Údolie jakov

Na začiatku vraj bolo slovo. V tomto prípade to však bola hneď kniha. Staručká brožúra v roztrhanom obale. Doniesol mi ju kamarát, pred mojou cestou do Číny. Vraj ju našiel na povale. Jej zažltnuté stránky obsahovali správu nemeckej geologickej expedície, ktorá v 39-tom skúmala severovýchodné Himaláje. Asi stovka strán odborného textu, zopár zmienok o domorodom obyvateľstve, niekoľko mapiek. Niečo pre vášnivého kameňoznalca alebo bibliofila. Aj pre mňa sa však v obsahu niečo našlo. Opisy a rukou kreslené mapy skoro osemtisícovej hory Gonga a zmienky o tibetských pastieroch žijúcich v okolitých údoliach. Zmienené oblasti ležali blízko miesta môjho čínskeho pobytu, a tak som si knihu pre každý prípad zobral so sebou. Netušil som aké jedinečné zážitky mi sprostredkuje.

Sičuanskou diaľnicou
Tak som sa predsa rozhodol. Napriek tomu, že Hora Gonga bola vzdialená dva dni cesty od Lešanu, môjho pôsobiska, skalopevne som sa rozhodol, že uvidím čo sa zmenilo za posledných 60 rokov na jej úbočiach. Pozháňal som si turistickú výstroj, zbalil ruksak a jedno ráno som stál spolu so zástupmi šikmookých domorodcov pred rozheganým autobusom. Na jeho štíte bolo obrázkovým písmom napísane meno destinácie: Kangding. Keď šofér konečne upevnil batožinu pozostávajúcu z kufrov, vriec a balov s tovarom, na strechu a cestujúci sa natlačili do hustých radov tvrdých sedadiel, mohlo sa vyraziť. Za sebou sme nechali továrne a široké cesty osobitnej ekonomickej lešanskej zóny a nabrali kurz na Himaláje.
Pod kolesami nám čoskoro ubiehala Sičuansko-tibetská "diaľnica". Táto cesta, ktorá si diaľničný titul vyslúžila iba svojou dĺžkou vedie z Čeng-Du cez Himaláje do Lásy - hlavného mesta autonómnej tibetskej provincie, čiže Tibetu. Napriek tomu, že má "len" okolo dvoch tisícov kilometrov, jazda medzi jej krajnými metropolami trvá aj za priaznivých podmienok niečo vyše dvoch týždňov. Diaľnica je už na svojom začiatku, na Himalájske pomery v husto obývanej krajine, iba úzky, hrboľatý, zväčša asfaltový, miestami len hlinený pruh tiahnúci sa horskými údoliami. Jeho šírka miestami len tak-tak stačila pre náš autobus. Zvodidlá znamenali zbytočný prepych, o bezpečnosti nemohlo byť ani reči. Dopravné nehody neboli zvláštnosťou, ako som sa mohol o chvíľu presvedčiť. Práve rizikovosť dopravy bola jedným z dôvodov, prečo sa čínska vláda rozhodla za Kangdingom cestu pre cudzincov uzavrieť.

