SYNOVIA SLNKA - INKOVIA

    Vari niet človeka, ktorý by niečo nepočul, nevidel, či nečítal o legendárnej ríši Inkov. Prvé zápisky, či informácie o Synoch a dcérach Slnka podávajú španielski kronikári, zo 16. storočia. Veľmi dôležité svedectvo o tejto kultúre zanechali prví potomkovia španielskych dobyvateľov, ktorí sa oženili s Indiánkami. Dodnes ich v Peru nazývajú cholos, (miešanci). Najslávnejším kronikárom bol Garcilaso de la Vega, ktorý sa narodil 12. 4. 1539 v Cuzcu, v rodine španielskeho kapitána a netere jedenásteho inku Huaynu Capaca. Po otcovej smrti odišiel do Španielska. Materiál pre svoju kroniku získal Garcilaso najmä od svojej matky, jej brata a ostatných príbuzných. Jeho matka prežila detstvo ešte za vlády inku a rozprávala mu o starých dobrých časoch inskej vlády.  Dostatok informácií mal aj od priateľov a spolužiakov, ktorí pochádzali zo zmiešaných rodín. Garcilaso sám prežil 20 rokov v Cuzcu, takže aj on mal dostatok informácií, skúseností, či zážitkov, ktoré sa nachádzajú v kronike. Na svoju dobu to bol človek veľmi vysko vzdelaný, dokonca vedel čítať aj quipu, (kipu). Zomrel v Córdobe, v ten istý deň ako Cervantes - 23. apríla 1616. Kniha Nueva Crónica y Buen Gobierno, (Nová kronika a dobrá vláda), sa našal začiatkom tohto storočia v Kráľovskej knižnici v Kodani. Autorom tejto kroniky je istý Felipe Huamán Poma de Ayala, ktorý podal vo svojej kronike nemálo informácií o Inkoch. Aj napriek mnohým týmto kronikám, však doteraz nie je dnešnej dobe známy pôvod Inkov. Traduje sa, že ríšu Inkov založil legendárny hrdina menom Manco Capac. Podľa jednej z legiend stvoril boh Slnka uprostred jazera Titicaca svojho syna Manca Capaca a jeho sestru Mamu Ocllo. Dal im zlatý prútik a Mancovi povedal, že na mieste, kde sa mu ľahko zapichne do zeme, je veľmi úrodná pôda. Tam má založiť mesto a tamojším Indiánom, žijúcim v barbarstve má priniesť svetlo civilizácie. A tak putovali brat a sestra na sever od jazera, až sa dostali do jedného údolia, ktoré bolo na prvý pohľad úrodné. Potvrdil to aj zlatý prútik, ktorý sa ľahko zaboril do zeme. Podľa príkazu boha Slnka tu založili mesto, ktoré nazvali "pupok" - CUZCO. Ľuďom dali náboženstvo, zaviedli zákony a poriadok. Manco sa postavil na čelo novej ríše a Mama Ocllo sa stala jeho hlavnou manželkou.
    Iná legenda zase hovorí o tom, že štyria bratia menom Ajar a štyri sestry, ktoré sa volali Mama, žili v horských jaskyniach. Pri potulkách krajinou, našli jedného dňa úrodné údolie. V údolí sa vraj traja bratia premenili na kamenné kvádre, sochy bohov, zatiaľ čo Manco si zobral sestry za manželky a založil hlavné mesto, rod a ríšu Inkov. Existuje rada ďalších legiend, ktoré sú si veľmi podobné, ako vznikla ríša Inkov. A práve tieto legendy vyvracajú dohady a teórie o tom, že civilizácia Inkov bola do Cuzca prinesená. Inkov bolo veľmi veľa a dnes pravdepodobne každý Peruánec pozná ich mená: 1. Manco Capac, 2. Sinchi Roca, 3. Lloque Yupanqui, 4. Mayta Capac, 5. Capac Yupanqui... . Posledným Inkom bol Atahualpa, bol však nezákonný a bojoval o moc so svojím predchodcom Huascarom. V čase treníc, kto bude Inka, prišli španielski dobyvatelia. Po Atahualpovi nastúpili na trón ešte dvaja inkovia, ale ich moc už neznamenala takmer nič. Vďaka Španielom a ich rozpínavosti, ríša Inkov začala upadať.
