Pidu po mamu, ty hvarju! alebo Divoký západ na východe

A kde sú vlastne Poloniny?
Keďže bývam na východe Slovenska, občas mávam pocit, že sa tu nedá kde stratiť. Na mape vyzerá také malé, plné kopcov, z ktorých každý má meno. Kdekoľvek prídete, domáci vám vždy vedia povedať, ako sa dá vyliezť na Huši harb (v preklade Husí hrb), Baranie, Minčol, Šimonku alebo Turňu. A predsa sa aj tu nájde miesto, ktoré sa zdá byť nekonečné. Džungľa, les, prales.
Tentokrát sme mali na rozhodovanie len deň. Kam pôjdeme? Pri pohľade do mapy mi skrslo – Poloniny. Keď som to navrhla kamoške, uznanlivo do telefónu povedala, že to znie dobre. A potom dodala – a kde sú vlastne Poloniny?
Táto prírpdná rezervácia, ktorej dominujú Bukovské vrchy, sa hrdí titulom – najmenej navštevovaná. Nečudo. Nachádza sa v najvýchodnejšom cípe našej republiky a kvôli vodnej nádrži Starina, ktorá zásobuje pitnou vodou Prešov a Košice, bolo v 70 – tych rokov 7 dedín vo vrchoch zrovnaných so zemou. Bukovské vrchy sú ozajstným pralesom u nás, rastú divoko a voľne. Sú plné zvery a obrovitánskych stromov. Nenájdete v nich turistické značky, až na pár výnimiek. Bola som tam a bola som prekvapená. Objavila som niekoľko cenných informácií pre dobrodruhov. Nebyť náhody, stvrdli by sme v lese bez jedla a šance na stretnutie s civilizáciou minimálne 4 dni. Tento článok je tiež pre baby, ktoré sú presvedčené o tom, že chlapa im na cesty netreba. Možno nie na pláži, ale na Slovensku... veď čítajte.

Ach, mapy, mapy…
Časy živelnej turistiky, keď som sa púšťala výhradne po cestách a značkách, ktoré nie sú na mape, sú za mnou. Bezcieľne motanie sa okolo miest, kde ľudská noha ešte nevložila svoju ruku predsa len nie sú také prívetivé ako štreka, na konci ktorej čaká prekvapko.
Vycestovali sme len samé dve baby, keďže naši kamoši mali každý nejaký rodinný problém. K dispozícii sme mali dve mapy: mapu Bukovských vrchov, vydanú Vojenským kartografickým ústavom v roku 2000 a cykloturistickú mapu Zemplínskeho regiónu vydanú rovnakým ústavom v rovnakom roku. Keď sme ich porovnávali pri plánovaní cesty, narazili sme na niekoľko rozdielov. Cykloturistiská mapa bola neúplná – miesta, kde sa nemožno dostať na bicykli tam jednoducho neboli. Turistická mapa bola veľmi podrobná, ale ako sme zanedlho zistili, až príliš „snaživá“.
V Stakčíne, odkiaľ sme štartovali smerom k nádrži Starina, sme sa v krčme zoznámili s domácimi. Starší pán sa nad našim plánom ísť okolo nádrže ďalej k Veľkej Poľane, Ruskému až do Runiny pousmial.
„Ta to vy myšlice, že jak v mape namaľovana cesta pre cikľistoch, taže to šicko? Ta mi nemušice veric, aľe ja to tu poznam. Ibaže by sce kceli isc na odtučňovaňe. Bo vam garantujem, že jak pujdzece tam, štyri dňi nikeho nestretnece.“ Vedeli sme o tom, že pár dedín okolo Stariny už nejestvuje, ale ani vo sne by nám nenapadlo, že ešte stále budú zaznačené na mape! Obec Ruské dokonca aj s kostolom, ktorý už tiež zbúrali. Nebolo by kde nakúpiť, až v Runine, vzdialnej asi 22 km, do ktorej vozia pečivo len na objednávku. Odvtedy sme vždy obidve mapy porovnávali a snažili sa určiť akýsi zdravý kompromis. Celkom rada by som sa zoznámila s človekom, ktorý je za mapu zodpovedný. Len tak, zo zvedavosti.

