• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
    10 € (301.26 Sk)
  • Prenájom áut

Thajsko Malajzia Singapur za 8 dní

cestopis

Úvod


Keď som bol v lete v Amerike, leteli sme takým družstevným lietadlom. Nadštandartná výbava boli čierne osoplené sluchátka. Teraz to bolo iná káva. Pjekný LCD monitor, na ňom DVD filmíky, hracia konzola, rádio, video, plyn, proste popiči. Postav si vlastné zvieratko a získaj zato včelu, dosť som tú hru nepochopil a tak som hral obesenca... alebo pozeral na živý záber z kabíny. (pohľad ako STV2 ráno o siedmej). Chceli som aj telefonovať, no nikto ma zato nemal rád, tak som dobrovoľne presta. Proste lietadlo, bolo v pohodičke. Až nato, že spať sa tam fakt nedá. Chcelo by to bussiness class...ehm:). Rušil ma hlavne chlapík, čo tam vodil kravy (vyzeral ako Fred z dobytčáku). Boli strašne hlučné a bol som celý od trávy.

14. február


Prileteli sme na letisko v Kuala Lumpur. Velké jak hovädo. NY sa môže hambiť. Najprv sme boli vyoraný, a čo teraz.., kam? Tak sme len tak išli (asi 6 km) a potom sme uvideli také niečo ako vesmírne metro. Prečo by sme nenastúpili? V metre... asi 11 000km od nás, sme boli vo vagóniku, len my a 2 slovenky a traja česi. Celkom haluz. Že kam idete? sa ich pýtame, že veď keď prišli tak ďaleko, určite majú detailne prepracovanú cestu, čo a kam. No boli niečo ako my. Kam ideme? Nevieme, iba tak.. ideme trebárs s týmito Čechmi. Išli sme zameniť prašule za domáce ringiny. Okolo mňa sa pohybolali čudní ľudia a stále nás chceli niekam odviezť, poslali sme ich na okruh formuly jeden.

Eva bola dohodnutá, že možno príde jej kamarát na letisko, čo boli spolu v Londýne (inak písala mu dva dni predtým ako sme leteli..) Nechali ma tam samého s novými ,,spolubývajúcimi“. Tak sme sa chvíľu bavili, čo majú na pláne a tak. Chceli ísť čo najskôr k moru. Moji ľudia, tých sa drž!
Baby sa vrátili, že Ram naozaj prišiel. Zoznámili sme sa. Taký netypický malajský chlapík. Bol vysoký a nemal oči ako ostatní. Zobral nás autom k Petronas Twin Towers. O dvanástej bol vstup zadara, a tak sme vyčkali. Bratia a sestry išli autobusom, stretli sme sa pri ,,vežách”. Išli sme dovnútra (skôr hore). Dostali sme sa len po tú spojovaciu chodbu medzi budovami. Celkom pekný zdola. Aj z hora... Toto sú priatelia od nás a z Čiech, ktorých sme iba tak stretli v Malajzii.

Boli sme už aj celkom hladní, tak sme si dali niečo domáce. S Čechmi som si dal takú neidentifikovateľnú šťuku. Bola skvelá. V najvyšších budovách sveta a stálo to len pár korún (okolo 100Sk). Potom, kedže sme sa nevedeli dohodnúť kam ísť, sme išli do tourist-centra. Keďže Ram sa ponúkol robiť súkromného vodiča po celej Malajzii, tak sme sa po vzájomnej dohode-nedohode, rozhodli odtrhnúť sa od bartov a sestier a išli vlastnou cestou... Ešte sme sa dohodli, že si zavoláme, ale nestalo sa tak... A teraz dôležitá vec, násť si ubytovanie na dnešnú noc. Behali sme po čínskej štvrti, ale nič lacné sme nenašli. A keď aj niečo bolo, tak horský park (najvyhlásenejšie rodisko vzniku nákazlivých bakteriálnych chorôb) sa vôbec nechytal. Tam má sprcha vlastnú časť muriva. Tu to bolo všetko v jednom na záchode...Takže by sme sa sprchovali nad misou.. no zaujímavé, že tam bola vôbec misa, kedže väčšinou sú zaužívané (postrehové) ,,šľapáky“.