    V andskej oblasti existovali už dávno pred príchodom Krištofa Kolumbusa desiatky indiánskych kultúr. Krátko pred príchodom belochov túto oblasť obývali "Synovia Slnka" - Inkovia, ktorí sa tu usídlili na území väčšom než 4 tisícky kilometrov. Toto územie dnes predstavujú štáty Ekvádor, Peru, Bolívia, patrí sem z časti aj územie Chile, Aregentíny a Kolumbie. Politická, ale aj ekonomická sila nabrala nové rozmery, opustila oblasť Stredomoria a vrhla sa ďalej, za Veľkú mláku. Veľký cestovateľ Krištof Kolumbus po príchode na americký kontinent stretol po prvý krát ľudí, ktorých popisovali ako divochov, ale zistil že to nie je pravda. Stretol sa tu s viacerými kmeňmi domorodých Indiánov, ktorí boli určitým spôsobom tajomní, ale to ho neodradilo spoznávať túto veľkolepú kultúru. Pri svojich cestách po americkom kontinente okrem ľudí uvidel aj prekrásne mestá, ktoré ho zaujali tak, že kontinent skúmal dosť dôkladne. Azda najviac mu učarovala Južná Amerika a v nej dnešné Peru, v ktorom objavil prenádherné mestá Inkov. V tom období bolo najviac prosperujúcim mestom MACHU PICCHU. Národ Inkov bol naozaj dokonalý, veď jeho astronomické vedomosti boli na tú dobu úžasné. Inkovia používali síce dosť komplikovaný systém písma, ale i napriek niektorým zložitostiam vytvorili mnohé mocné štáty. Z doterajších dostupných informačných materiálov je zrejmé, že kultúra Inkov bola plná erotiky. Dnešné múzeá v Peru, v Bolívii..., sú toho neklamným dôkazom. V hlavnom meste Peru, v Lime je veľa múzeí, ktoré dnešnému človeku dosť vierohodne podávajú informácie o živote tejto kultúry. Nachádza sa v nich veľa nádob z keramiky, ktoré zobrazujú poväčšine milostné scény heterosexusálov, ale aj homosexuálov, či lesbické výjavy lásky. Je to niečo, čo vypovedá o tomto národe, o túžbach indiánskych mužov a žien...., je to ojedinelá zbierka nielen v Amerike, ale dá sa povedať, že táto zbierka nemá obdobu na celom svete! Na mnohých nádobách sú zobrazené aj nechutné scény pohlavného styku indiánskych mužov s domáci zvieratami. Prví španielski kronikári, ktorí popísali o živote a zvyklostiach týchto Indiánov veľa, uvádzajú vo svojich kronikách aj fakt, že títo muži boli veľkí "zoofilici". Títo yungovia, (tak nazvali domorodé obyvateľstvo prví Španieli, keď dorazili na územie dnešného Peru), mali čudné sexuálne praktiky. Svoje sexuálne potreby vykonávali nielen so ženami, ale čo sa belochom hnusilo a pohoršovali sa nad týmto ich správaním a praktikami bolo to, že youngovia súložili aj so zvieratami, najmä s lamami. Práve v tejto oblasti vznikla už veľmi dávno najnebezpečnejšia pohlavná choroba nazývaná syfilis. Za vznik tejto choroby vraj môžu práve indiánsky pastieri. Chorobu, z ktorej za vyvinul syfilis, mali zvieratá nazývané lamy. Indiánsky pastieri odchádzali na dlhé mesiace do hôr, kde žili bez svojich žien a tak sa ich "manželkami" stali lamy, (viem, že to znie neuveriteľne, ale história a mnohé faktografické údaje, čo sú dnes ľudstvu k dispozícii, sú toho viac než dôkazom). Od zvierat sa nakazili muži a túto nemoc neskôr preniesli aj na svoje ženy, lebo po návrate z hôr si užívali radosti života plnými dúškami. Indiánky boli zaujímavé a určitým spôsobom lákavé aj pre Španielov, ktorí dorazili na toto územie v roku 1492. Keďže muži Indiánok boli často dlhé obdobie mimo, "zaskočili" za nich "biele tváre". Tak sa stalo, že postupne sa syfilisom nakazili aj belosi. Mnohí námorníci nakazení touto chorobou sa vrátili späť na starý kontinent a tak dovtedy v Európe neznáma