• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

Východná Sibír 2000 - časť 1.

Všímame si ostatných cestujúcich, v drvivej väčšine Rusov, ako sa tlačia, narážajú do seba, pokrikujú a šíria okolo seba rôzne arómy, najčastejšie zmeska vodky a cibule.

Ako sa to vsetko začalo...
Jedného krásneho májového dňa som cestoval s Vladom za biznisom do susedného Maďarska a bavili sme sa všeličom možnom, no najmä o cestovaní, pretože (aj keď sa to nezdá), Vlado je cestovateľ so skúsenosťami takmer zo všetkých kontinentov. Okrem iného spomenul, že dvaja osvedčení členovia z ich plánovanej výpravy na východnú Sibír z rôznych dôvodov odstúpili a teraz hľadá ďaľších dvoch ľudí dostatočne šibnutých, ktorí si dobrovoľne zaplatia dovolenku v takých odľahlých, divokých a neznámych končinách. Ja s konškolákom Jarom sme už boli dávnejšie na tento rok rozhodnutí pre Južnú Ameriku, takže v prvej chvíli ma myšlienka výpravy na Sibír príliš nezaujala. No po niekoľkých minútach mi došlo, že toto je jedinečná príležitosť sa pozrieť do krajiny, kde včera zjedli to, čo mali zjesť až zajtra a to priamo do tých najexponovanejších oblastí. Vladovi som nesmelo navrhol našu účasť, a kupodivu, Vlado neprotestoval. Už chýbal iba Jarov súhlas, čoho som sa obával, nakoľko som ho poznal ako človeka navyknutého na poriadok, čistotu a najmä každodennú rannú dlhú teplú sprchu, čo mu, samozrejme, v Rusku nikto zabezpečiť nevedel a vlastne ani nemohol. Náš dohovor pár dní na to bol krátky a jednoznačný – ideme.

Vladov pôvodný cestovateľský zámer bol: priletieť do Jakutska (hlavné mesto republiky Sacha), prenajať si auto so šoférom a urobiť asi 5 tisíc kilometrový okruh po cestách a necestách Sibíri. Nakoľko nám ale naši internetoví "konzultanti" z Jakutska oznámili, že tých "neciest" je viacej, a že nami navrhovaný okruh sa da absolvovať iba v zime po zamrznutých cestách a riekach , nakoľko v lete sa cesty menia na kopu blata vysokú niekoľko desiatok centimetrov.

A tak Vlado na základe týchto informácii v priebehu júna plán prepracoval takým spôsobom, že sme mali mať základňu v Jakutsku a odtiaľ vycestovať autom ďalej na východ na Pól chladu do Ojmjakonu, letecky do vojenského námorného prístavu Tiksi v delte rieky Lena, letecky k jedným z najväščích svetových diamantových baní v meste Mirnyj a nakoniec expedície letecky na Kamčatku. Už pri internetovej komunikácii s ruskými priateľmi bolo jasné, že v tejto krajine nie je nikdy nič definitívne a že vlastne trasa výpravy sa bude upravovať až na mieste podľa rôznych, a ako sa neskôr ukázalo, často kurióznych okolnosti. Vlado súbežne vybavoval všelijaké povolenia a potvrdenia, letenky, no a pre seba a jeho brata Juraja (štvrtý do partie), nakoľko sú českej (moravskej?) národností, aj ruské víza, čo nebolo nijak jednoduché. Pre mňa to znamenalo prvú návštevu Ruska, moji spolucestujúci s "veľkým medveďom" už aké také osobné skusenosti mali za sebou.

Termín sme si stanovili zhruba od polovice júla do polovice augusta, čo sa nám aj prekvapujúco podarilo dodržať, nakoľko z Prahy sme odleteli 20.júla a naspäť prileteli 18.augusta. Na nejakú špeciálnu prípravu času nebolo, každý z nás mal skúsenosti z cestovania a teda aj vybavenie na takéto expedície, akurát my s Jarom sme "prestrojili" a kúpili nový ľahký stan, kvalitné spacáky a samonafukovacie karimatky. Snažili sme sa získať čo najviac informácii, no z nami plánovaných oblastí (s výnimkou Kamčatky) sme toho veľa nenašli ani na internete, nieto ešte v tlačenej podobe. Akurát sme všade čítali o krutých zimných mrazoch a mrákavach komárov v lete. Takže tu je - ani trochu nie nadsadený - popis toho čo sme zažili, videli, cítili v krajine, ktorá zaberá nie nepodstatnú časť našej planéty a kde nielen vzhľadom k rozlohe je človek väčšinou menší ako malý...

