidíme.

O to je naše prekvapenie väčšie, keď asi po hodine jazdy odbočujeme k meteorologickej stanici Vostočnaja, ktorá nám utkvela pri ceste do Tomtoru ako najväčšie "komárovo". Nič iné nás tu nečaká ani teraz, iba mraky komárov. Stany staviame s najväčšou možnou rýchlosťou a pritom nahlas preklíname Sášu, že vybral na nocľah to najnevhodnejšie miesto. Ráno si nás naši sprievodcovia asi chceli udobriť (určite počuli naše šťavnaté nádavky), nakoľko kým sme poriadne vyliezli zo stanov, na ohníku sa opekali snežné kury.

Je pomerne chladno a opäť mrholí. Celý deň cestujeme s kratšími občerstvovacími zastávkami a podvečer sme opäť v byte Sášovho otca v Chandyge. Ešte predtým sa zastavujeme v moderne vyzerajúcej budove "Sovtelekomu". Sáša ide telefonovať, ja idem na sociálne zariadenie. Je to hybrid európskeho a tureckého "vecka", keď je misa klasická keramická a po bokoch misy su primurované 3 tehly, na ktoré sa treba postaviť ako na tureckom.... Zrejme tunajší stavbári nepochopili význam keramickej misy. Celú absurditu dotvára skutočnosť, že jednotlivé misy nie sú od seba nijako oddelené, dokonca ani od pisoárov. Už by ma len prekvapilo, keby nebolo oddelené mužské WC od ženského...

Tentokrát sa kuchárčenia ujímam ja a varím cesnakovú polievku a pečené zemiaky. Keď som videl sklamanie ruských priateľov, že v polievke nie je žiadne mäso, tak aspoň do zemiakov som zapiekol kúsky mäsa z hovädzej konzervy. Večer si doberáme Sášu, že by nás mohol zobrať do nejakej krčmy. Sáša nelení a vedie nás zablatenými uliciami do budovy, pred ktorou je terasa so sedením, no vnútri je to obyčajný obchod a navyše okolo nás opäť lietajú mraky komárov. Keďže sa nám to vôbec nepozdáva, Sáša nás vedie na druhý koniec mesta do iného "baru". Už-už sme mysleli, že to bude podobná blbosť, ale keď sme nazreli dnu do baru "Lazurnaja", boli sme milo prekvapení – bar európskeho štandardu, plný mladých ľudí, dobrá hudba, dobrý alkohol, zábava na ruský spôsob. Nakoniec sa z toho vykľula stretávka spolužiakov po 5 rokoch, a keďže nás prijali medzi seba, zostali sme až do skorého rána. S Jarom sme vypili 3 načaté fľaše najlepšieho koňaku, aký tam mali a nadránom sme už mali kopec ruských kamarátov. Vlado s Jurajom "odpadli" ešte v noci.

Ráno sa v mrákotach naľoďujeme na parachod po rieke Aldan a každý si nachádza nejaké miestečko na celodenný spánok. Kapitánom lode je opäť Roman, ktorý nám neskôr ukazuje fotografiu mladého čecha (moraváka?) Petra Majera z Frýdku-Místku, ktorý tadiaľ cestoval asi mesiac pred nami a po svete cestoval iba na bicykli alebo bežal. Asi tiež šialenec.... Roman nám rozprával o rieke, živote na Sibíri, o rodine a cesta plynula v pohode a trochu sme sa dali do poriadku. Podvečer sa vyľoďujeme v Bulune a keďže stále prší, máme (no nielen my) problémy prejsť po rozbahnenej cestou okolo dediny. Dozvedáme sa, že máme vlastne štastie, pretože po dlhších dažďových obdobiach je cesta niekoľko dní nezjazdná. Stany staviame neskoro večer na vyvýšenine nad jazerom, na brehu ktorého sa pasú divé kone. Idylka, nebyť opäť dobiedzavých náletov komárov.


Apropó, komáre. Boli sme dobre vybavení všelijakými repelentami, masťami, dokonca sme sa pred cestou napchávali komáre odpudzujúcim vitamínom B, no nakoniec jedinou účinnou zbraňou proti ním bolo oblečenie, čo však v teplých dňoch nebolo veľmi pohodlné a ani praktické. Alebo sa to dalo robiť tak, ako to robili domorodci, nevšímať si ich a iba raz začas mávnuť okolo seba rukou... A to sme vraj mali šťastie, že tento rok ich údajne bolo extrémne málo. Ako vravel starosta Tomtoru – dobrý rok na komáre je taký, že keď sa zaženiete rukou, zostane vám plná hrsť.

Skoro ráno štartujeme, aby sme stihli v Nižnom Besťachu nejakú rannú ľoď do Jakutska. Nakoniec sa nám podarí vyplávať až okolo 11.00 a tak v Jakutsku pristávame až poobede. Sáša nás pozýva na jeho "daču", kde už od rána zohrieva jeho manželka pravú ruskú "baňu". Tam sa zoznamuje s jeho "dačovým" susedom, akademikom Kašircevom, ktorý pôsobil všelijako, len nie ako akademik, člen korešpondent ruskej akadémie vied. "Baňa" s pravými brezovými metličkami, vynikajúci borčš a pivo s vodkou nás opäť stavajú na nohy po namáhavej a únavnej ceste. Po návrate je Mária celá bez seba, že nás opäť vidí. Večer sa rozchádzame, ja idem na internet a chalani niekam na pivo. Asi po dvoch hodinách ich nachádzam sedieť pred pouličným stánkom s dvoma pripitými individuami. O to je väčšie moje prekvapenie, keď sa z tých dvoch vykľuje náhradná posádka lietadla, s ktorým máme nasledujúce ráno letieť na sever do Tiksi k moru Laptevovcov. V tom stave, v akom boli, by som nesadol s nimi ani na bicykel, nieto ešte do lietadla. Pivo zajedáme ponúknutou surovou zmrznutou rybou, no pozvanie na párty domov zdvorilo odmietame. Po tomto večeri sa mi do Tiksi vôbec nechce letieť.

Viac sa o autorovi a jeho cestách dozviete z jeho stránky GeoTravel.Sk.

---

Východná Sibír 2000 – 1 časť
Východná Sibír 2000 – 2 časť