Predĺžený víkend v raji

1.DEŇ  - ŠTVRTOK, 5.7.2001
Je štvrtok ráno 5.7.2001 5:30 hod., vynulujem tachometer na našom favorite a vyrážame z Bratislavy smer Hrabušice.  Po asi dvoch hodinách sa zastavujeme v Banskej Bystrici v Tescu nakúpiť čerstvé pečivo a zopár drobností. Po asi pol hodine nakupovania a krátkych raňajkách pokračujeme v smere na Brezno. Pred pol desiatou zastavujeme na parkovisku pred Dobšinskou ľadovou jaskyňou (parkovné 40 Sk). Asi 20 min. nám trvá peši cesta k jaskyni. Vstupné je 70 (90)Sk , 100 Sk je foto, 300 Sk je video - neoplatí sa. Zaujmú nás českí turisti, ktorí v krátkych rukávoch a krátkych nohaviciach sú „správne oblečení“ na prehliadku jaskyne. Tá trvá asi 35 min. Ešte sa odfotíme na pamiatku a náučným chodníkom zbehneme k autu a pokračujeme v ceste. Odbočujeme z hlavnej doľava na cestu plnú zákrut a jám. Dvojka, trojka, dvojka, preraďujem asi každých 30 sekúnd. Ľavá, pravá, ľavá, zákruty sa striedajú jedna za druhou. Tachometer šplhá na 80, potom zase klesne na 40. Škoda, že idú aj autá oproti. Aj tak je to ale super rallye. O chvíľu vchádzame do Hrabušíc, kde nájdeme naše ubytovanie na najbližšie tri noci. Cena je 350,- Sk za noc, možno veľa, nám sa to zdá primeraná cena na to, že bol vrchol sezóny a mali sme z terasy výhľad na Vysoké Tatry. Aj meno našej pani domácej pasuje do spišskej atmosféry – Terka Slivková. Iba chvíľku si oddýchneme na izbe a vyrážame na našu prvú túru.

Krížom cez lúku, ako nám poradil náš pán domáci, kde sa napojíme na zelenú značku. Tá nás popri lyžiarskom vleku zavedie k Hrdlu Hornádu.  Vyberajú tu vstupné, keďže ho od nás nikto nepýta, vydáme sa po modrej značke na Prielom Hornádu bez zaplatenia. Cesta vedie popri rieke a o chvíľu sa dostávame k prvým stúpačkám a istiacim reťaziam. Je tu dosť turistov. Niektorí z nich akoby tým lesom utekali. Kašlite na nich, vychutnávajte prírodu a tempo si určite sami.  Najmä českým turistov je tu naozaj hodne. V Čechách je turistika asi druhý najobľúbenejší šport hneď po hokeji. Asi po pol hodine sa dostaneme k reťazovému mostu a po ňom na druhý breh Hornádu. Zvlneným terénom ďalej k úseku stúpačiek Nad večným dažďom a neskôr k daľším stúpačkám k skalnej stene Pod ľanovou lávkou. Chvíľku si oddýchneme na spadnutom strome pri ústí do Kláštornej rokliny. Ďalej pokračujeme po zelenej značke riečiskom potoka nahor. Je tu už menej ľudí a prvé drevené rebríky. Táto časť sa nám oveľa viac páči. Striedajú sa tu úseky, ktoré prekonávame aj rebríkmi s úsekmi, kde po kameňoch zdolávame malú riečku. Po asi hodinke vychádzame na Kláštorisko.
Slnko svieti, ľudia ležia v tráve, skrátka pohoda. Miška sa postaví do radu na kofolu. Po 20 min. státia ale zisťujeme, že čapujú len pivo. Pol hodinku si poležíme v tráve, poposielame pár SMS, vychutnávame slnko. Máme ešte kopec času a tak sa rozhodneme, že sa pôjdeme po modrej značke pozrieť k Obrovskému vodopádu. Po necelej pol hodinke chôdze sme tam. Začína mierne, neskôr sa počet rebríkov a stúpačiek zväčšuje. Na jednom úseku treba prekonať asi 3 oblé polienka na rebríku ponad vodopád. Miške sa zrazu roztriasli nohy a nemôže urobiť krok dopredu. Po chvíli ale naberie odvahu a pokračujeme ďalej. Po zdolaní obrovského vodopádu sa vraciame na Kláštorisko. Sme už hladní a tak sa chceme v miestnej reštaurácii najesť. Nemajú ale ani polievku, ani špagety a ani vyprážaný syr, tak sa dvíhame a odchádzame syr. Veď v najhoršom máme ešte v ruksaku keksy. Cesta späť po zelenej značke vedie lesnou cestou cez potôčik dolu na lúku s detským táborom. Odtiaľ lesom až k Hrdlu Hornádu nad ktorým si chvíľu posedíme na vysokej skale a vychutnávame okolie. Ďalej po modrej značke zabahneným chodníkom ponad potok lesom na lúku k reštaurácii Spišská koliba. Hladom už posledné metre bežíme. Bohužiaľ je plno, tak musíme chvíľku počkať. Našťastie naozaj len chvíľu, na večeru si dáme vyprážaný syr a pečenú klobásu. Zapijeme to pivom, resp. Radlerom. Už máme pred sebou len cestu peši do Hrabušíc. Aj to sa nám s poslednými zvyškami síl podarí. Celý zničení sa len osprchujeme a o pol desiatej zaspávame. Dnes bol ťažký deň.


