Vlak sa zastavil v stanici Kapikule. Musíme si vystáť "frontu" na zakúpenie vízovej známky, jej opečiatkovanie a až potom absolvovať pasovú a colnú kontrolu. Do Istanbulu prichádzame so štvorhodinovým meškaním.
OBCHOD, OBCHOD, OBCHOD…
Hneď na stanici sa nám prihovorí počerný chlapík. S výhodnou kúpou. Elektrická vŕtačka naozaj nestojí veľa. V prepočte asi osemsto korún. A k tomu ešte certifikát potvrdzujúci kvalitu prístroja. Vyskúšaniu vŕtačky sa však tvrdošijne bráni. Nakoniec privolí. Čašník zo staničnej reštaurácie zapojí vŕtačku na sieť. Prístroj nefunguje. Muž sa previnilo usmeje, vezme krabicu s vŕtačkou pod pazuchu a vydá sa hľadať ďalšiu obeť.
Na prvý pohľad sa zdá, že v Istanbule sa obchodom živí minimálne deväťdesiat percent obyvateľov. Od malých detí, neodbytne vnucujúcich turistom pohľadnicové skladačky, cez pouličných obchodníkov až po predavačov v luxusných obchodoch so zlatom, s koženými výrobkami či kobercami. Z výhodnej kúpy "značkového" tovaru od pouličného predavača však často zostane len zlosť a vlastníctvo bezcenného braku.
Skutočným centrom obchodu v Istanbule je Veľký bazár. Tu sa nachádzajú tisícky obchodov a kioskov so všetkým možným. Od cenovo výhodného zlata, cez kožené výrobky, keramiku až po koberce, textil či suveníry z medi alebo vyrezávané z dreva. Kúpa tovaru je tu skutočným obradom. Majiteľ vás zvyčajne ponúkne čajom a až potom začína obchodovanie. Navrhnutá cena je akousi skúškou pre zákazníka. Pri jeho nesúhlase sa ide s cenou dolu. Celá procedúra sa opakuje niekoľkokrát až kým sa nedosiahne obojstranná spokojnosť. Konečná cena býva zväčša o tretinu (podľa vašej šikovnosti aj o viac) nižšia ako navrhnutá. No aj tak sa môže stať, že podobný výrobok objavíte niekde inde a oveľa lacnejšie. To je však už "riziko obchodovania.
MESTO MEŠÍT A MINARETOV
Istanbul nie je len obchodným centrom Turecka. Už jeho poloha na brehoch Bosporu a množstvo historických pamiatok hlavne z čias Osmanskej ríše ho radia k najkrajším mestám na svete. Mesto založil v roku 330 pred n.l. cisár Konštantín, neskôr sa stalo hlavným mestom Byzantskej ríše. S úpadkom Byzantskej ríše upadal aj význam jej hlavného mesta. Skazu dovŕšilo dobytie mesta v roku 1453 vojskami sultána Mehmeda II. Z Byzantionu sa tak stáva Istanbul, centrum Osmanskej ríše.
Po príchode do mesta vedú prvé kroky návštevníkov k dvom najznámejším mešitám (mešít je však v Istanbule podstatne viac a v noci osvetlené farebnými svetlami reflektorov dodávajú mestu rozprávkové čaro). Mešita Hagia Sofia bola pôvodne kresťanskou bazilikou, ktorú dal postaviť byzantský cisár Justínius. Jej sláva pretrvala takmer tisíc rokov aj keď po dobytí mesta Osmanmi bola premenená na mešitu. Predvídavý sultán prikázal nezničiť kresťanskú výzdobu baziliky a vzácne maľby a fresky na stenách a kupole chrámu boli len pozatierané. V roku 1934 po vzniku republiky prestala Hagia Sofia plniť náboženskú úlohu a stala sa múzeom, ktorým je dodnes.
Na druhej strane parku stojí nemenej známa Modrá mešita, oficiálne mešita sultána Ahmeda I., na ktorého príkaz bola začiatkom sedemnásteho storočia postavená. Jej steny sú obložené modrými a zelenými obkladačkami, ktoré v lúčoch prenikajúceho slnka dávajú interiéru mešity tajomné modrasté osvetlenie. To dalo mešite aj jej neoficiálne pomenovanie - Modrá mešita. Na rozdiel od Hagie Sofie Modrá mešita slúži cirkevným účelom. Prístupná je však aj turistom, treba len dodržať niekoľko pravidiel vyplývajúcich z náboženských zvykov. Do mešity vchádzajú "neveriaci" bočným vchodom, pred vstupom sa treba vyzuť a oblečenie musí byť v súlade s islamskými zvykmi.
Popri mešitách je najznámejšou architektonickou pamiatkou Istanbulu bývalý sultánsky palác Topkapi. Postavený bol po dobytí mesta osmanskými vojskami sultána Mehmeda II. a ako sultánska rezidencia slúžil vyše tristo rokov. Po zvrhnutí sultána v roku 1923 bol podobne ako Hagia Sofia premenený na múzeum. Jeho podrobná prehliadka vrátane háremu zaberie celý deň, orientáciu v spleti množstva palácových komnát uľahčí maketa paláca pri vchode do muzeálneho komplexu. A potom už môže návštevník nerušene vychutnávať nádheru bohatých zbierok čínskeho porcelánu, šľachtických odevov, šperkov a zbraní, z čias keď Osmanská ríša siahala až na naše územie.
