• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

Skadarské jazero

K obrovským pokladom Čiernej Hory patria okrem mora, či nádherných hôr tejto členitej krajiny aj jazerá. Turisticky najzaujímavejšie, svojou blízkosťou a dostupnosťou od mora, je rozhodne skadarské jazero.

K obrovským pokladom Čiernej Hory patria okrem mora, či nádherných hôr tejto členitej krajiny aj jazerá. Turisticky najzaujímavejšie, svojou blízkosťou a dostupnosťou od mora, je rozhodne skadarské jazero.

Môj priateľ Kazimír mi v Ulcinji dal sprievodcu. Miestneho Čiernohorca albánskej národnosti. Trochu som sa bránil, nikomu som nechcel vstupovať do jeho času, no on mi ani nedovolil uvažovať inak. "Kam ideš, tam sprievodcu potrebuješ", povedal mi. Samozrejme, že nie kvôli bezpečnosti, ale aby som to vôbec našiel.

Ukázalo sa, že má pravdu. Ak sú v Čiernej Hore problémy so značením ciest, tak tu vlastne žiadne značky nie sú. Po Vladimirov to ešte šlo. Tam sme však odbočili doprava, doľava; po uzučkej ceste sa mihol had, korytnačka, a my sme si najskôr šli pozrieť Šaské jazero. I motel, ktorý dokazoval, že kedysi sa cestovný ruch dostal už aj sem. Motel spustol, príroda okolo jazera sa vyliečila z rán, ktoré jej svojou hojnou návštevou kedysi uštedril človek. Cítil som sa ako v raji. Uprostred divokej, nespútanej prírody.

Predsa ma však viac lákalo Skadarské jazero. Veď je to 44 km dlhý zázrak prírody. V lete klesá šírka jazera na 7 km, v zime je to až 24 km. Priemerná rozloha jazera je takmer 370 štvorcových kilometrov. Približne dve tretiny jazera patria Čiernej Hore, zvyšok Albánsku. A keďže som bol s Albáncom, rozhovorili sme sa aj o tej jeho menšine, ktorá je v týchto miestach vlastne väčšinou. Videl som stavbu albánskeho katolíckeho kostola i mešity Albáncov moslimského vyznania. Spočiatku prevažovali usadlosti na nížine. Pekné domčeky, obrobené polia, všade sa širila vôňa kravského hnoja, na pohľad zóna pokoja.

V jedinej reštaurácii, už na horskej ceste ktorá viedla k Skadarskému jazeru, som si poprezeral Albánsko. Opar neumožnil robiť kvalitné fotky, no v duši mi ostane krásna spomienka na kľukatú rieku Bojanu, jedinú rieku, ktorá vyteká z jazera. "Chcel by som si Albánsko pozrieť" zveril som sa spoločníkovi. A on sám, Albánec, krútil hlavou, že je to riskantné. Dal pritom najavo, ako je rád, že ho od tejto krajiny delí hranica. Ukazoval mi zarastené svahy, na ktorých sa za socializmu pestovalo obilie a ovocie, kde to teraz spustlo čakaním na humanitnú pomoc.

Trochu sme sa po ďalšom, asi 300 metrovom úseku cesty, zasmiali nad naivitou juhoslovanskej armády. Boli sme necelých 50 metrov od hraníc a všade nás vítal zákaz fotografovania. Akoby z družíc nebolo už aj tak všetko nafotené. Nuž, armáda je všade rovnaká. Potom sa to však začalo. V hĺbke pod nami sa objavilo nádherné jazero. A na svahoch pred nim tisíce rozkvitnutých jedlých gaštanov. Pralesy gaštanov. Plné hučiacich včiel. Strýko môjho sprievodcu žije v tomto kraji. Má 200 rodín včiel a rok predtým, po znáške z gaštanového kvetu, mal 3 tony medu.Prišiel nejaký Talian, zobral si vzorku, a o pár dní za všetok med zaplatil 30 000 DEM. Vraj má úžasnú kvalitu. Aj ja by som si rád aspoň pohár medu z tohto kraja kúpil. Niekde ho zvyknú ponúkať vedľa cesty. Tu však viac ako jedno-dve autá za deň neprejdú. Oblasť je takmer vyľudnená. Náhodný dobrý zárobok jedného včelára je vzácna výnimka. Väčšina ľudí odišla do sveta a len v New Yorku žije viac krajanov ako tu.

V lesoch sa darí divej zveri, sprievodca - vášnivý poľovník, mi rozprával o vlkoch, ktoré niekedy napadnú človeka, ktorý napríklad zastrelil diviaka. Ak sú vlci pri úlovku skôr, už si ho nechcú dať.

Jedna z neoznačených cestičiek - zákrutu nad strmých zrázom sme osobným autom vyberali na trikrát - nás doviedla až k jazeru. Fantastická pláž, roky sa už na nej nikto nekúpal. Zdobia ju len rybárske člny.

Dnes viem, prečo som musel do tejto oblasti ísť so sprievodcom. Bola by to inak skoro dobrodružno-objaviteľská výprava. Mne to však o pár dní nedalo a vybral som sa k Skadarskému jazeru znovu. Do Virpazaru, malej dedinky na ceste medzi Petrovacom a Podgo-ricou. Z tejto dedinky na brehu jazera sa totiž možno za 10 DEM na dve hodiny povoziť po jazere. Toto miesto je vhodné aj pre turistov.

Tu som sa, od mladého čašníka (polovičného Slováka), dozvedel ďalšie zaujímavosti. Povolenie na rybolov nevydáva nikto. Aspoň on o tom ešte nepočul. Ryby tu chytá kto chce. Športoví rybári najradšej z niektorého z päťdesiatich ostrovov. Inak, najväčšia hĺbka jazera je 44 metrov a nadmorská výška iba 6 metrov. Jazero sa rozprestiera v kotline, kde je takmer vždy ešte teplejšie ako pri mori.

A čo ryby? Prísny zákaz lovu je len od 25. marca do 25. mája. Tak isto sa tu nesmú len tak strieľať vodné vtáky.Veď pelikánov je už len pár. Na jeseň sa lovia kačky, Taliani radi chodia na sluky.

V zime tu rybári lovia úhory, šťuky a sardinky. Sardinky sa do jazera dostávajú po rieke Bojana. V lete sa lovia až 25 kilogramové kapry, až 30 kilogramové morské pstruhy, 5 kilogramové jazerné pstruhy i nejaké trojkilogramové skákajúce ryby. Nedokázali sme sa zhodnúť na inom preklade do slovenčiny.

Celá oblasť je vyhlásená za národný park. Okrem vodného vtáctva sa tu možno stretnúť s korytnačkami, rakmi i nejedovatými hadmi. Skadarské jazero sa skôr či neskôr stane miestom, kam budú dovolenkári radi a často cestovať.

Ľubomír Motyčka



Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.


Autor/zdroj: Časopis Cestovateľ
Text bol naposledy zmenený dňa: 11.09.2002