No našli sme niečo. Izba mala 2 metre štvorcové, s nádherným výhľadom na chodbu (radšej sme mali zastreté, nemáme radi chodbu). Namiesto klimatizácie tam bol ventilátor. Podarilo sa mu znížiť teplotu v izbe na neuveriteľných 56 stupňov.
Metrom sme sa dostali späť k twin towers. Videli sme tam také malé bazéniky a zatúžili sme po vode. No nakoniec z toho nič nebolo. Bol Valentín. Iba tak sme ležali pod palmou na tráve a pozerali sa na kakaové deti ako sa kúpu.

Ľudia na nás divne pozerali a usmievali sa. (Asi takých často nevidia.., alebo to tie sandále, (dik Martin)). Prišli k nám takí milí indonézčania, čo vedeli po anglicky yes a no. Pokecali sme si. Stále sa smiali. Chceli sa s hviezdami večera odfotiť. Nech sa páči. Potom sme ich dostali (pekne sme im to vrátili, aj s úrokami). Chceli sme aby sa teraz odfotili oni s nami. (Zvrat v zápletke). Chceli sme si aspoň vymeniť maila, no ako vysvitlo, nemajú internet. Pozvali sme ich na Slovensko, povedali, že ak zoženú peniaze tak prídu (ale skôr asi nie..) Prišli za posledné peniaze do Kualy, ale boli hrozne milí. Už poznáme celé mesto. Naspäť sme išli peši. Videli sme aj diela domácich garfiťákov.

Večer pre nás prišiel Ram. Ideme sa baviť! Boli sme na skvelej Valentínskej diskotéke. Baby mali pitie zadara. Dostali asi dvojdecový rum, ja som si popýtal trochu menej (dostal som asi za štuplík, celé ma to stálo 20 RM (1RM = 12 SK). Boli sme dosť unavený, tak sme išli spať. Inak Ram chcel od nás vedieť, či sa jeho frajerka podobá na Britney Spearce. (A veru že aj hej..)

15. február


Nabrali sme smer Tamara Negar (Malajský národný park). Išli sme pekne dlho. Po ceste sme sa stavili na ,,čaj u pána senátora“. Ram tam poznal chlapíka s občerstvením. Ten nám vysvetli, čo môžeme podniknúť v parku. Pozval nás na čaj s mliekom. Všetci boli k nám hrozne milí. Cesta k parku nebola žiadna asfaltová prechádzka, ale pekný off-road. Auto to stálo veľa síl (na ten volant na druhej strane si asi nikdy nezvyknem). Samé sklčované palmy (svine). Sme konečne v parku. Ubytko úplný výmak. Skvelá sprcha (bol som asi 4 krát). Vyrazili sme. Išli sme podľa plánu. Najprv člnkom na druhú stranu. A odtiaľ smer prvý bod našej túry – Lomak (kúpanie v raji matky prírody). No úplne tak to nebolo..:). Bolo to nejak divne špinavé. Aspoň sme videli ako domáci tarzani ovládajú lasové športy. Ten prales bol nejaký divný (komerčný?). Dali sme si takú malú túru s prevýšením asi 5 km. (obr 23) Ešte teraz si pamätám Lenkin výraz tváre keď dorazila hore. Ľahla a nepohla sa 10 min. Cestou hore sme si spievali veselé piesne, typu zabime toho, čo toto vymyslel. Ale nie sme predsa zhovnaulepení (nabudúce Gerlach). Ale vypluli sme dušu. Príbeh pokračuje bez duševných zážitkov. V celom pralese sme videli spústu zvierat. Dva pavúky a jedného jaštera.

