Sviatok Šavšat Sahara

„Arkadaš - kamarát, vy musieť vidieť ten festival. Çok güzel. Je to niečo úžasné!“, presviedčal ma lámanou angličtinou recepčný hotela v tridsaťtisícovom okresnom meste Artvin. Artvin leží na úbočiach pohoria Kačkar, vzdialený 70 km od čiernomorského pobrežia. Jeho ulice, podobne ako vo väčšine miestnych mestečiek, sa šplhajú po prudkých svahoch a rozťahujú mesto nie do šírky ale do výšky. Dva rady obchodov, úradov a reštaurácií tvoria miniatúrne správne centrum oblasti. O tom, že sa tu moslimské tradície oproti juhovýchodným oblastiam zanedbávajú svedčí ženská prítomnosť za pokladnicami obchodov, nepokryté hlavy a moderné oblečenie väčšiny miestnych predstaviteliek nežného pohlavia. Niektoré povolania sú však stále doménou mužov. Jedným z nich je práca takzvaného autobusového agenta, alebo voľne povedané nadháňača. Agent postáva pred kanceláriou svojej autobusovej spoločnosti a vykrikujúc destinácie autobusu, snaží sa získať zákazníkov.
Od piatku poobede, kedy sa podľa plagátov povylepovaných po celom Artvine, mal začať festival Savsat Sahara výkriky nadháňačov znateľne nabrali na intenzite. „Savsat Sahara, Savsat Sahara, festivááál“ ozývalo sa vo všetkých možných intonáciách a kadenciách. Naplnené mikrobusy a autobusy s tabuľkou festival opúšťali mesto podchvíľou. V jednom z nich som štyridsaťpäť kilometrovú cestu pozdĺž spenenej horskej rieky absolvoval aj ja.
Údolia, ktoré k úzkej asfaltke vyúsťujú dýchajú históriou. Z mnohých kultúr, ktoré mali počas predchádzajúcich dvoch tisícročí na miestnu oblasť vplyv, najviac pamiatok za sebou zanechala gruzínska ríša. Skoro každému údoliu tróni stredoveký hrad, kláštor alebo zachovalý tisícročný kostol používaný dnes ako mešita. Polorozpadnutá pevnosť s namaľovaným polmesiacom na jednej zo stien stráži aj starobylý Savsat. Jeho ulice boli v dni konania festivalu vyľudnené. Prichádzajúcich vítal iba obrovský transparent nad cestou a šípky ukazujúce smer: Sahara.
Dlhé rady vozidiel, trúbenie, pokyny ozbrojencov vykonávajúcich usporiadateľskú službu. Takýto výjav vítal návštevníkov festivalu. Cez víkend ich sem na autách, autobusoch ba dokonca aj traktoroch zavítalo okolo šesť tisíc. Mnohí z nich sa na mieste rozhodli stráviť celý víkend, takže na okolitých lúkach vyrástol rozľahlý stanový tábor. Ako mi povedal jeden z usporiadateľov je to už ôsmi rok čo sa tu takto schádzajú. Tradícia je však omnoho dlhšia. Po stáročia, či tisícročia sa pastieri a roľníci z okolitých osád schádzali aby oslávili koniec leta. Pred desiatkou rokov oficiálna oslava takýchto rozmerov neprichádzala do úvahy. Hranica Varšavskej zmluvy bola vzdialená len niekoľko kilometrov, takže oblasť sa „tešila“ mimoriadnym bezpečnostným opatreniam. Dnes je situácia iná, miestne cesty sú otvorené aj pre cudzincov a festival sa môže konať aj tu. Armády však zvyknú byť konzervatívne, a tak na bezproblémovosť podujatia dohliadala čata ozbrojencov s guľometmi.