choroba, sa začala vo veľkom množstve šíriť najskôr v Španielsku, neskôr aj Portugalsku. Časom nabrala široký záber a rozmohla sa po celej Európe. Pri skúmaní keramických nádob človeku padnú oči na mnohé detaily, ktoré mochoickí Indiáni zobrazovali. Dokonca zobrazili na nich aj svoje utrpenie z choroby, ukazujúc ich zohavené telá, posiate syfilickými vredmi. Je to nepochopiteľné, čo to boli za ľudia, keď opustili svoje ženy a "spustili sa s mulicami, či lamami". Na viac než 95 % "erotických nádobach", ktoré sa nachádzajú v rôznych zbierkach múzeí, sú vyobrazenia nekoitálnych spôsobov styku muža a ženy. V zbierkach je dosť nádob, ktoré zobrazujú styk ženy a muža, pričom žena ešte kojí dieťa, či vykonáva nejakú domácu činnosť, napr. varí. Tieto "erotické nádoby" ukladali Indiáni do hrobov svojich zomretých príbuzných, mužského pokolenia! Nádoby mali údajne sprevádzať nebohého na jeho poslednej ceste. Existujú však aj dohady o tom, že tieto nádoby mu mali pripomínať "sexuálne hrátky na zemi"!?, dnes je ťažké povedať, čo bolo pravdou. Výrazom nadvlády bol u peruánskych Indiánov mužský pohlavný úd, vždy ho zobrazovali, či modelovali na keramických nádobách stoporený. Aj napriek tomu, že mužský pohlavný úd bol najobľúbenejšou témou indiánskeho autoportrétu, nesmelo sa u Indiánov v sexe všetko. Indiáni tu, v oblasti Ánd zrejme aj napriek týmto výjavom, ktoré o nich môžu hovoriť ako o veľmi sexuálne založenom národe, dodržiavali určité pravidlá a vlastné zákazy. Kto zákaz porušil, bol potrestaný, niekedy až ukameňovaním. Viac ako muži boli spoločnosťou za "erotické prehrešky" trestané ženy, ktoré priväzovali k pranieru - stĺpu. Ženu, ktorá čakala dieťa, počaté z nečistej lásky priviazali k stĺpu a každý na ňu mohol pľuvať, hodiť do nej kameň až ju ubili, či ukameňovali k smrti.

HOMOSEXUALITA A KRVISMILSTVO U INKOV

    V tejto kultúre prekvitala aj homosexualita a krvismilstvo. Inkovia boli Španielmi nazývaní aj ako sexuálni maniaci. Homosexualita prekvitala najmä v indiánskych svätyniach, kde sa zopár mužov vždy prezlieklo za ženy a pri slávnostiach obcovali s náčelníkmi a ostatnými dôležitými mužmi ríše. Pre túto kultúru je známe aj krvismilstvo, ktoré Inkovia prevádzkovali bez trestu, lebo krvismilstvo bolo prvým základným dynastickým zákonom najmocnejšieho indiánskeho štátu, ríše Inkov. Otcovia súložili s dcérami, bratia sa ukájali na svojich sestrách, jedným slovom povedané, zvrátená spoločnosť. Panovník - Inka si musel podľa zákona zobrať za svoju hlavnú manželku svoju vlastnú pokrvnú sestru - coyu! Hovoril o tom aj oficiálny rozkaz: "Ja, inka, pod trestom straty oboch očí, zakazujem všetkým ženiť sa so sestrou, matkou, sestrenicou, tetou, neterou, príbuznou alebo komotrou svojho dieťaťa. Len inka si smie vziať za ženu rodnú sestru...". Inkovia si takto chceli zachovať a zvýrazniť svoj božský pôvod. Aj napriek tomu, že vlastný brat a sestra splodili ďalšie potomstvo, nebolo degenerované, boli to zdatné deti, budúci vládcovia mocnej ríše! Údajne posledný inka mal vraj pred dobytím ríše asi 500 žijúcich mužských potomkov. Okrem vlastnej ženy mal panovník ďalšie-veďajšie ženy a stovky konkubín. Vedľajšie ženy sa nazývali panny Slnka. Ženy v tejto ríši mali za úlohu sa vydať, porodiť svojmu štátu nové pracovné sily a nových vojakov. Iba pár žien z tejto ríše však malo iný osud. Tie, ktoré vybrali ako najkrajšie, odišli do kláštorov, kde boli vzdelávané v spôsoboch chovania, učili sa spievať, tancovať a samozrejme učili sa ovládať všetky obrady, ktoré