• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
  • Prenájom áut

Prechod Ayuán Tepui a jej zlanenie - 1. diel

Hlavnými bodmi programu Venezuely 98 boli prechod úplne novou trasou na Ayuán Tepui, jej zlanenie a raftingový splav panenským Caňonom del Diablo a účasť našich paragliderov na medzinárodných majstrovstvách Ameriky.

Prechod Ayuán Tepui a jej zlanenie
Príbeh expedície Venuzuela 98 sa začal odohrávať na jar minulého roku, keď sa horolezec a svetobežník, odborník na Južnú Ameriku Peter „Becko“ Ondrejovič vrátil z Južnej Ameriky po absolvovaní prechodu najväčšou stolovou horou Ayuán Tepui a zlanení najvyššieho vodopádu sveta Salto Angel. Stretol sa s hlavným organizátorom a dušou celej akcie Jánom Šípošom, bývalým horolezcom a terajším paraglidingovým inštruktorom, a navrhol mu zorganizovať horolezecko - raftingovú výpravu do Venezuely spojenú s paraglidingom. Roztočil sa organizačný kolotoč, z ktorého sa napokon Ján Šípoš nevymotal a rozhodol sa z účasti na expedíciu odstúpiť.

Hlavnými bodmi programu Venezuely 98 boli prechod úplne novou trasou na Ayuán Tepui, jej zlanenie a raftingový splav panenským Caňonom del Diablo a účasť našich paragliderov na medzinárodných majstrovstvách Ameriky. Nechýbali, samozrejme, ďalšie doplnkové akcie. Expedíciu zastrešuje športový klub Boca Team.Začiatkom januára 1998 sa vydali Becko a kameraman Maroš Kočan objavovať tajomstvo sveta stolových hôr, výnimočného prírodného úkazu, ktorý sa okrem Venezuely nikde inde nevyskytuje. Ayuán Tepui (Hora Boha zla) je najväčšia. Stovky kilometrov strmých skalných útesov znemožňujú prístup z ktorejkoľvek strany. Navôkol pralesy, savany a ďalšie stolové hory, ktoré dokopy vytvárajú pohorie Guayanská vysočina, ležiace v národnom parku Canaima.

Je veľký asi ako dve tretiny Slovenska. Milióny rokov trvá izolácia výnimočného sveta tepui, ako im hovoria indiáni, od okolitého sveta. Endemity, rastliny a živočíchy žijúce na jednej sa často už nevyskytujú na žiadnej inej, dokonca ani na vedľajšej stolovej hore. Úvahy o prežívajúcich jašteroch z druhohôr zrejme ostanú len v legendách. "Stratený svet" Arthura Canona Doylea sa nekoná. Hora však priťahuje vedcov, i turistov tvrdšej nátury z celého sveta. V marci 1997 vystúpil Peter Ondrejovič so skupinou štyroch kamarátov na náhornú plošinu Ayuán Tepui po prvýkrát.

Dvetisícmetrový výstup, skalné labyrinty, močiare a nízka hustá džungľa. Vyvrcholením bolo zlanenie kilometer vysokého vodopádu Salto Angel - najvyššieho na svete, dvadsaťkrát vyššieho ako Niagarské vodopády. Bol to prvý kompletný prechod touto horou v histórii, ktorý trval dva týždne.

Becko sa tentoraz vybral na Ayuán Tepui znova, ale s iným cieľom. Vo dvojici s Marošom sa vybrali inou trasou do úplne novej, neprebádanej a ľudskou nohou nedotknutej oblasti hory a Caňonu del Diablo, ktorý sa zarezáva do stredu Ayuán Tepui. Zopakovanie prechodu hory po trase z predošlého roku a zlnenie Salto Angel bolo cieľom štvorčlennej skupiny moravských horolezcov, s ktorými sa slovenská dvojka vydala spoločne na cestu. „Po prílete do Caracasu sme sa nočným autobusom dostali do mesta Ciudad - Bolívar.

Ráno sme vyrazili na letisko, kde sme už mali rezervovaný let. Pred vstupom nás zastavili dohadzovači z konkurenčnej leteckej spoločnosti a ponúkli nám lepšie ceny bez zarátania nadváhy našej obrovskej batožiny. Natrepaní v dvoch jednomotorových lietadielkach, prvú polhodinu letu zvrchu pozorujeme len šialene zdevastovanú, vypálenú krajinu, ktorá bola možno ešte nedávno porastená rozprávkovým tropickým pralesom. Neskôr krajina, našťastie, prechádza do zvlneného zeleného koberca džungle. V diaľke sa nám začali ukazovať prvé unikáty stolových hôr, meandrujúce rieky a z času na čas aj indiánske osady. Pôvodne sme mali letieť ponad našu stolovú horu a tešili sme sa, že uvidíme jej mysteriózny povrch. Pre prudkú turbulenciu a búrkové mraky sa piloti radšej rýchlo dohovorili, že zletia pod úroveň mrakov a budeme letieť popri hore.