Dediny boli a nie sú
V 70-tych rokoch, keď bol v nádrži Starina vyhlásený prvý stupeň hygienickej ochrany, bolo 7 dedín zrovnaných so zemou. Medzi nimi Veľká Poľana, Ruské, Zvala, Smolník alebo Dara. Obyvateľov presťahovali do panelákov v Snine, no i tak sa do svojich domovov vracajú každý rok. Vždy na začiatku leta sa stretnú na miestach, kde kedysi stáli ich domy. Úradníci boli nútení odklepnúť aj zničenie kostolov. Prespávali v nich pašeráci. Dnes je tam hustý porast a prales. Len cesta, ktorú využívajú lesníci, pripomína, že tam kedysi fungoval čulý život.
Z Veľkej Poľany nie je ďaleko na najstarší vojenský cintorín z prvej svetovej vojny u nás. Na mape ho treba hľadať veľmi pozorne – je zaznačený len ako krížik kdesi na lesnej ceste. Cintorín sa stal pre nás veľkým lákadlom, preto sme šli do dediny, ako sme neskôr zistili, s príznačným menom – Jalova.

Kto tu vlastne žije?
V Jalovej, ktorá je vzdialená 5 km od Stakčína, sme v miestnej krčme (upravená garáž) našli asi piatich lesníkov, ktorí tam chlastali už tretí deň. Mali byť v lese, ale „ta kto by tam medzi totyma muchami vytrimal“ (šariština sa v tejto oblasti hojne mieša s rusínčinou. Ak rozumiete jednému nárečiu, porozumiete aj druhému. Treba si len zvyknúť).
Prívetivý krčmár nám dovolil postaviť si stan nad ulicou, aby sme neboli ďaleko od domov. Lesník, ktorý sa nám predstavil ako Miro, to však nevydržal a hoci sme ho varovali, aby nechodil, prišiel za nami v noci hore na lúku. Nebol veľmi trúfalý, keďže sme mali so sebou čierneho vlčiaka, ale vytrvalý, to teda bol. A ožratý, až zabolelo.
Ak si baby myslia, že sa im na cestách nemôže nič stať, sú na hlbokom omyle. Ležali sme nepohnute v stane a počúvali jeho prosby, otázky, vyhrážanie. Vedeli sme, že si netrúfne, kvôli psovi, ale keby sme boli celkom samé, bez konfliktu by sa situácia nezaobišla. Vo chvíli, keď sa chcel dostať do stanu, som na neho nečakane začala kričať a pes sa rozštekal. Šťastie bolo, že opitý Miro sa pokúšal dostať do stanu tou stranou, kde nebol zips. Na chvíľu ho odhodilo a zase bolo ticho. Po čase strnulého ležani a čakania, čo bude, sme zrazu pred stanom uvideli svetlo baterky. Vo chvíli, keď vám hlavou víria myšlienky typu – bože, čo ak sa zvalí na stan a zlomí mi väzy, a keď vám vonkajšie zvuky vnuknú hrôzu, že už určite leje okolo stanu benzín a ide škrtnúť zápalkou, nám obidvom napadlo – idú jeho kamoši... je zle...

Počuli sme vrčať psa a rýchle kroky... „Ta ja ťa mam chodit hledaty?! Što tu robyš? Pideš domu, čuješ?!“ Zúrivý hlas Mirovej tehotnej manželky nám zhodil kamene zo srdca a praskol napätie ako mydlovú bublinu. Nastala tragikomická scénka. Nebolo nám všetko jedno, ale bolo nám šmišno. „Ta ty kolo cudžich bab? Pideš domu, čuješ?! Sa opri o mene a stavaj! Stavaj bo pujdu po mamu, ty hvarju!!!“ Mirovi prišlo zle, pogrcal sa, ešte chvíľu robil mŕtveho chrobáka a potom sa odplazil. Naše plány ísť po lesníckej ceste do Poľany a k cintorínu sa razom rozplynuli. Pôjdeme tam, ale nabudúce, keď s nami budú chlapci. Aspoň traja.