sa konali na počesť najvyššieho boha Inkov - Slnka. Dievčatá po 13-tom roku veku, prešli novým, užším výberom. Podmienkou úspešnosti do ďalšieho kola bola poctivosť, teda dievča muselo byť pannou. Tieto dievčatá potom panovník väčšinou daroval za manželky svojim úradníkom a dôstojníkom. Iba tie "naj", teda tie najkrajšie, najvzdelanejšie sa stali sestrami Slnka. Obliekli ich do rehoľníckych šiat a dostali odznak svojej panenskej čistoty a to, že sa stali nevestami Slnečného boha. Bývali v kláštore panien Slnka, v hlavnom meste ríše, v Cuzcu. Museli byť jednoznačne stále pannami, lebo keby sa náhodou spustili, čakala by ich za to krutá odplata. Za svoj nerozvážny čin, stratiť poctivosť s možno milovaným mužom by určite bola dievčina stratila oveľa viac, svoj život. Tá, ktorá sa nezdržala a spáchala tento telesný hriech, bola za živa opečená nad otvoreným ohňom, prípadne bola so svojím milencom zaživa pochovaná do zeme! Za jej telesný hriech trpeli aj všetci jej príbuzní, dokonca aj obyvatelia dediny, z ktorej panna pochádzala. Keď dievčina sklamala vládcu, ich dedina bola za trest, za porušenie panenstva zrovnaná so zemou! Skrátka panny museli zostať čisté iba pre vládcu. Keď sa mu zachcelo "omladinky", mohol si v kláštore vybrať z dostatočného množstva mladých dievčeniec, (a vraj bol dosť vyberavý). V očiach Indiánov však panovník s pannou Slnka nesúložil, iba jeho prostredníctvom sa s touto dievčinou stýkal sám Slnečný boh. Inka - vládca ríše bol iba pozemským synom Slnka.

NIEČO Z HISTÓRIE RÍŠE INKOV

    Inkovia vstúpili do histórie Ánd veľmi neskoro, ale aj tak ich kultúra zatienila tie predchádzajúce. Pôvod Inkov zahaľuje stále veľké tajomstvo. Jedna z legiend hovorí, že Inkovia sem prišli pod vedením istého Muaca Papacu, od jazera Titicaca. Centrom andského sveta v tom čase bolo mesto CUZCO. V preklade toto mesto znamená pupok. Mesto je vybudované v srdci Kordilier, v nadmorskej výške 3 tisíc metrov. Príchodom Španielov do ríše Inkov, sa začalo s rabovaním, lebo všetky domy, ktoré dobyvatelia objavili boli pokryté zlatom a žiarili ako tajomné lákadlá. Dnes toto zdanie je už dávno preč, steny zívajú prázdnotou a sú na nich iba vyblednuté farby zašlého času. V meste nie je nič excentrické, všetko je tu dokonale súmerné. Urbanistický plán tohto mesta má tvar tela zvieraťa pumy. Centrum mesta tvorilo tzv. chrámové námestie, na ktorom sa nachádzali aj paláce. Paláce boli strediskom politickej a cirkevnej moci, boli to akési mestá v meste. Chrámové námestie bolo zároveň centrálnym zhromaždiskom ľudí. Stavby Inkov sú zvláštne. Domy stavali Inkovia z kameňov, ktoré často rozpílili a ukladali ich tesne na seba. Pri spájaní kameňov nepoužívali žiadnu maltu, či iné pojivo. Takto je vybudované napríklad Machu Picchu. Toto mesto je vybudované v nadmorskej výške 4 tisíc metrov. Je to vlastne pevnosť, ktorá bola postavená terasovito.Visuté terasy boli vybudované najmä z dôvodu, aby sa tu mohli pestovať plodiny. Na jednotlivé terasy sa dalo dostať schodišťom, ktoré bolo vybudované po bokoch stavieb. Terasy boli rozdelené do viacerých častí, v najnižšej sa pestovali jemnejšie plodiny, na vyšších terasách sa darilo strukovinám a kukurici a na najvyšších terasách Inkovia pestovali zemiaky. Samotné Machu Picchu tvorilo viac než 200 obytných stavieb. Pôdu, ktorú mali inkovia k dispozícii na terasách Machu Picchu, môhla uživiť okolo 500 ľudí. Inkovia nemali k dispozícii hodiny ani kalendár, tak ako ich máme my, ale vďaka slnečným hodinám vedeli