• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
  • Prenájom áut

Prechod Ayuán Tepui a jej zlanenie - 2. diel

Hlavnými bodmi programu Venezuely 98 boli prechod úplne novou trasou na Ayuán Tepui, jej zlanenie a raftingový splav panenským Caňonom del Diablo a účasť našich paragliderov na medzinárodných majstrovstvách Ameriky.

V buši, ktorý síce nie je vyšší ako päť metrov, sme dokonale stratení ako Janko Hraško vo vysokej tráve. Tu ostáva jediné. Vyliezť, hoci obtiažne, na niektorý z vyšších balvanov a poobzerať sa. V skalnom a vegetačnom labyrinte napredujeme strašne pomaly. Tých záverečných úmorných 300 metrov vzdušnou čiarou k hrane hory nám trvalo jeden a pol dňa. Konečne hľadíme do hĺbky, ktorá nás mala očakávať. Dobrý šok. Podľa leteckého záberu z obrázku, ktorý bol našou jedinou orientačnou pomôckou, toto ešte nie je ono! Čaká nás len medziposchodie, ktoré nám zabralo ďalší deň.

Zlaňovanie, zliezanie po lianách a koreňoch pralesa rastúceho vo veľmi strmom svahu a nakoniec božské jazierka so zlatou vodou, navôkol scenérie vertikálnych, niekoľko stometrových skalných veží. Nádherou sa bezpochyby vyrovnajú najkrajším pieskovcovým skvostom saského Švajčiarska. Maroš začína cítiť otlačené prsty na nohách a celú noc mu v nich nejako brní. To nie sú asi otlačené prsty od topánok, ale sú to asi tie malé potvory piesočné blchy! Ráno pracuje na tom, aby ich dostal von. Vytiahol ich rekordné množstvo - 12! A to sa ešte smial Moravákom, že ich mali až 9.

Vedeli sme, že plán, ktorý sme si dali a časovo rozvrhli, nám táto časť znemožnila splniť a že budeme meškať. Preto celý deň pracujeme bez prestávky a bez jedla. Večer po úmornej drine zabíjame prvý nit na zlaňák. Líhame si do spacákov na okraji hrany a prečkávame noc. Ráno pred svitaním sa spúšťame prvým zlaňákom do oparu na výbežok v stene, na ktorom rastie strom a naňho prevesujeme ďalší zlaňák. Kúsok od nás sa do 500-metrovej hĺbky rúti vodopád Čarúm Merú, pod nami fascinujúci pohľad do priepasti Caňonu del Diablo, plného úžasnej zelene, rozmanitosti farieb, ostrých kontrastov zelenej, modrej, oranžovej. Tak kvôli tomuto sme sa sem drali.

Peter ako skúsenejší horolezec sa spúšťa prvý aj s batožinou na malú policu a Maroš prežíva svoju horolezeckú maturitu. To bolo posledné miesto nad previsom. Prevesujeme ďalšie zlaňáky či už cez stromy, ktoré z času na čas vyrastajú z kolmej steny, alebo cez natlčené expanzné nity. Peter sa spúšťa do mierne previslej steny, asi po 40 metroch zatĺka ďalší nit. Prevliekol si zlaňovaciu osmu a chce sa do nej zapnúť. Bohužiaľ nemôže vytiahnuť svoju karabínu z nitu, lebo okrem neho je do nej uchytená aj batožina. Váha nám bráni odľahčiť jeho karabínu, aby ju bolo možné vytiahnuť a prepnúť do osmy. Pripadalo nám to, akoby na jednom klinci viselo odrazu päť kabátov, z ktorých chcete zvesiť práve ten najspodnejší. Po vysilujúcich neúspešných pokusoch sa nám to podarilo.

Takto pokračujeme ďalej a ďalej do útrob kaňonu. V predposlednej fáze tejto steny, kde je najviac previslá, sa stala takmer osudová chyba. Peter sa stále spúšťa a odkopuje zároveň, aby v previse nestratil kontakt so stenou. V jednom rozhodujúcom okamihu je k stene natočený chrbtom - neodrazí sa. Ostáva visieť vo vzduchu asi 4 metre od najbližšej skaly. Nie je možné sa tam rozhojdať. Je to 35 metrov od miesta, kde má lano posledný kontakt so skalou. Posledný zúfalý pokus. Maroš spúšťa dolu k Petrovi voľným pádom jednoramenný statív na kameru, ktorý má pri rozložení niečo vyše troch metrov. Je to nebezpečné, ale je to šanca. Hra o nervy. Stačí sa len trošku rozkmitať. Stále viac a viac sa odraziť tičou do veľkého kyvadla. Konečne sa Peter prstami prichytáva steny, zaisťuje háčkom a o 50 minút natĺka spásonosný nit. Sme zachránení.