2. DEŇ – PIATOK 6.7.2001
V piatok stávame o 8.hod ráno. Po raňajkách vyrážame tentokrát autom do Podlesku. Predtým sa zastavíme ešte kúpiť v Hrabušiciach filmy do foťáku, croissany a vodu na pitie. V Podlesku zaplatíme parkovné (70Sk) a poplatok za vstup do Slovenského raja (20Sk/osoba + pekná pohľadnica). Dnes máme v pláne zdolať Suchú Belú a Sokoliu dolinu. Zelenou značkou sa vydávame popri potoku tiesňavou nahor. Neskôr riečiskom do rokliny Misových vodopádov, ktoré prejdeme pomocou rebríkov a stúpačiek. Neviem kto túto trasu nazval Suchá Belá, ale suchá teda rozhodne nie je. Nenamočiť si nohy dá poriadne zabrať. Za chvíľu sa riečiskom dostávame k najjužšiemu miestu tiesňavy, pod Okienkový vodopád. Prekonáme ho dlhým rebríkom po skalnej stene a cez kamenné okno nad vodopád. Nasleduje Korytový a Bočný vodopád. Za nimi sa dolina zužuje a nasleduje úsek Kaskády sprístupnený stúpačkami a rebríkmi. Ďalej už cesta vedie lesom. Je to celkom dobré stúpanie do kopca. S vyplazenými jazykmi vyjdeme na asfaltovú cestu, ktorá nás privedie na vrchol Suchej Belej. Oddych v tráve nám spraví dobre.

Po príjemnej Glackej ceste a červenej značke sa dostaneme na naše staré známe Kláštorisko. Tentokrát špagety majú. Za 70Sk ich je na tom tanieri akosi málo. Doplníme to ešte zmrzlinovým ovocným pohárom (za 49Sk). Ten je ale znamenitý. Poobede si ešte nachvíľku ľahneme do trávy a chytáme bronz. Je ale veľmi teplo, tak radšej vyrazíme po žltej značke dolu kopcom serpentínami k Ústiu Kyseľa. Je to dosť ostré klesanie, ešteže tadeto nemusíme ísť opačným smerom.  Snažím sa presvedčiť motýľa, aby mi pristal na ruke, ale asi nie je trénovaný. Pri Ústí Kyseľa si vychutnávame úžasnú atmosféru. Mám veľkú chuť skočiť do riečky, bohužiaľ si nemám čo prezliecť, tak sa toho musím vzdať.