presne, kedy majú začať siať obilie, resp. kedy je potrebné ho z poľa už zobrať. Za mnohé poľnohospodárske plodiny vďačíme práve andským roľníkom. Ich hlavnou potravou boli zemiaky. Už vtedy ich poznali 240 druhov!, boli rôznej veľkosti a farby. Miestny si ich obľúbili preto, lebo sa im dobre darilo aj vo vysokých výškach Ánd a aj pri menšom mrazíku nezamrzli a boli jedlé. Indiáni ich dokonca konzervovali a uskladňovali v štátnych sýpkach pre potreby vojska a pre prípad hladu. Je zaujímavosťou, že trvalo celé tri storočia, kým sa zemiaky presadili aj na našom kontinente, v Európe. Bolo totiž podozrenie, že táto plodina spôsobuje malomocenstvo. Aj dnes sa najviac druhov zemiakov pestuje práve na území Latinskej Ameriky. V Bolívii a Ekvádore cca 30 odrôd, Argentína, Kolumbia, Venezuela, pestuje okolo desať. Prvenstvo jednoznačne patrí Peru, kde zberajú až 75 druhov zemiakov! Základným produktom inkov však bola kukurica, poznali jej až 20 druhov! Dodnes nie je známe, skade táto plodina pochádza. Táto plodina bola objavená v predinských hroboch asi zo 4. tisícročia pred n.l. Z kukurice inkovia pripravovali aj alkohol, ktorý volali chicha, (čiča). Tento nápoj s obľubou pijú Indiáni dodnes. Robí sa z uvarenej kukurice, ktorú ženy žuli v ústach tak dlho, kým sa škrob pôsobením slín nepremenil na cukor. Kvas potom vložili do veľkých nádob, kde sa postupne sladový cukor zmenil na alkohol.

    Inkovia boli aj vynikajúci remeselníci, tkali krásne látky spracovávali vlnu a bavlnu. Vedeli spracovať zlato, tepali kov, letovali a nitovali hrnce. Výrobky a tovar si navzájom vymieňali na trhu, lebo nepoznali peniaze. Tento výmenný obchod pretrváva u Indiánov dodnes.Inkovia boli celkom pobožní národ, lebo inka nariadil svätiť v každom mesiaci tri dni. Všetky sviatky a trhy sa oslavovali podľa jednotlivých mesiacov, ktorých mali presne toľko, čo máme my teraz, teda 12. Inkovia ako národ boli veľmi jednoduchí, žili doslova z maličkostí, nepoznali peniaze ani písmo, vlastne písmom boli u tohto národa dosť zložité hieroglyfi. Peniaze a písmo boli dva revolučné prostriedky, ktoré im boli cudzie, tak ako zisk. Snažili sa zachovať si iba svoju holú existenciu. Ku kontrole svojich účtov používali tzv. quipu,(kipu). Bol to nástroj, ktorý pozostával z rôznych farebných špagátikov a uzlíkov, s ktorými vedeli Inkovia spočítať všetko, zvieratá, ale aj napríklad nádoby, svoje polia, či ľudí. Inkovia žili v organizovanej spoločnosti a nad touto organizáciou bdelo veľmi veľa strážcov, ktorí registrovali a spočítavali všetko. Inkovia vybudovali na to obdobie aj najväčšiu cestnú sieť. Cesty v ríši Inkov boli široké, boli vysypané štrkom, takže aj v čase dažďov sa po nich dostali bez väčších problémov na celé územie. Po týchto cestách sa presúvali nielen obyvatelia, ale aj vojská. Celá cestná sieť merala 16 tisíc kilometrov. Kráľovská cesta sa tiahla andským pohorím od rovníka v dnešnom Ekvádore v dĺžke 5 200 kilometrov až po stred Chile. Do 19. storočia bola najdlhšou cestou sveta! Prekonávala rôzne prírodné prekážky až do výšky 5 tisíc metrov. Inkovia stavali aj mosty, ktoré sú ich pýchou. Azda najznámejší z nich je most cez rieku Apurimac, ktorý bol v prevádzke až do roku 1880. Mosty boli visuté a na nich museli inkovia každé dva roky vymienať nosné laná, čo bolo povinnosťou najbližších obcí. Na cestách boli vybudované vo vzdialenosti 19-28 kilometrov tzv. tampu, čo boli odpočinkové stanice. V týchto staniciach boli uložené potraviny, ktoré v časoch vojny slúžili vojakom.