Zachytil som ho dokonca aj na obrázku. Cestou dolu sme videli konečne ako vyzerá pravý bambus (tu niekde sa narodila srnka Bambi – nikdy ju neprestanem milovať). Keď už sme v pralese nevideli žiadne zvieratá (tým trom sa ospravedlňujem) tak sme si aspoň zaplatili nočné safari. Tak páni a dámy, to bola pálka. Najprv sa mi to nezdalo, sedíme vzadu na jeepe a na streche je chlapík s reflektorom. Osvetloval stromy a hladal hladnú zver. Prvú polhodinu som bol napätý a nespustil som z neho oko. A potom to prišlo. V dialke (asi 100m) našiel svetlom jedného malého žltého vtáčika. Bol to úžasný pocit. Nikdy nato nezabudnem a bude to prvá vec, čo poviem mojim malým deťom. Takže suma sumárum, sme spolu videli 7 dravých zverov. Najstrašnejší bol asi 3 centimetrový bieli hadík. (asi ako na mobile, len biely). Potom sme ešte stretli dve kravy (ich pohľad si dodnes všetci pamätáme, potom povedali mú). A samozrejme, aby som nezabudol na dvoch búvolov (stretli sme ich dva-krát, takže 4), 2 vtáci, 1 motýl => 25 RM. Každý deň, ráno, večer i na obed sme si dávali domáce pálené. Pomáha udržať telo v kondícii. Naspet z NIGHT-SAFARI sme spievali slovenské piesne (ked si štastný tlieskaj rukami, Korytnačky Ninja a tak). Tí dvaja angličania museli byť z nás asi prekvapený. Užili si s nami.

16. február


Išli sme na ,,loďkovýlet“. Najprv sme museli však zobudiť našu posádku. Asi nás potom nemali príliš v láske. Ten výlet som nazval ,,Vitajte vo vysokých tatrách!“ Prišli sme ku kaskáde kameňov a tam som sa skvele okúpal. Keď sme sa vrátili, prišiel Ram a jeho priateľ Krovák (bohovia musia byť šialení 3). Cestou pozrieť si poriadnu džunglu som zistil, že cocoa nieje kokos ale hnusne sladký kakavovník. (Ujovi Miagimu sme po ceste jeden zjedli). Prišli sme do bohom zabudnutej jungle. Privítala nás motorka Yamaha 500cm3 (spolu asi 10 kusov). Sám náčelník nás prišiel privítať. Neviem ako sme sa tam ocitli, ale raz tam bol Ram na výmennom pobyte cez školu. Ohúril nás vlastnoručne vyrobený biliardový stôl (mramorové gule – spústa zábavy).

Nadišla plynulá konverzácia v anglickom jazyku. Nerozumeli sme si nič. Asi jediné na čom sme sa dohodli bolo, že šumi jazdí popiči dobre formule. Mladík nám odtrhol za pomoci EDBTPL (extra dlhou bambusovou tyčou proti lietadlám) kokosy. Slamka dovnútra – exotika v jungli. Inak domáci obyvatelia mali pravý junglový (undergroundový) dom, postavený z paliem. Vnútri bolo junglový CD-player a TV!!! Navrhli nám, či nechceme u nich zostať na noc, že pôjdeme na ryby, potom sa okúpeme v pralese a budeme tam aj spať. Prečo nie? Nasadli sme každý jednému na motorku a išli. Bohovské bolo, že sme si vôbec nerozumeli. Dorazili sme k rieke. S takým malým šípom sme išli loviť ryby (teda oni). Chalani sa popredvádzali pred dievčatami. Mali Nike tričká a jeden z nich sa v ňom hodil do vody a pozoroval pod hladinou ako ide život. Potom chytili jednu rybu (ale nevidel som to – 6*4 cm – pre celú tlupu – radujme sa ). Dávame jasne najavo, že nás rybárčenie baví. Po tom, čo sme stáli 15 min vo vode, konečne prišiel Ram.