Cesta za dobrodružstvom
Jara vyzdvihujem na stanici v Žiline. Je vytešený z cesty vlakom, na ktorého pohodlie ako podnikateľ už dávno zabudol. Ja som zase vytešený z jeho výzoru, kedže jeho hustá, mierne prešedivelá hriva a elegantné fúzy padli za obeť na úkor pohodlnému a praktickému udržiavaniu počas cesty. Cestou do Prahy sa zastavujeme v Zubří (aj vďaka Vladovi mekka českej hádzanej...) po dvoch moravských bratov. Krátke posedenie u piva a rozlúčka s rodinou a už frčíme na Prahu. Večer sa ubytovávame v penzióne Otto, ktorý je najbližšie ubytovacie zariadenie k pražskému letisku (pražské letisko nemá transferový hotel, no na rozdiel od bratislavskeho je tam čulý ruch). V neďalekej krčme si dávame posledné české čapované piva. Prichádza môj pražský kamarát Michal s partiou, s ktorými, už v penzióne, popíjame hlboko do noci becherovku. V ich očiach vyzeráme ako exoti, čo ovšem nie je nič nové, poznáme to už z domu, z kruhu našich rodín a kamarátov. Ale nás už nemôže nič zastaviť... Ráno sa presúvame s becherovkovým "bolehlavom" na letisko a pretrpíme pokojný a nudný let do Moskvy.

Prilietame na Šeremetevo 2, Juraj si začína pohvizdovať námet piesne z filmu Oslobodenie (ako častokrát potom), víta nás typický ruský zápach a strohosť letiska bez akýchkoľvek vozíkov alebo lavičiek. Zato je okamžite k dispozícii hŕstka taxikárov, ktorí sa nám vnucujú, že nás odvezú kamkoľvek, a zdá sa, že aj za akúkoľvek cenu, ale v USD. My potrebujeme len na letisko Šeremetevo 1, čo je vzdialenosť cca 7 km. Taxikár pýta od nás za túto štreku 25 USD za osobu, neskôr zľavil na 20 USD. Vidíme, že nemá zmysel s nim zjednávať nižšiu cenu a tak po chvíľkovom prieskume nasadáme na mestský autobus, ktorý nás tam úplne v pohode odvezie všetkých štyroch za 24 rubľov, čo je necelý dolár....Zároveň sa dohadujeme, kto bude v našej výprave financmajster, aby sme sa nemuseli na každú blbosť skladať. Nikto ním nechce byť, tak nakoniec traja starší rozhodli, že ním budem ja....Protesty nepomáhajú. Prichádzame na letisko a máme asi 4 hodinovú rezervu.

Všímame si ostatných cestujúcich, v drvivej väčšine Rusov, ako sa tlačia, narážajú do seba, pokrikujú a šíria okolo seba rôzne arómy, najčastejšie zmeska vodky a cibule. Vrecia s batohmi skladáme do letištnej reštaurácie, kde si po krátkom rozmýšľní dávame čapovaného Amstela za 110 (!) rubľov (1 rubeľ cca 1,60 Sk...). Chutí nám, tak si ich dáme ešte niekoľko. Neskôr čapované pivo meníme za 15 rubľové fľaškové "Zolotaja bočka", a ako neskôr niekoľkokrát skonštatujeme, je to jedno z najlepších pív v celom Rusku. "Boarding time" nášho letu sa blíži, no pri destinácii Jakutsk stále nesvieti na obrazovke žiaden údaj, čo neveští nič dobré. Letiskový rozhlas podchvíľou hlási, že daľšia informácia o lete do Jakutska bude zverejnená o hodinu.

Toto sa opakuje asi 4 hodiny, pričom nikto nám nie je schopný vysvetliť príčinu meškania. Chalani to nevydržali a pospali v reštaurácii za stolom (tých pív bolo asi priveľa). Po polnoci konečne ohlásia "check-in" nášho letu, a tak hlboko v noci nasadáme do lietadla TU-155 jakutských republikových (čiže štátnych) aerolínii. Snažíme sa nevnímať špinu, zápach a množstvo múch v lietadle, o technickom stave nehovoriac. Okolo pol druhej po polnoci so šesťhodinovým oneskorením vylietame z Moskvy. Let bol zaujímavý iba tým, že zhruba po hodine letu začína svitať. Letíme v ústrety novému ráno v relatívne vysokých zemepisných výškach. Dolu pod nami sa tiahnu kľukaté stužky riek a vidno strieborné oká jazier a rozsiahle lesy. Nič viac.

Po 6 hodinách letu nás ohromuje široké a rozvetvené koryto ôsmej najväčšej rieky sveta – Lena. Po manévrovaní nad hladinou rieky a preletom rôznych drevenných búd (žeby sibírske dače?) pristávame na letisku v Jakutsku, kde nás po výstupe z lietadla o 13.45 miestneho času víta 30 stupňová horúčava! A vraj mrazivá Sibír... Chcem fotografovať, no ostré slnko mi nedovoľuje urobiť požadovaný snímok. Nastupujeme do rozheganého autobusu predpotopného dizajnu, ktorý nás vezie k východu, k obyčajnej železnej bráne.

