V Nemecku už Trabant sotva stretnete

K rozhodnutiu navštíviť Nemecko ma hnala viac-menej zvedavosť. Predovšetkým územie bývalej NDR stále núka veľa otáznikov. Na vlastné oči som chcel zistiť, ako sa od čias zjednotenia oboch nemeckých štátov zmenila táto kedysi najzápadnejšia časť bývaleho východného bloku.

Zvolil som cestu pohodlným klimatizovaným vlakom EC 174 Comenius, ktorý pravidelne premáva na trase Budapešť cez Bratislavu, Brno, Prahu, Drážďany a Berlín až do Hamburgu na severe Nemecka. Vlak prný Nemcov, Angličanov, Maďarov, ale aj Rusov bol o necelú hodinku po odchode z Bratislavy v českom meste Břeclav a o ďalších päť hodín už brzdil v metropole päťmiliónového Saska – Drážďanoch. Tam som prestúpil na ďalši vlak.

Mojou prvou zastávkou bolo saské mesto Chemnitz. Starši ho poznajú pod niekdajšim pomenovaním Karl-Marx-Stadt. Za čias budovania rozvinutého socializmu malo tristo tisíc obyvateľov. Dnešných 250 tisíc je dôsledkom zastavenia výroby v textilnom a chemickom priemysle. Mladí ľudia si odchádzajú hľadať prácu inam a nezamestnanosť tu dosahuje 20 percent. Aj preto v Chemnitz nájdete nejeden neobývaný, zväčša tehlový činžiak, ktorý jeho majiteľ ponúka na predaj.

Západná časť Nemecka “nastolila“ vyšší ekonomický štandard, na ktorý “východ“ stále jednoducho nestačí. V centre mesta stojí vysoký hotel Mercure. Noc pod jeho strechou stojí 150 nemeckých mariek. Omnoho lacnejšie, pritom rovnako pohodlné ubytovanie poskytuje napríklad hotel Etap. Tieto lacné francúzske hoteli sú rozšírené po celej Európe.

Centrum mesta bolo v čase mojej návštevy vo veľkej prestavbe, ale sieť moderných električiek (10-minútový časový lístok stojí 1,30 DM) vás zavezie veľmi rýchlo z jedného jeho konca na druhý. Za svoj symbol si Chemnitz ponechal obrovskú železnú hlavu Karla Marxa pred vysokou školu, na ktorej ostáva nápis: Proletári všetkých krajín, spojte sa!

Ešte stále tam môžete počuť rušťinu, najmä medzi staršími obyvateľmi. Ovocie a zeleninu v pouličných stánkoch predávajú iba Vietnamci. Okrem tejto národnostnej menšiny je výrazná aj kurdská menšina.

V meste očividne veľmi dbajú na cyklistov. Cyklistické chodníky sú všade. Veľa ľudí jazdí tiež na motorkách. V samotnom centre je pozoruhodností pravda, viacej. Vyrástol tu napríklad moderný štvorposchodový obchodný dom, v ktorom sa nachádza jedenásť kín. Široké ulice nie sú skúpe na reštaurácie a pizzérie. Jedná reštaurácia sa nachádza dokonca v odstavenom vlaku na slepej koľaji. Mimochodom, je tam veľmi veľa fajčiarov (balíček cigariet stojí 5 DM).

Maximálna povolená rýchlosť v obciach je 50 km/hod, vodiči sú však veľmi disciplinovaní. Ba zdalo sa mi, že sa snažili jazdiť ešte pomalšie. Aj preto sa na cestách často vytvárajú zápchy. Okolie mesta žilo kedysi baníctvom. V blízkej bani Schaubergwerg je dnes múzeum. Európskym unikátom je najmenší, len dvojizbový hrad Raberstein. Ak navštívite obec Hohenstein-Ernstthal, tak určite kvôli múzeu – rodnému domu Karla Maya na Karl-May Strasse, kam majú východoeurópania dokonca lacnejší vstup než domáci.

Najväčšie mesto Saska – Dráďany sa môže popýšiť mnohými historickými budovami. Po kompletnej rekonštrukcii čoskoro v plnej kráse zažiari aj Frauenkirche, kostol, zničený počas náletov v druhej svetovej vojne. Doslova kameň po kameni dávajú dnes ruiny do pôvodnej podoby. Hneď pri brehu Labe, pretekajúcej mestom, v Altstadte – Starom meste sa nachádza jedna z najväčších nástenných mozáik v Európe, ktorá zobrazuje tisíc rokov panovania rôznych rodov v Drážďanoch. Neďaleko mesta žije svojim každodenným ruchom Goltzschaltbrucke, štvorúrovňový most z 26 miliónov tehál, najväčší svojho druhu. A stojí za to navštíviť aj zámok uprostred jazera Monitzburg. Jeho kraj je preslávený výrobou bieleho zlata – porcelánu. V diaľke vidíte vysokú televíznu vežu. Na druhom brehu sú vila Shatterhand, kde žil Karl May, múzeum indiánov a jeho hrob.
 
V meste Zwikau dodnes stojí fabrika, kde kedysi vyrobili 3 milióny legendárnych Trabantov.Dnes sú tam však sklady a múzeum. A tak ako vymyzli z ciest Trabanty, menia sa krajina a myslenie ľudí. Na staré staré časy socializmu si dnes bývalí východní Nemci ešte sem-tam zaspomínajú, no hľadia smerom k budúcnosti v demokratickej Európe.