Let`s go to real jungle! Inak som iba v šlapkách (do jungle). Objavili sme záchody. Prišli sme k ďalšej rieke (močiar). Ležím a pozerám do blba. Chlapík je odvážny Dundee. Kúpe sa, hoci mu hrozí útok hadov a krokodílov (potom som sa kúpal aj ja.. ehm). Chlapi založili oheň. Idem pomôct domácim rozložit stan. Moc sme sa nedohovorili, tak som len pozeral. Stan je hotový. (Stan? Skôr pootočená U-rampa..) Komunikačnú bariéru vyriešil jediný lekár – slivovica. Dajte si chlapci! Tomu hovorím poriadne glgy. Ubehli ako voda. Prvé koštungy padli už pred lesom, takže chalani si sem tam hlasno grgnú...Tým nám určite dali najavo, že Slovensko milujú. Zistili sme, že jeden z nich vie po anglicky viac ako 10 slov. Začali sme komunikovať. Slivka im dáva zabrať. Jedného už zjavne zmohla. Má divný, duchovný pohlad, akoby nám chcel niečo zaujímavé povedať, no zostáva ticho. Sem tam sa mu podlomí ruka. Let`s play a game. Práve tohto týpka som si vybral pre desaťhaliernik (renomovaná študentská hra podnapitých ľudí). Ostatní krováci dostali inštrukcie k hre, aby nič neprezradili. Vymakané. Týpek si búchal do hlavy ako do stromu a nepochopil, že som mu žiadny 10 hal na čelo nedal. Prišiel nato až vtedy, keď mu to starší brat asi 16-ty krát vysvetlil. Až potom sa smial (doteraz to bral ako osobnú prehru) ale aj tak si stále myslím, že to nepochopil. Najmä potom, čo on vyzval po tom všetkom mňa... Krováci odpovedali hrou s drievkom. To sa mi asi nikdy nepodarí.

My sme ukázali ďalšie z nášho kumštu. Tu týpek úplne exceloval. Dávno som sa tak nepobavil. Kúzlo, čo som mu ukázal si sám asi 6-krát vyskúšal, 12-krát sme mu to vysvetlili, ale slivovica je slivovica. Krovákovi prišla do jungle SMS (ano, aj v jungli je signál, inak v hadíkovi je strašne slabý - 960). Ideme spať. Spíme v C-stane. Komfort a bezpečie v jungli. Ešte pred spaním som sa pomodlil, a poprosil Boha, nech ráno nájdem aspoň nejaké údy. Poistili sme sa tým, že sme sa vplietli medzi ostatných (levy žerú z kraja.. a metrové komáre mám na háku).

17. február


5 hodín ráno. Musíme odísť. Ani škrabanček. Jungla ma sklamala. Lúčime sa s domácimi a vymieňame si dresy (maily). Môžeme si písať novinky, čo nového v jungli, ako sa darí kokosom a tak. Smer Cameroon Highlands. Po ceste ma Eva zobudila, aby som si konečne mohol splniť svoj detský sen – odtrhnúť si banány priamo zo stromu. Ano, to malé romazané zelené sú oni. Cesta je vážne kľukatá. Ram je dopravný inšpektor. Môže ísť tak rýchlo, ako sa mu zachce. Aj ide. Taxi Taxi. Prežili sme to (aj chlapčenské skupiny v autorádiu). Texty viem už naspamäť. Dali sme si obedík na banánovom liste. Nejaké kura a ryža a chilli a bolavý jazyk. Inak všetci jedia rukami. Ideme na výlet po krajine. Tomu hovorím čajové plantáže. Už viem o čaji úplne všetko (Saboter sa teraz smeje). Hovorili, aj čo sa robí, keď si čajový pracovník uľaví, čo v takom prípade.