Kangding
Po nekonečnej ceste úrodou prekypujúcimi údoliami obkolesenými zasneženými velikánmi, nehostinnými kamennými pláňami a úzkym kaňonom spenenej, horskej rieky sme konečne zastali v Kangdingu.
Tridsaťtisícové mestečko leží v nadmorskej výške Gerlachovského štítu, a tak aj keď nebolo príliš teplo, slnko bolo veľmi ostré. Domáci sa pred ním chránili šiltovkami a klobúkmi. Cez deň sa stred mesta tvorený betónovými novostavbami a drevenými domcami premenil na obrovský trh. V šiatroch sa predávalo teplé oblečenie, topánky, potraviny a iné veci bežnej potreby. Kapitolou samou o sebe bol predaj mäsa. Bol som svedkom ako na trh priviezli zabitú (možno zdochnutú) kravu. Pred šiatrom, priamo na chodníku ju rozporcovali, mäso povešali na háky a začali predávať. Ešte večer sa pri kontajneroch váľala jej odseknutá hlava.
V meste medzi Číňanmi som občas narazil na Tibeťana alebo Tibeťanku. Aj keď Kangding leží mimo hraníc autonómnej oblasti Tibetu, kedysi bolo miestne obyvateľstvo zväčša tibetské. Dnes, po desiatkach rokov čínskeho "vplyvu" sú tu Tibeťania už v menšine. Dajú sa však rozpoznať veľmi jednoducho. Dalajlámovi zverenci sa črtami tváre, oblečením aj celkovým výzorom znateľne odlišujú od čínskeho obyvateľstva. Majú hnedastú farbu pleti, bucľaté líca a veľké oči. Pripomínajú Eskimákov alebo Indiánov.
Keď som videl Tibeťanov a ich kroje po prvýkrát, mylne som sa domnieval, že sa tak vyobliekali kvôli turistom. Až neskôr som zistil, že absolvujem dotyk z kultúrou, ktorá si zachovala neuveriteľne veľa zo zvykov dôb dávnominulých.

Vitaj cudzinec
Na druhy deň ráno začalo moje malé-veľké dobrodružstvo. Vydal som sa do končín, kde turistická noha ešte nevkročila.
Najatá dodávka ma odviezla do tibetskej dedinky vzdialenej asi pätnásť kilometrov od Kangdingu. Osadu tvorilo niekoľko radov šedých budov postavených v rovnakom štýle. Domy boli zväčša jednoposchodové, vystavané z kameňa, ktorého je na okolí nadostač. Drevené okenice, zábradlia a priečelia striech boli zdobené vyrezávanými ornamentami, často natretými žiarivou červenou farbou. Pri obytných budovách stáli drevené stajne a zásobárne. Štýlové domy s vysokými horami naokolo pripomínali Švajčiarsko.
Kúsok za dedinou ma dohonil mladý domorodec na krátkonohom pejkovi. Zosadol z koňa a začal mi čosi po tibetsky vysvetľovať. Ukázal na koňa a potom na mňa. Za pomoci slovníka a pantomímy som vyrozumel, že sa volá Jao-Khan a ponúka mi svoje služby. Dohodli sme sa na cene a ďalej už putoval môj ruksak na konskom chrbte.
Celý deň sme šli jednou dlhou dolinou. Monotónne sme kráčali popri horskom potoku sledujúc kamenistý chodník, ktorý pomaly stúpal až k nadmorskej výške štyritisíc metrov. Nadmorská výška už bola cítiť nielen ostrým slnkom ale najmä riedkym vzduchom.
Pri západe slnka sa mi otvoril pohľad akoby vystrihnutý z klasickej indiánky. Na úbočiach objaviaceho sa údolia sa pásli početné stáda chlpatých jakov - bizónov a menšie skupinky koní a oviec. Zazrel som aj zopár veľkých čiernych júrt či stanov, v ktorých žili obyvatelia údolia. Naokolo sa ozývali ozveny pískania tibetských žien, ktoré na noc zháňali statok zo strání.
Ako sme podišli bližšie obkolesili nás zvedavé detváky. Rozdal som zopár cukríkov a nedôvera domorodcov bola zažehnaná. Jao-Khan, hrdo vstúpil do najbližšej jurty. O chvíľu vyšiel von aj so slávnostne sa tváriacim domácim pánom a spolu nás pozvali dovnútra. Podstava šiatra bola asi päť krát päť a výška asi dva metre. Steny a strecha tvorili pásy hrubej, čiernej látky utkanej z jačej srsti. Ako nosná konštrukcia slúžilo množstvo drevených tyčí ukotvených hrubými lanami. Interiér bol veľmi prostý. Okolo stien boli umiestnené lôžka z chvojiny pokryté dekami a jačími kožami. Pri jednej stene stála polica, na ktorej odpočívala Dalajlámova podobizeň a niekoľko drobných sakrálnych predmetov. V strede jurty dymilo ohnisko s kovovým stojanom, na ktorý sa ukladali hrnce. Nad pahrebou, na rebríkovitej polici sa údili bochníky jačieho syra. Dym unikal dierou v streche. Ostatný voľný priestor slúžil ako sklad vecí dennej potreby.
Pán a vládca zadymenej jurty nás ponúkol svojimi výrobkami. Jačím syrom a tibetským čajom. Biela hrudka chuťovo veľmi pripomínala ovčí syr, bola však kyslejšia. Tibetský čaj bol pre mňa ďalšia novota. Obsah kotlíka tvorila podivuhodná kombinácia: zmes čierneho čaju a jačieho masla. Navyše ešte posolená. Čajové listy sa najskôr dlho varia vo vriacej vode, odvar sa potom vo zvláštnej nádobe rozmixuje s množstvom masla a dochutí soľou. Podáva sa teplý.

