Stará Ľubovňa - Úvod/Mapa

Leží pod Ľubovnianskou vrchovinou v Ľubovnianskej kotline, časti Spišsko-šarišského medzihoria, na rieke Poprad. Kotlinu z juhu ohraničujú Levočské vrchy.

Okolie bolo osídlené už pravdepodobne v staršej dobe kamennej, čo dokladajú aj archeologické nálezy. Najstaršia písomná zmienka je v listine z roku 1292 ako o obci na dôležitej obchodnej ceste do Poľska na pohraničí. Podľa nej mali Ľubovňania pomáhať pri oprave hradieb Podolinca.

Ľubovniansky hrad dostavali v druhej polovici 13. storočia. Ako jeho poddanská obec dostala prvé privilégiá v roku 1342. Kráľ Ľudovít I. udelil v roku 1364 Starej Ľubovni privilégiá slobodného kráľovského mesta podľa košického práva a viaceré výhody. V roku 1412 dal kráľ Žigmund Ľubovniansko-podolínske hradné panstvo a 13 spišských miest vrátane Starej Ľubovne do zálohu Poľsku. Poľský gubernátor mal svoje sídlo v Starej Ľubovni, a tak sa mesto stalo centrom zálohovaných spišských miest. Obyvateľstvo bolo oslobodené od cla. Rozvinul sa obchod a remeselná výroba. Dokonca sa drevo po rieke Poprad plavilo do Poľska. Mali výhody aj od uhorského aj od poľského panovníka. Mesto v tých rokoch zaznamenalo skutočný rozkvet. Po prinavrátení zálohu Uhorsku v roku 1772 poklesol význam Starej Ľubovne. Úpadok sa prejavil už na konci storočia. Po vzniku Provincie 16 spišských miest bola v rokoch 1778 – 1876 jej členom, ale už nie centrom. V 19. storočí mesto stagnovalo. Na začiatku 20. storočia tu vznikla garbiareň a menšia textilka. Až v druhej polovici 20. storočia mesto hospodársky ožíva. Vznikol rad podnikov – skrutkáreň, tehelňa, potravinárske a strojárske podniky. V roku 1966 získalo železničné prepojenie.