Dal som si tam priamo, z kuchyne čaju. Bola to fakt sila. Kúpil som aj domov. Pokračujeme na medovej farme. Nemám rád včely. Ďalej sme boli na kvetinovej farme (postupujeme ako levely v doome). Nadchlo ma to. Som duševne naplnený. Teraz prezmenu – jahodová farma. Všetky boli zelené, a to som sa tam tak tešil. Opúštame Cameroon Highlands a naberáme smer Ipoh (sever Malajzie, bývajú tam Ramovi rodičia). Pomaly plánujeme cestu do Thajska. S Ramovými rodičmi sme si dali známe Ipoh chicken. Ale vážne som netušil ako zjesť polievku s 30 cm slížami, ktoré proste vždy zostali v miske (cítil som sa ako v malajskej skrytej kamere). Inak aby sme to nemali až také ľahké, dodali nám do toho naklíčené fazule. Polievka sa zajedala kuraťom (zaujímavé). Išli sme Ramovi domov. Konečne si hodím sprchu a oholím sa, ale čo to. Baby naznačovali, že tá spcha je nejaká divná, ale nerobil som si starosti. V strede nič, nakraji sluchátko a v rohu taká malá rožná vysunutá vanička.

No trochu som to tam zašpliechal (inak z tej rožnej vane sa mala naberať voda na spláchnutie - a to som nevedel – zostal po mne divný pach). Internet! Prvý dotyk s domovom. Poslal som urgentnú SMS, že žijem. S pani domácou sme si dali po čajíku. Vzadu v obyvačke pozerali akurát Mission Imposíble 2 (po malajsky). Lúčime sa. Vezie nás Ramov kamarát (Shunkar, či tak nejako). Predáva autá. Inak v malajzii je jediná značka – Proton. Sme pri autobusovej zastávke a čakáme na bus. Sme v čínskej štvrti. Naraz začalo vedľa nás niečo horieť. Dozvedeli sme sa, že to je čínsky pohreb – obrad. Spálili drevený oltár, kde boli peniaze, fotky áut a stále okolo toho chodili a búchali. Veria že dúša bude mať v budúcom živore všetko to, čo bolo na oltári. Prišiel bus a ide sa do Thajska.

18. február


Vystúpili sme na hraniciach. Nemali sme víza a bolo treba ich získať. Dosť po nás čumeli, asi sme nejakí divní. Inak, ak by mi našli to kilo heroínu v taške, tak by som si to asi ani neodsedel, ale išiel rovno ta ta. Na víza sme potrebovali fotky, ktoré samozrejme nemáme. Museli sme počkať do rána, pokiaľ sa otvorí obchod. Urobil skvelé fotky (asi za 200SK ..a nejké bledé - thajský polaroid). Po podpísaní zmluvy s diablom, (nerozumel som v nej ani slovo) sme išli vanom za 45 B (1B =1SK) do Had-Yai. Tam mala Ramova mama známu v cestovnej kancelárii, že nám niečo lepšie vybaví a aj vybavila za 14 RM lísky do Krabi. Už som bol brutálne hladný. Na ulici som našiel bezpečné jedlo – banány. Chcel som tri, no thajka ma nepochopila a tak mám v taške celý trs za 20B (asi som ľahko presvedčiteľný...). Vo vane do Krabi sme stretli japonca, ani za nič, som si nevedel zapamätať jeho meno – Hide (odo mňa často Hadi, Hito, Ito, Hej ty a tak..). Pôjde na tú púť s nami. Mal dobrú brožúrku a podľa nej sme si našli ubytko za 300B pre 4 osoby – super. Večer sme boli na prechádzke. Koštol som domáce pivečko – Shai-thai beer (skoro ako krémová topvar dvanástka). Hide si šupol Heinekena (nebol drsný ako ja). Chceli sme ísť niekde v Krabi von, ale nič sa tam nedialo, tak sme išli spať.