NA ZAČIATKU BOL HOMÉR
Tridsať kilometrov od Canakkale leží jedna z najznámejších archeologických lokalít na svete - Trója. Pri vstupe do areálu víta návštevníkov veľký drevený kôň pripomínajúci všeobecne známu históriu trójskej vojny, ktorú opísal grécky básnik Homér epose Ilias.
Syn trójskeho kráľa Paris uniesol manželku kráľa Menelaa. Ten však nemienil túto potupu prejsť len tak a za pomoci svojho brata Agamemnona zorganizoval proti Tróji vojnovú výpravu. Obrancovia Tróje sa však udatne bránili a tak sa pôvodne krátko plánovaná výprava pretiahla na celých deväť rokov. Koniec vojny bol stále v nedohľadne. Vtedy itacký kráľ Odysseus vymyslel geniálnu lesť. Dal zostrojiť veľkého dreveného koňa v ktorého vnútri sa ukryli achájski bojovníci. Potom vojská obliehajúce Tróju opustili svoje pozície. Naradostení Trójania vtiahli koňa do mesta. V noci bojovníci koňa opustili a za hradby mesta vpustili svojich spolubojovníkov. Trója bola porazená a zničená.
Homérov epos bol celé storočia považovaný za produkt básnickej fantázie. Až kým sa s ním nezoznámil nemecký obchodník a neskorší amatérsky archeológ Henrich Schliemann. Ten tvrdohlavo veril, že Homérov Ilias opisuje skutočnú historickú udalosť. Opustil dovtedy prosperujúce podnikanie a všetky sily a financie vrhol do uskutočnenia svojho sna.
A tak začal kopať na pahorku Hisarlik neďaleko Dardanelskej úžiny. Jeho tvrdohlavosť sa mu vyplatila. Spod nánosov stáročí vyniesol na svetlo sveta pozostatky slávneho mesta.
Dnešná Trója vôbec nepôsobí takým úchvatným dojmom akoby sa to po prečítaní Iliasu mohlo zdať. Z antického mesta sa tu veľa nezachovalo. Zvyšky hradieb, kráľovského paláca, rímskeho divadla… No aj tak návštevníka na týchto miestach opanuje zvláštna nostalgia a tak sa aspoň v duchu nechá uniesť atmosférou dávnych bájí kochajúc sa pohľadom na ruiny kedysi mocného a slávneho mesta.
Ani návštevníkov dnes v Tróji nie je toľko ako v minulosti. Zložitá kurdská otázka i opakované zemetrasenia v oblasti odstrašili mnohých potenciálnych návštevníkov nielen Tróje ale celého Turecka.
BÁJNY EFEZ
Turecko je krajinou, ktoré v počte a kvalite starovekých pamiatok úspešne konkuruje typickým "antickým" krajinám Taliansku a Grécku. Jednou z najzachovanejších a najrozsiahlejších antických pamiatok sú zvyšky starobylého Efezu. Antický areál v Efeze navštívia denne tisíce návštevníkov aj keď určitá stagnácia turistického ruchu v dnešnom Turecku je viditeľná i tu. Mesto bolo vystavané podľa plánov známeho antického staviteľa Hipodama. Žiaľ, veľa z jeho pamiatok "vďaka" starostlivosti Osmanskej ríše o kultúru a históriu skončilo pričinením cudzích archeológov v zahraničí a najkrajšie z nich sa dnes nachádzajú v Britskom múzeu v Londýne. So vznikom a postupným rozširovaním kresťanského učenia sa Efez stal aj jedným z hlavných centier nového náboženstva. Niekoľkokrát ho navštívil apoštol Pavol, ktorý sa počas svojho efezského pôsobenia snažil vykoreniť prežívajúci kult pohanskej bohyne Diany Artemis a sama bola bohyňou plodnosti a ochrankyňou zvierat, lesov a lúk. Jej chrám postavený v šiestom storočí pred naším letopočtom bol považovaný za jeden zo siedmich divov sveta. Jeho stavba trvala vyše sto rokov a aj rozmery chrámu boli naozaj impozantné - bol stodesať metrov dlhý a päťdesiatpäť metrov široký. Jeho kopula bola ukončená sochou bohyne Artemis a lukom a jeleňom uprostred družiny nýmf.
V Efeze pôsobil aj ďalší z apoštolov - sv. Ján, ktorý tu napísal svoje evanjelium a v Efeze aj zomrel. Predpokladá sa, a dnes sa k tomuto tvrdeniu prikláňajú aj historici, že v Efeze, v Jánovej opatere, prežila svoje posledné roky aj matka Ježiša Krista, Panna Mária.
V porovnaní s inými pamiatkami antiky je efezský areál relatívne zachovaný a citlivo zreštaurovaný. Pri jeho návšteve upúta predovšetkým impozantná Celsiova knižnica, jedna z najlepšie zreštaurovaných antických stavieb na svete. Veľmi pekný je aj síce neveľký ale bohato vyzdobený chrám cisára Hadriána. Celým areálom prechádza hlavná pešia tepna, vždy plná turistov, známa ako Kurétska trieda, pomenovaná podľa miesta pôvodu kňazov, ktorí po nej nosili drevo k udržiavaniu ohňa.
Ing. Vladimír Miartuš
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