Becko sa dušuje, že je horolezcom už 17 rokov, ale v živote nevidel niekoľko stometrov kolmú stenu širokú 40 kilometrov. Asi po jeden a pol hodinovom lete sa za zrázom veľkej plošiny objavila savana, na ktorej bolo zopár jednoduchých domčekov so strechami z palmových listov. Bolo to letisko Uruyen pod našou horou. Pohyb po národnom parku a súčasne indiánskej rezervácii je tu bez sprievodcu zakázaný. Nám je tak či tak vôbec nie lacný indiánsky sprievodca zbytočný, keďže Peter pozná cestu z minulého roku a tam, kam ideme ju nepozná vôbec nikto. Využívame nepozornosť driemajúcich domorodcov pri obedňajšej sieste a mizneme v savane. Boli sme bez spojenia s civilizáciou, mali sme len jednu kreslenú obrázkovú mapu a fotografiu vodopádu Čurún Merú na začiatku Caňonu del Diablo, ktorý sme mali zlaňovať.“

Výstup na horu s 30-kilovými batohmi a prevýšením 2000 metrov je záležitosťou dvoch nasledujúcich dní a zopár litrov potu. Začalo sa to vyššou džungľou v miernom stúpaní. Neskôr to začalo rapídne naberať na výške. Záver výstupu pokračoval popod kolmé steny ku skalným komínom, cez ktoré sa dalo vydriapať na náhornú planinu hory. Táto časť sa prelieza pomerne dobre, lebo na hranu hory je presekaný chodník od návštevníkov. Tu sa cesta pre turistov končí. Aj preto, že Indiáni mali v minulosti pred stolovými horami bytostný strach a rešpekt a práve na Auyán Tepui podľa povier sídli démon Canaima, čo v preklade znamená zabijak. My napriek poverám pokračujeme po planine hory ďalej do končín, kde ľudská noha ešte nevkročila. Povrch hory je rozmanitý a členitý, skalné útvary pripomínajú najodvážnejšie futuristické diela sochárov. Krása hory má však aj svoje záludnosti. Naši moravskí priatelia si na špičkách prstov na nohách objavili miesta, z ktorým po „odbornom“ chirurgickom zákroku ihlou vydolovali drobné červíčky - larvy piesočných bĺch. Na to my hrdí Slováci vravíme, „vidíte, a my nič!“.

V piaty deň postupu sa lúčime s moravskými šohajmi, netušiac, čo ich, tak ako aj nás, ešte len čaká. Oni idú smerom k Salto Angel. Kameramani oboch skupín, Zdeno Němec a Maroš sa dohodli, že po návrate zostrihajú jeden spoločný film. Poslednú spoločnú noc nám Zdeno pri táborovom ohni spestril rozprávaním zážitkov z jedenapolročnej cesty okolo sveta, ktorú absolvoval so svojím bratom hneď po revolúcii, či z Camel Tropy, ktorú v roku 1995 v Guatemale vyhral. Je mimoriadne dobrý rozprávač a jeho príbehy sú pre nás lákadlom a inšpiráciou pre budúce výpravy. Ráno vyrážame do neznáma. Pokračujeme už len ako duo po vyschnutom koryte rieky. V období dažďov býva hora bičovaná prívalmi dažďov a elektrickými výbojmi, ktoré do koryta vymietli svoju stopu. Tohtoročné obdobie sucha je však mimoriadne suché. Fenomén El Ňiňo priniesol do Venezuely mnoho mesiacov bez jedinej kvapky. V úsekoch, kde má rieka pomalejší spád, zvyšuje sa jej hladina vody.

Často v miestach, kde je terén príliš strmý, prenášame čln, vážiaci 20 kíl, a na pleciach batohy aj celé hodiny. Neskôr sa voda definitívne stráca v podzemnom riečišti. A tu nastali komplikácie. Vypúšťame čln, balíme a začíname sa predierať nepríjemným hustým krovím. Dvaja s troma batožinami. Prejdeme zopár metrov a zistíme, že ďalej sa nedá ísť, lebo pred nami sa zjaví roklina a zrazu čumíme do prázdna. Nekonečné obchádzanie, preliezanie, zliezanie, plazenie. Toto tápanie - hľadanie sa opakuje do večera druhého dňa. Pri jednej zvlášť hlbokej rokline vymýšľame rôzne verzie, ako sa cez ňu dostať aj s bagážou, ktorú by sme v tej chvíli najradšej zadupali. Chceli sme natiahnuť lano a urobiť si lanovku. Nakoniec vynášame batožinu na prvú skalnú vežu, na ktorej ju z druhej strany spúšťame dolu po lane. Lano sa však uvoľnilo a batožina padá do neznáma. V reflexe zachrániť ju Maroš zachytáva lano, na čo doplatili jeho spálené dlane.


>> 2. diel


Autor/zdroj: Peter Ondrejovic
Text bol naposledy zmenený dňa: 09.07.2003