19. február


Za 200B ideme loďkou na Khoo Pee Pee. Na loďke boli len belosi a jedna babka, čo predávala ananásy. Cesta trvala asi 2 hod. Nádhera. Keď sme dorazili, padla mi sánka. Raj, miesto, kde chcem zomrieť. Proste úžas. Biely koralový piesok, modrozelená voda, drevené domčeky a palmy. Takto nejako vyzerá raj – Khoo Pee Pee. A ešte sú tam samozrejme otravný morský tuk-tukári. Nedajú sa len tak odradiť. Pracujú v skupinách a všetci majú rovnakú cenu. Na hlavnej pláži (amíci, nemci) je ubytko na noc akolo 1300 B noc. Za 40 B nás chlapík odviezol na Long Beach (nič nestrácala na ostatné pláže). Vystupujeme a piesok sa mi postupne dostáva medzi prsty. Zohnali sme poslednú izbu za 550B. Dve postele. Kedže sme ja a Hide spali minulú noc na posteliach, tak dnes spíme vonku s priateľmi komármi (to sme ešte netušili o mravcoch). Konečne do vody. Vážne teplá a slaná. Človek si to ani neuvedomí, keď pozerá na tú krásu. Ideme si to tu poobzerať. Reštaurácie, tatoo, piercing. Ležíme a čo to ,,Nie ja idem do vody!“ - slovenčina. Slováci sú asi všade. Ideme sa teraz pozrieť na druhú stranu ostrova, nejakou poľnou cestou (dávno tade nikto nešiel.) Pred nami opustená pláž, oriešky kešu, len dva domčeky, kokosovníky, 1 čln a more. Nádhera.

Z vody vychádzajú dvaja chlapíci. Baby idú k nim, o niečom sa rozprávajú. Sedím na dreve a pozerám na tú nádheru. Jeden z tých chlapíkov prechádza okolo mňa. Zdravím ,,Hello!“ a on ,,Nazdár!“ Haluz! Dozvedeli sme sa, že precestovali už celý svet, a že toto je asi to najkrajšie miesto čo našli, tak tam veľkú časť roka žijú. Potom idú domov zarobiť peniaze a vrátia sa spät. Úžasné. Posledná nekomerčná pláž. (niečo ako z toho filmu... ale naozaj,... na filmovej Maya bay je vždy veľa ľudí). Proste jedia kokosy, umývajú sa v studni, čo si tam spravili a žijú si ako robinzoni. Dohodli sme sa s nimi, že si u nich necháme veci a budeme spať u nich na pláži. Vrátli sme sa späť na Long Beach. S Hidem som bol ,,na tajňáka“ na takej ryži so zeleninou (baby nejedli nič, sú opatrné, choroby sú svine..). Večer berieme slivku, deku a ideme na nočné kúpanie. Hide konečne pochopil že slivovica – sú vitamíny.. Inak mal 25 rokov, ale vyzeral na 16. Spravili takú nočnú disko so sviečkami v piesku. Pjekné. Dali sme si sprchu v žltej vode - ja s Hidem na neľahkú noc. Spali sme dokopy asi 20 min (Repelent proste nezabral – neverte reklame na Raid off!).