Napriek účasti televízie, mnohým turistom z Ankary a dokonca dvom zahraničným návštevníkom zo Slovenska bol sviatok v Sahare predovšetkým spoločenskou udalosťou pre domácich Saharanov a Savsaťanov. Tí sem prišli so svojimi početnými rodinami na sviatočný piknik. Povinnou výbavou bola deka, samovar a ražeň. Niektorí si so sebou doniesli naporcované mäso, väčšina však dala prednosť čerstvej surovine. Títo fajnšmekri si so sebou na motúzku doviedli bečiace jahňa a porcovanie sa potom uskutočnilo priamo na mieste. Kam sa hrabeme s naším opekaním slaniny! Tu sa na prenosných roštoch smažili kotletky, stehienka a pečienky. U žiadnych hodujúcich nesmel chýbať paradajkopaprikový šalát a samozrejme neodmysliteľný korpus - melón. Škoda len, že Mohamed nevenoval žiadnu zo svojich súr odpadkom. Myslím, že keby navštívil tento festival, isto by to pri novom zostavovaní Koránu neopomenul.
Ani tí, ktorí si ražeň nedoniesli, nezostali hladní. Početní predavači varenej kukurice, köfte-fašíriek a tradičného doner kebabu - plátov jahňaciny opekanom na zvislom alebo horizontálnom metrovom ražni /horizontálny je vraj štýlovejší/ lemovali priechod od stanového táboru k stredu diania. Centrum festivalu ležalo na veľkej lúke obklopené stanmi návštevníkov a šiatrami obchodov. Tvorilo ho doštené pódium s dvoma desiatkami oficiálnych hostí v oblekoch a kruh niekoľkých stovák tlačiacich sa divákov. Tí sa silou mocou snažili zahliadnuť svojich favoritov. Epicentrom bola porota sediaca za malým stolíkom a samotní súťažiaci. Boli to ľudoví speváci a najmä hudobné dvojice vyludzujúce na píšťale a bubne divoké orientálne rytmy. Aj keď našincovi zvyknutému na typické oblečenie folkloristov chýbali na účastníkoch kroje, spontánnosť správania divákov aj muzík toto mínus plne vynahradila.
Jednej s prizerajúcich sa stareniek sa pieseň istého interpreta tak zapáčila, že preskočila ohrádku, ktorá ju od speváka oddeľovala a začala s ním spievať a vykrúcať sa. Jej príklad nasledoval podgurážený štyridsiatnik, ktorý sa prebil cez usporiadateľov a takisto ukázal svoje umenie. Miestami sa organizátorom takáto tolerancia nevyplatila, pretože tancachtiví diváci prestali brať ohľad na priebeh súťaže, vtrhli do vyhradeného priestoru, obklopili muziku a pojmúc speváka medzi seba začali spoločne krepčiť. Zdalo sa, že podobné zdržania neboli na prekážku. To, že sa sem neprišlo za súťažou ale za zábavou dokazovali hudci, ktorí si už svoje odsúťažili. Hneď ako opustili divácky kruh prisvojila si ich nejaká skupinka, ktorej začali vyhrávať. Mladí, starí sa pochytali za malíčky, vytvorili kruh a už to začalo: predkop ľavou, predkop pravou, ešte raz to isté, zrazu sa ozve zborové „hop“ nasledujú dva úskoky doprava, dva doľava, podrep, výskok a poďme odznova. Tancujúci podávali- doslova športové výkony. Pri ostrom tempe a dĺžke trvania „kolečka“ mi bolo jasné prečo postarší pán povedal, že festival pre neho trvá 13 dní. „Tri dni oslavujem a potom sa z toho desať dní liečim“. Ak takéto niečo platilo o tancujúcich, o muzikantoch to muselo platiť dvojnásobne. Rozveselení návštevníci festivalu im nedali vydýchnuť, a tak sa údery bubnov a vysoké tóny píšťal ozývali nielen vodne ale až do skorého nedeľného rána. Napriek únave sa však žiadny z hudobníkov takému náporu nebránili. Prišli sem predsa preto, aby sa ľudia bavili...