    Iste ste mnohí počuli aj o inských štafetových bežcoch - chasqui. Boli to nosiči správ pre inku. Títo bežci prekonávali dvojtisíckilometrovú vzdialenosť medzhi Quitom a Cuzcom po andskej ceste vo výške 2000-5000 metrov za päť dní! Denne ubehli 400 kilometrov. Okrem správ Inkovi prinášali z pobrežia aj každý deň čerstvé ryby, (vzdialenosť medzi morom a Cuzcom je asi 200 km). Títo bežci boli trénovaní od malička, každý bežal iba 2,5 kilometra a odovzdal správu ďalšiemu. Tento poštový systém si ponechali od Inkov aj Španieli a prevádzkovali ho až do konca 18. storočia! Spoločnosť Inkov bola prísne centralizovaná. Na vrchole ako som už spomínala vyššie stál vládca - kráľ, ktorého nazývali inkom. Inka bol strážcom ich osudu. Kráľ sa so svojimi poddanými rozprával iba prostredníctvom tzv. sprostredkovateľov. Mohol sa oženiť s vlastnou sestrou, mohol mať až niekoľko konkubín, ak však mal s nimi deti, tieto neboli uznané ako deti vládcu, teda nemohli byť neskôr budúci vládcovia. Významnou udalosťou v tejto ríši bol vždy sviatok oslavy Slnka. Bolo to niečo jedinečné a oslňujúce. Rodina panovníka sa v ten deň údajne obliekla do zlata a perál. Postupne ako sa slnko klonilo k obzoru, ozýval sa silný spev, oslavovali svojho vládcu, Kuragu, ktorý vládol 4 kantónom impéria. Jeho manželkou bola coya, (kója). Slávnostný sprievod zahŕňal príchod kráľa Slnka - Inku. Fázy ceremoniálu vyzývali k Slnku, ktorého Inkovia volali Čičo. Pri oslave sa podávalo kukuričné pivo, ktoré naberali kňazi a ponúkali ho bohovi. Bohovi pri oslave obetovali aj zviera - lamu, ktorá je symbol andskej zeme. Srdce lamy zasvätili rovno bohu. Na znak viery a vernosti svojmu bohovi, jedli potom všetci mäso z tohto zvieraťa. Ceremoniál bol akousi procesiou, na ktorú brávali so sebou aj múmie zomrelých príbuzných. Na mnohých stavbách v Cuzco je ešte aj teraz vidieť stopy osláv, v podobe zobrazenia kráľa, či jeho dvornej družiny. Veľa stavieb v Cuzco obsahuje tzv. stufu - čo je vyobrazenie kvetu bez peľu. Španielsky vodca a dobyvateľ Pisaro v roku 1532 velil svojmu vojsku v mene moci, cirkvi a viery. Bol tým, ktorý mal spolu so svojimi vojakmi zničiť impérium Inkov. Španieli vystúpili na tzv. Jastrabiu vežu, ktorá sa do tých čias považovala za nedobytnú. Keď vystúpili do jej útrob, neverili vlastným očiam. Z každého kúta ich oslňovala veľká žiara, bolo to nekonečné množstvo zlata, ktoré bolo všade, na stenách, na strope.... . V miestnostiach na Pisara a jeho druhov hľadeli veci dennej potreby celučké zo zlata. Pisaro mal za úlohu si podrobiť celý národ Inkov, v prvom rade však jeho vodcu - kráľa. Pri prepadnutí ríše mu údajne kráľ Slnko ponúkol ako výkupné za svoj život miestnosť plnú zlata. Španieli na čele so svojím vodcom túto hru prijali, ale svoj sľub, že za zlato kráľa aj ostatných poddaných ušetria, teda ich nezabijú, nesplnili. A tak sa stalo, že Inkovia boli podrobení Španielmi oveľa skôr, ako predpokladali. Dnes je viac než isté, že ríša Inkov patrí medzi najpozoruhodnjšie civilizácie v dejinách. Inské hranice a názvy platia dodnes a milióny ľudí hovoria ich rečou. Celá andská oblasť nesie nezmazateľné stopy inského panstva. Pôvodní obyvatelia tejto ríše, dcéry a synovia Slnka už dávno odišli z tohto sveta, avšak milióny Indiánov žijú v andskej oblasti Južnej Ameriky doteraz. Každý deň indiánske ženy privádzajú na tento svet svojich potomkov, ktorí sa rysmi stále podobajú na svojich predkov, Inkov.

Autor: Janka Klinková