Neskôr sa ukázalo, že toto bola celkom štandardná situácia. Nebolo miesta, kde by sa na nás nenalepil nejaký chlap. Vždy sa na nás v dedine pokúšal nejaký typ zavesiť. V kuse, furt a neustále. A to len preto, že naši chlapi neboli s nami. Vtedy by si nedovolili. Dievčatá, baľte si chlapcov do rubsaku. Veľmi rýchlo sme si uvedomili, že bez nich to na divokom východe nejde. Nemôžeme byť také hlúpe a myslieť si, že keď sa lesníci ponúknu, že nás na korbe Avie zavezú, kde chceme a nič sa nebude diať, že to dodržia. To iste. A vďaka čiernej Kyre. Štekala a cerila zuby vždy, keď bolo treba.
Na obhajobu tamojších obyvateľov musím povedať, že sú veľmi ústretoví a vtipní. Jedna zlá skúsenosť ich do spoločného vreca nehodí. Navyše, bola to naivita, myslieť si, že sa budeme vedieť ochrániť. S telefónom tiež nemožno rátať. Od Stakčína sa signál nadobro stratí.

Starina
Po prebdenej noci prechádzka okolo Stariny pôsobila ako balzam. Vedie okolo nej asfaltka, po ktorej sa preháňajú len veľké autá Lesnej správy. Osobné autá musia mať na prejazd špeciálne povolenie. Ak idete pešo alebo na bicykli, pri závore vás strážnik upozorní, aby ste nešli k vode a pekná prechádzka je pred vami.
Starina nie je rekreačná oblasť. Nedá sa v nej kúpať a ani sa k nej priblížiť. Je statočne obrastená hustým porastom stromov, kriakov a trávy. Je v nej prísne zakázaný lov rýb a za akýkoľvek zásah do vody by ste kruto zacvakali. Táto voda je na pitie, nie na zábavu. A je okolo nej božský kľud.

Najvýchodnejšia dedina stále spí
Keďže sme pre neprítomnosť chlapov museli meniť plán, padlo rozhodnutie ísť ešte ďalej na východ. Aby sa už ďalej nedalo. A ostať medzi ľuďmi.
Do Novej Sedlice sa dá dostať priamym spojom zo Sniny alebo autobusom, ktorý ide do Runiny. Vyhodí vás na križovatke medzi Topoľou a Kolbasovom a tam – čuduj sa svete – stojí starý a môjtybože stále fungujúci minibus ruskej výroby, Čadar. Obecný úrad v Ulíči sa takto rozhodol napomôcť svojim obyvateľom, ktorí by mali inak spojenie domov asi len dvakrát do dňa. Platí sa síce o pár korún viac a autobus z vás dobre dušu nevytrasie, ale hlavne, že sa veziete. Je to zážitok, ktorý odporúčam. Odvezie vás až do našej najvýchodnejšej dediny.
Povedzte, kedy sa my naučíme byť trochu obchodníci? Dažďové mraky nad Sedlicou boli ťažké, chceli sme byť na noc v suchu, preto sme sa rozhodli poprosiť tamojšieho starostu o kľúče od školy. Počuli sme, že sa tam dá prespať. Spotená tvár starostu nás spoza dverí vypoklonkovala z úradu, že tu sa nikde prespať nedá. V škole je rozhádzaná kukurica, vraj máme ísť do penziónu. Jediné ubytovacie miesto v dedine berie za noc klasickú sumu 250,- Sk, ale prečo platiť, ak sa dá niekde spať za menej, prípadne zadara?
Povypytovali sme sa v dedine. Odporučili nám dom č.5, ktorý má záhradný domček. Babka sa najprv okúňala, ale keď sme nazanačili, že jej nenarobíme žiadnu škodu, lebo spať budeme v spacákoch a že aj prihodíme nejakú korunu, súhlasila. Ráno sme jej dali 260 korún, stovku za osobu a 60 za psa, na čo babjena stisla zuby, že ona chcela za osobu dve stovky. Viete aký má parádny domček? Keby sa naučila trochu sa usmiať a stanoviť podmienky na začiatku, uspokojiť sa so stovkou, prípadne so 150 korunami za osobu, ešte by si na seba celkom zarobila. Tak sa z nej stala ježibaba, u ktorej sme nechceli ostať ani minútu.
Prístup starostu aj tunajšej babky ničí obraz inak peknej dedinky, v ktorej sme stretli asi 50 turistov z Čiech a Poľska. Rovnako ako my, márne sa snažili nájsť si ubytko na noc. V dedine je aj informačné stredisko. Dúfali sme, že nám pomôže. Je ale záhadne zatvorené. Počas nášho pobytu v Sedlici (pracovný týždeň, pracovný čas) sa kladka na mrežiach strediska ani len nepohla. Makajú ako draci?!