Po zelenej značke sa vydáme do Sokolej doliny. Túto časť sme nazvali Ahoj cesta, pretože všetci čo idú oproti nás pozdravia známym turistickým AHOJ. Cesta ide popri rieke cez lopúchy, dosť dlho po drevených rebríkoch, ktoré Miška nie veľmi obľubuje. Sokolia dolina sa začína pomaly, potichúčky. Obloha sa pomaly zaťahuje, asi vie, čo nás za chvíľu čaká. Zrazu cesta  začne stúpať a začuť prvé zvuky vodopádu. O chvíľu sa nám zjaví v celej jeho kráse. Ticho naňho hľadím a pomaly pregĺgam. Ešte som to nespomenul, ale nechodím ani po Starom moste v Bratislave tesne pri zábradlí, ale po opačnej strane, a teraz toto. Ten most je síce viac menej taká nostalgia na časy keď na ňom boli ešte drevené latky. Tieto vysoké rebríky sú ale reálne. Po prvý krát dostávam ten nepríjemný pocit, mám strach.  Miška sa ale na rebríky teší, a keďže sa ani ja len tak nevzdávam, odhodlám sa s nimi bojovať. Pravá ruka, ľavá noha, ľavá ruka, pravá noha, nepozeraj sa dolu. A zase pravá ruka..... Ešte dva kroky, chyť sa reťaze, áno mám to za sebou. Hurá. To som si ešte nevšimol, že mám ešte ďalšie rebríky pred sebou. Tie už našťastie idú popri skale a nie voľne v priestore, takže tie mi nerobia až taký problém, hoci ... Celkovo je to 90 metrový výstup rebríkmi okolo Skalného, Vyšného a Závojového vodopádu. Výhľad je ale úžasný.

Malý oddych nám po zdolaní vodopádov urobí dobre. Predtým ale jediný krát prejdem drevený rebrík radšej po všetkých štyroch. Akosi sa mi trasú nohy. Záverečný úsek Sokolej doliny je zase po malom rozbehu celkom pekný stupáčik. Takže na vrchol zase vyjdeme s vyplazenými jazykmi. Po zelenej a žltej značke zbehneme na Glac- Malá Poľana. Je krásne, slnko zase vyšlo spoza oblakov, tráva sa pohupuje v letnom vánku. Zavrieť oči a snívať, tomu sa nedá odolať. Čas ale rýchlo pokročil a tak sa radšej vydáme po ceste do Podlesku. Po modrej značke, po našej obľúbenej Glackej ceste a po červenej dolu kopcom. Posledný úsek sa ide cez les, cez korene vytŕčajúce zo zeme a nám sa už tak nechce zdvíhať nohy, už nás dosť bolia. O trištvrte na osem konečne dorazíme k autu. Už nevládzem ani odšoférovať tých pár stoviek metrov do Hrabušíc. Zaplatíme za ubytovanie, kým sa stihnem osprchovať, Miška už spí.


3. DEŇ – SOBOTA 7.7.2001
Už o 7.30 nás zobudí zvuk zvonu z miestneho kostola a akosi nechce prestať. Letecký nálet sa za vojny určite hlási kratšie. Posledná túra – posledná výzva.  Dnes nás čakajú Piecky a Veľký Kyseľ. Z izby vyrážame neskôr ako včera. Rožky už nemajú, tak kúpime len nový film. Autom sa odvezieme na Pílu. Parkovné a vstupné to isté ako včera. Je tu oveľa menej ľudí ako na Suchej Belej, o Prielome Hornádu ani nehovoriac. Cesta ide viac-menej popri potoku, párkrát ho aj križuje, takže sa mi podarí nabrať aj trochu vody do topánky (zradilo ma napadané lístie). Naj-zaujímavejšie sú tu dva vodopády – Terasový a hlavne Veľký, ktorý treba zdolať dlhým kovových rebríkom, ktorý vystriedajú drevené rebríky. Na konci cesta zase stúpa, zdá sa nám, že ešte prudšie ako včera na Suchej Belej. Na vrchole Suchej Belej si doprajeme len krátky oddych. Našou známou Glackou cestou a po červenej vyrazíme smer na Kláštorisko.  Na červenej značke objavíme tri malé červené jahôdky, ktoré nám dobre padnú. Ešte pred Kláštoriskom odbočíme na modrú značku a po nej dolu kopcom až na Kyseľ rázcestie.

Zelená šípka ukazuje smer Veľký Kyseľ. Zo začiatku ideme údolím popri potoku a cez drevenné lávky. Táto trasa bola sprístupnená v roku 1997. Dostaneme sa až k Pawlasovmu vodopádu (prvá známa obeť Slovenského raja). Zdoláme ho dreveným rebríkom, ďalší vodopád Ochrancov prírody zase po kovovom . Zospodu vyzerá hroznejšie, ako v skutočnosti je. Na hornom drevenom rebríku si dokonca dovolím sadnúť (ja s mojím Starým mostom). Potom až k studničke a odtiaľ serpentínami na Biskupské chyžky. Ako jedinú z veľkých túr túto stihneme skôr ako je čas na mape. Po modrej, a už sa tešíme na oddych na Glac- Malá Poľana. Akosi sa ale zatiahlo a začalo aj fúkať, tak sa tu dlho nezdržíme. Po modrej a červenej značke sa vydáme späť k autu. Dá sa ísť  aj po poľnej ceste a je to kratšie, zato ale nepôjdete jeden krásny úsek lúkou plnou vysokej trávy. Cesta do kopca až prídeme na malú stráň, kde mi do nosa udrie vôňa jahôd. A mal som pravdu, stačí sa len zohnúť a už mám plnú hrsť chutných červených lesných jahôd. Potom už len klesanie dolu kopcom, väčšinou kamenistým terénom, posledný úsek si skracujeme cestou cez les. Po malom občerstvení na Píle si kúpime niečo na pitie a už sme pri aute.