Na druhy deň som bol v údolí už známa osobnosť. V každej jurte ma pozývali na čaj alebo nocľah. Mať v jurte cudzinca bola nielen česť, ale príjemné vybočenie z každodennej rutiny.
Za dňa som priúčal dojeniu jakov a dokonca aj miškovaniu. Domorodcom sa preveľmi páčilo moje skromné imanie a stále chceli niečo vymieňať. Každú chvíľu ku mne pristúpil nejaký Tibeťan, dotkol sa veci, ktorú odo mňa chcel a posunkom so šermujúcimi ukazovákmi, podobným kiš-kiš-pajedliš mi naznačil, že chce niečo meniť. Raz to bola košeľa inokedy vetrovka alebo nohavice.
Urobil som niekoľko záberov a moji spoločníci prišli fotografovaniu na chuť. „Len nás pekne, milý cudzinec, zober do tej čiernej skrinky, čo máš so sebou, nás to prevelice baví.“ Deti aj dospelí mi prichádzali pózovať sami od seba. Ak sa nejaká skupinka postavila predo mňa a ja som sa robil, že neviem čo chcú, sami mi naznačili čo mám robiť. Na toľké fotografie som ani nemal dosť filmov. Bolo im to zaťažko pochopiť, a tak aby som im nepokazil radosť, cvakal som ich aspoň naprázdno.
V údolí som strávil s pohostinnými Tibeťanmi niekoľko dní. Moje zážitky predčili všetky očakávania, predsa mi však čosi chýbalo. Bola to Gonga, hora o ktorej domorodci hovorili úctivo ako o nejakom božstve.
Ráno za pekného počasia som si zbalil najnutnejšie veci a po štvorhodinovom výstupe som sa ocitol na vrchole jednej z okolitých päťtisícoviek. Naskytol sa mi pohľad na hrebene Himalájí tiahnúce sa po obzor. Medzi skalnatými vrcholmi sa ako nevesta v svadobných šatách vypínala biela Gonga. Ostrý vrchol sa na slnku ligotal ako vyleštená kopija. Z jej zasnežených svahov sa do údolia spúšťal mohutný ľadovec. Monumentálnosť hory doslova vyrážala dych. Až pri tomto stretnutí som plne pochopil úctu, ktorú k nej miestni obyvatelia chovali.
Pri pohľade do údolia sa ma však zmocnili ešte silnejšie pocity. Na pozadí zelených plání sa černeli stáda dobytka a tmavé fliačiky júrt mojich hostiteľov. Ľudí, ktorých civilizácia nestihla poznačiť svojím "blahodárnym" vplyvom. Ľudí žijúcich tak, ako žili ich dedovia a pradedovia. Bez televízoru, telefónu a pepsikoly vedú v úzkom súžití s prírodou život, ktorý je v mnohých ohľadoch krajší a šťastnejší, ako ten náš.