20. február


Ráno rozmrdaní, sme išli na východ slnka na opustenú pláž. Vyzeralo to, že už to nestihneme, ale predsa. Nádhera. Hide našiel medzi skalami 1000B. Vrátili sme sa na Long Beach. Ideme na výlet loďkou, ktorý sme si dohodli s miestnym tuk-tukárom deň predtým, za 600B. No nejak ho nevieme nájsť a museli sme zobrať ten za 1200B. Celý výlet platil Hide (je to kráľ), z toho, čo našiel. Njaprv sme išli na Monkey Beach. Mali tam byť opice. Žiadnu som síce nevidel, ale vetril som ich! (Eva videla chvost). Pekne sme si zašnorchlovali (výstroj nám požičali Česi). Namakané ryby, videl som aj niečo ako medúzu.. Pokračovali sme okolo Vikingskej jaskyne na jedno nádherné miesto. Taký malý záliv, okolo vyrastené hory z vody, zelenkastá voda prechádza do sýto-modrej – Maya Bay (tu sa natáčal film Pláž). Proste tu behal Caper a ulovil žraloka. Je to tam fakt husté. Vraciame sa späť na opustenú pláž s českými obyvateľmi. Videli sme západ slnka. Večer sme si všetci sadli na záhradnú súpravu a debatili. Aj o hokeji, práve mi prišla SMS, že česi na olympiáde vypadli s rusmi. Tak sme to zapili kalvadosom od môjho ocina. Nechal som ich hádať, čo to je. Tak dlho hádali, že padla celá flaška. Naši sa nezaprú. Na cestu nám nabalili kokosy. Priamo z tej nádhernej pláže. Táto noc bola super, fúkal vetrík, spal som na piesku, žiadne komáre a iný dobytok.

21. február


Ráno sme išli loďou späť na Krabi. Nakúpil som aj nejaké prdelovinky domov (bol som už fakt zúfalý, nevedel som čo). Nesiem aj koraly z pláže. S Hidem som sa zabavil na japonskom písme. On bude ešte cestovať 5 týždňov. Má to skvelé. Zohnali sme lístok do Hat-Yai. Po prvý krát (a nie naposledy) nás osrali o 80 B. Ale nemali sme na výber. 6:30 sme tam a zháňame lístok do Singapúru. Na Bus-stanici stojí 600B, no v agentúre nám sľúbila telefónom za 400B. Ideme tam tuk-tukom. Makáme, aby sme to stihli. Aj tuk-tukár sa nás snažil osrať, ale na slovákov nemá.. Tá mrcha v kancelárii pre nás žiadne lístky nemala. Myslel som, že jej odtrhnem hlavu. Dala nám aspoň do Kualy za 400B. Ideme tam. Inak všetky autobusy sú špička. Klimatizácia, veľké sedadlá, komfort. TV je bohovská, hlavne tá thajská. Televízne noviny boli o tom ako kde komu odtrhlo ruku, medzitým dali kreslenú rozprávku ala pokémon a celé to skončilo thajskou národnou hymnou. Zaujímavé. Film so Schwarzneggerom som už fakt neprekusol, tak som spal.

22. február


Sedíme v Kuale na stanici a zháňame lístok do Singapouru. A máme ho. Za 30 RM. Precestovali sme pekný kus cesty. Po asi najdrsnejšej hraničnej kontrole (hraničná budova je skoro ako hypermarket ) sme boli v štátiku na hranici Tichého a Indického oceánu. Boli to len šedé budovy, všetko čisté. Pokuta 500USD za žuvaču na zemi a tak. Divný štátik ale vyspelý. Mali sme sa tam stretnúť s Ramovým kamarátom, mal nás tam trochu povodiť. Stálo nás to pekné nervy pokiaľ sme sa stretli. Boli sme v technickom múzeu a večer sme videli najväčšiu fontánu na svete. Bola na nej laserová šou. Noc sme strávili uňho v Johor-e (na juhu Malajzie). Rolúčili sme sa a odišli späť do Kualy a v noci odleteli naspäť do rodných Karpát. Samozrejme, som dostal v liedale bussiness class (to sa mi stane vždy, keď letím) ale daroval som ju jednému pánovi, ktorý skoro z kože vyletel, keď som si ju chcel s ním vymeniť. Lenka mu povedala ,,Enjoy the flight!“ a on s letenkou na bussines class a žiarivým úsmevom odpovedal ,,I will!!!“. Aspoň niekoho sme spravili štastným.


Autor/zdroj: Kevo
Text bol naposledy zmenený dňa: 06.01.2005