Dnes sa chceme najesť v reštaurácii v Hrabušiciach. Kapustová polievka, soté Spiš a to celé zapijeme kofolou len za 214 Sk. Naozaj slušná cena a aj jedlo je veľmi dobré. Odporúčame, reštaurácia sa volá Slovenský raj. Na izbu dorazíme zase celý zničení. Už máme všetky naplánované túry v Slovenskom raji za sebou, takže zaspávame s pocitom že už nebudeme toľko šliapať. Zajtra nás čaká už len Spišský hrad a cesta domov.


4. DEŇ – NEDEĽA 8.7.2001
Vstávame neskôr ako inokedy, veď je nedeľa. Pobalíme si veci, naraňajkujeme sa, rozlúčime s pani domácou a už sa tešíme na Spišský hrad. Na naše veľké prekvapenie sa na Levoču kvôli Levočskej púti nedá ísť a tak ideme obchádzkou cez Spišskú Novú Ves. Tu aj doplníme zásoby benzínu. A o chvíľu sme už v Spiškom Podhradí. Lepšie je zaparkovať až za Spišským hradom v smere na Hodkovce. Ak zaparkujete v Spiškom Podhradí, máte pred sebou ešte poriadny úsek šlapania. Parkovné tam aj tam je 40 Sk. Vstupné na hrad 20 Sk študenti, 50 dospelí. Veď ešte trochu vyzeráme ako študenti, alebo nie? Prehliadka celého hradu nám zaberie niečo vyše hodiny a pol. Obzvlášť pekný je výhľad z veže, na ktorú sa ide úzkym schodišťom. Slnko svieti, v diaľke nad kopcami sa už zoskupujú oblaky a počuť vzdialené hrmenie. Letný dáždik nás zastihne až na ceste autom do Popradu. Po chvíli prestane a zase svieti slnko, len končiare Vysokých Tatier sú zahalené v oblakoch. Na obed sa zastavíme v motoreste Sosna tesne pred Tatranskou Štrbou. Úplne náhodou sme tu stretli aj spolužiakov z vysokej školy z Prešova. Bolo to milé stretnutie. Dali sme si slepačiu a fazuľovú polievku, gazdovskú pochúťku a kuracie ražniči. Porcie boli veľké a chutné, odporúčame. Najedení pokračujeme ďalej. Skoro sme ale ďaleko nedošli, pretože z opačnej strany prichádzajúci autobus zle odhadol, kedy má predbiehať a nebyť prudkého zabrzdenia, neviem, neviem.

Na okraji Ružomberka, ktorý je už z diaľky cítiť svojou charakteristickou „vôňou“ sme zobrali dvoch stopárov – Ivana a Janku. Boli týždeň vo Veľkej Fatre. Po chvíli zastavujeme v Korytnici načerpať do prázdnych fliaš trochu čerstvej horskej železitej vody. Nakoniec nám to trvalo až hodinu, pretože pred nami jeden pár bral asi 15 fliaš. Potom už nasleduje len jazda Donovalmi, Banskou Bystricou, Nitra. Keď zbadám odbočku Senec, Bratislava, odbočím. Už som ale taký unavený, že si nevšimnem, že to nie je odbočka na diaľnicu, ale na starú panelovú cestu. Tá nás všetkých riadne vytrasie. Na to, že musím ísť na WC radšej ani nemyslím. Za Sencom sa zase napojíme na diaľnicu plnú Bratislavčanov vracajúcich sa z dovoleniek. Pri Pasienkoch vysadíme našich stopárov a o pár minút sme už doma. Tachometer sa zastavil na čísle 781. Predĺžený víkend sa skončil, zajtra zase do práce.