Po ďalších dvoch zlaňákoch, o málo menej dramatických, sme na pevnej zemi. Cesta späť je nemožná, cesta vpred zarúbaná. Zaujatí presekávaním sa porastom si zrazu uvedomujeme, že sa zotmelo. Mali sme len jednu čelovú lampu. Niesť tri batožiny bolo veľmi náročné, preto sme čln nechali kdesi tam - všetko jedno. Ráno sa ponesie lepšie. Pri každom druhom kroku sa prepadávame až po pás medzi husté porasty gigantických a zároveň krehkých kvetov s kalichmi plnými vody. Batoh nás prevažuje a pri jednom z takýchto pádov sa snažím zachytiť o akúsi palmu. Do rúk sa nám však zadreli jej ostne a tak dopadám na ďalšiu rovnakú rastlinu. Prepadáme sa do tmy až zrazu sme v koryte rieky. Pri svetle čelovky vyťahujem ostne Petrovi zo zadnej časti tela.

Ráno vstávame a konečne máme čas si uvedomiť tú nádheru vôkol seba. Pocit, že sme tu prví a pravdepodobne na dlho aj poslední ľudia, je tiež úžasný. Nachádzali sme sa v mieste, kde sme už predpokladali rieku. Realita je celkom iná. Sklon, stav vody prílišná strmosť v koryte vody, ktoré robilo rieku suchou, nám nedáva šancu na splavovanie. Zúfalstvo. Z oboch nás už civela únava a vyčerpanosť. Takto sme šli ďalšie dva dni, predieraním sa cez veľké balvany, úzke úžľabiny, v niektorých úsekoch cez prales. Konečne sa objavovali miesta, kde to vyzeralo nádejne na splav.

Z posledných síl sme fúkali čln. Pumpu sme kôli redukcii váhy radšej vyložili ešte doma. V hlave sa nám točilo, ako kedy sme boli opití. Nasadáme na čln a veslujeme. Po pár sto metroch za zátačkou, ktorú sme z miesta fúkania nevideli, sa voda zasa stráca v hĺbke prasklín medzi balvany. Nafúkaný čln prenášame. Našťastie vody pribúda z ďalších vodopádov padajúcich kolmými stenami diabolského kaňonu, čoraz viac úsekov sa dá splaviť a čln stačí už len pretláčať.

Zrazu sa krajina otvorila, pred nami je nádherná panoráma - a vidíme najvyšší vodopád na svete Salto Angel. To už vieme, že sme blízko miesta stretnutia s Moravákmi. Meškáme dva dni. Po 8 dňoch odlúčenia počujeme hlasy, chalani nás vrúcne vítajú, niektorí až so slzami v očiach. Cítime, že tu niečo nesedí. Vidíme, že jeden chýba. Dozvedáme sa čo sme najmenej čakali, jeden z ních, kameraman Zdenek, ten, ktorý mal najviac skúseností, sa pri zlanovaní zrútil zo steny Salta Angela. Vyčerpaný z celého pochodu pripravujeme niečo zjesť a preberáme situáciu okolo tragickéj udalosti.

Čaká nás nepríjemná povinnosť - návrat pod stenu k provizornému hrobu, exhumácia a urobenie snímkov kôli vyšetrovaniu. Asi po jeden a pol dni umorného veslovania v oboch člnoch aj s Moravákmi stretávame prvých Indiánov na motorovom člne, ktorý prisľúbili, že na druhý deň nás vezmú kus cesty bližšie k miestu nášho cieľa, kde je letisko. My sme zatiaľ pokračovali k Ostrovu orchideí, kde žijú Indiáni kmeňa Kamarakoto.

Po dlhom strádaní a hladovaní konečne plné bruchá, indiánsky chlieb kasave, ananásy a pečené banány... Na letisko sme dorazili na druhý deň podvečer. Museli sme sa ponáhľať, aby sme stihli lietadlo naspäť do Bolívaru. Po dvanástich dňoch krásneho, ale aj smutného dobrodružstva v panenskej prírode odlietame späť do civilizácie. V Caracase sme sa stretli s ďalšími členmi výpravy, ktorí už na nás čakali a pustili sme sa do dobrodružstiev vo vzduchu."

Koniec


>> 1. diel


Autor/zdroj: Peter Ondrejovic
Text bol naposledy zmenený dňa: 09.07.2003