22°34´03´´vzd a 49°05´18´´szš
Zo Sedlice sa dá spraviť výstup na Kremenec, čarovný bod, kde sa zbiehajú troje hraníc – Slovenská, Poľská a Ukrajinská. Cesta z dediny trvá asi štyri hodiny a je taká, akú by som chcela vždy – pokojná, ale aj s kúskom napätia, náročná, ale aj upokojujúca. Okolie sa dá jedine vyjadriť slovami, ktoré som v Poloninách často opakovala – džungľa, les, prales. Padnuté stromy cez chodník, len prerezané v strede, aby sa vôbec dalo presjť (na niektorých úsekoch ani to), spadnuté mostíky, potok, studničky, obrovitánske smerky a ticho, ktoré, keď si ho uvedomíte, až zamrazí. Po ceste sme nestretli živú dušu. Pritom sme sa blížili k našej zelenej hranici. Pohraničiarov sme síce v dedine videli, ale v lese nikde nikoho.

V najvýchodnejšom bode našej republiky, na Kremenci, sa prelínajú tri národné parky – NP Poloniny, Užanskyj nacionaľnyj pryrodnyj park a Bieszczadzki park narodowy. Ako poludníky k severnému pólu sa k nemu zbiehajú tri turistické trasy z každej krajiny. Zodpovedá tomu aj ruch na vrchole – stretli sme tam hádam 6 väčších skupín, ktoré neodradilo ani daždivé počasie.

Zo zelenej hranice som mala zmiešané pocity. Vyzerala hrozivo – možno aj kvôli silnej búrke. Neveľký pás bez stromov v husto zalesnenej oblasti prekvapí. Je tam úzky chodník, jasne vyznačené strany, ktorá patrí ktorému štátu a od hranice opäť prales, navyše s nasekaným drevom okolo. Vyzerá ako plot, má odradiť nelegálnych migrantov. Neskúšali sme ho prekonať, ale rozhodne by to dalo prácu. Na ukrajinskej srane sú stromy tak husto za sebou, že by nimi širšie telo určite neprešlo.
Z Kremenca sa môžete po červenej značke ďalej pustiť na Čierťaž a po zelenej sa vrátiť do dediny, zaberie to asi 7 hodín. Mimochodom – opäť poznatok z mapy. Na tej turistickej je pri červenej značke aj cykloturistická. Ignorujte ju. Trasa je v poslednej tretine náročná aj pre peších turistov – kry, stromy, strmý svah, kamene, voda. Opäť sa kombinácia dvoch máp ukázala ako veľmi rozumná. Na cykloturistickej mape Kremenec pre istotu vôbec nie je.

Od Sedlice sa dá ísť kam vás nohy ponesú. Môžete vystúpiť na Riabu skalu (z dediny 7 hodín) a potom po hranici, kde vedie červená značka, až kým nepadnete od únavy. Vezmite si pasy, z našich značiek sa bez problémov dá napojiť na poľské. Aj ukrajinské, ale tam by som vám to neodporúčala. Hlavne sa dohodnite s pohraničiarmi, kde vám odporúčajú spať. Na hranici to občas vyzerá ako v nepodarenej kovbojke, veď sledujete správy, no nie?

Divoký východ
Na divokom východe na vás čakajú zážitky ako z Absurdistanu. Nebojte sa pýtať, ale radšej aj päťkrát a na každom konci dediny. Ak sa zhodnú len dve odpovede, už máte šancu, že sa k svojej informácii dopracujete. Od Stakčína jazdia po ceste silné drahé autá, ktoré na turistky blikajú. Nechcem sa opakovať, ale baby by mali mať stále na pamäti, že sú na východnej hranici. Tam sa vážne dejú veci.
Škoda, že nás späť do civilizácie dohnal dážď. Určite by sme v Poloninách ostali aj dlhšie. V lese sa dá piť zdravá voda z potoka, také husté a živé lesy nájdete len málokde. Ozajstná džungľa, les, prales. Do Polonín sa vrátime, pôjdeme pozrieť aj cintorín. Ale s partou chlapov, aby sa na nás nenalepili zas nejakí lesníci, bo im taku perekulym, že im verbina za ušami porosne!