A sme tu
Po vystúpení ma zastaví ostro vyzerajúci civilista a pýta sa ma, či som fotografoval letisko. Ubezpečujem ho, že som si iba kontroloval batériu v prístroji a tak ma nechá vyjsť z areálu letiska. Pred letiskom nás čaka náš internetový konzultant, rus Sláva Ipatiev, riaditeľ a zároveň aj majiteľ turistickej agentúry, cez ktorú Vlado dohodol ubytovanie v Jakutsku a prenájom automobilu, ako aj niektoré potrebné potvrdenia. Je s ním aj Saša Mjarin, jakut, výskumno-vývojový pracovník jakutskej univerzity, náš sprievodca na plánovanej ceste do Ojmjakonu. Po hodnej chvíli čakania na batožinu pred údesnou letiskovou budovou nás nakladajú do áut a vezú na miesto ubytovania.

Z okien auta sa nám naskytá bezútešný obraz hlavného mesta Republiky Sacha, ako znie názov jakutskej republiky v domorodom jazyku. Rozpadnuté alebo nedostavané budovy sa striedajú s nevzhľadnými panelákmi s otrasnými vchodmi, špinou a neporiadkom, všade je vidno inžinierske siete, najmä rôzne potrubia, rúry a káble. Každá staršia drevená stavba "tancuje" a vlní sa. Prekvapuje nás množstvo áut s "rulom" (volantom) na pravej strane vozidla. Aj takto tu cítiť relatívnu blízkosť Japonska.

Po chvíli divokej jazdy sme na mieste. Vchádzame do špinavého a zapáchajúceho vchodu paneláku a v byte na prízemi nás víta jakutka Mária, u ktorej budeme v Jakutsku bývať. To bola Vladova požiadavka, bývať u obyčajných ľudí, aby sme lepšie spoznali život domorodého obyvateľstva. Ubytováva nás v troch izbách, mne sa ujde obývačka s rozheganým a rozpadávajúcim sa nábytkom, no s farebným televízorom a videom. Vytešujem sa, že budem mať aspoň nejakú kultúru, ale to ešte netuším, že Mária je vášnivá televízna seriálová maniačka...

Po krátkom scivilizovaní sa a oddychu vyrážame na prvú prehliadku mesta spojenú s nutnosťou vymeniť dolárové bankovky za ruble. Sláva nás vedie do najbližšej banky, ktorá vôbec nevyzerá ako banka, ale ako pošta v poslednej dedine na Slovensku. Zmenáreň nepracuje, tak ideme ďalej. Napokon nachádzame zmenáreň v miestnom hoteli, vykladám odutej pracovničke na pult 2.000,-USD. Po dôkladnom, asi 15 minútovom preverovaní mi 500,-USD vracia naspäť bez slovka vysvetlenia. Až na môj opakovaný dotaz odpovedá, že sú popísané perom. Tak jej naratávam iných 500,-USD, no tie už nechce prevziať a osopí sa na mňa, že či si myslím, že ona tam bude aj po pracovnej dobe. Bolo 16.45 a pracovať mala do 17.00....

Pomaly si začínam zvykať na arogantné správanie všetkých zamestnancov v Rusku. Sláva nám ukazuje, kde býva ich prezident - v obyčajnom trojizbovom byte v otrasnom paneláku so špinavým vchodom. Večer sa prechádzame po hlavnom jakutskom bulvári, samozrejme s názvom Trieda Lenina, ktorej tróni obrovské námestie s vysokou sochou Lenina. Nie je žiadnou raritou vidieť na stĺpoch pouličného osvetlenia červené kosáky s kladivom. Všade sa povaľujú prazdne fľaše od vodky a piva a kopa mladých ľudí, dievčatá nevynímajúc, pijú prechádzajúc sa po ulici flaškové pivo, vo väčšine prípadov silnú 17-ku Baltiku s obsahom alkoholu 8,5%. Prekvapuje nás krása tunajších dievčat, najmä jakutiek, v ktorých už koluje ruská krv. A opäť tu vyzeráme ako exoti, každý si nás obzerá. Tu veru veľa zahraničných turistov nechodí... Cestou naspäť sa zastavujeme v divadle Puškina, kde prebieha nejaký hudobno-tanečný večer na socialisticky spôsob. No nemôžme zostať do konca, večer u Márii nás čaka porada so Slavom a Sášom ohľadom našej cesty do Ojmjakonu. Pri porade vyťahujem moju slivovicu, no naším hostiteľom, zdá sa, veľmi nechutí. Nevedia, čo je dobré...


Východná Sibír 2000 – 2 časť

Viac sa o autorovi a jeho cestách dozviete z jeho stránky GeoTravel.Sk.


Autor/zdroj: Palo Krchňavý
Text bol naposledy zmenený dňa: 16.01.2002