• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
  • Prenájom áut

Parga - raj známy a nepoznaný

Niekdajší americký senátor Edward Kennedy o Parge svojho času vyhlásil: " Aj mesiac je tu nejaký iný." Banálne slová? Čo majú znamenať?

Niekdajší americký senátor Edward Kennedy o Parge svojho času vyhlásil: " Aj mesiac je tu nejaký iný." Banálne slová? Čo majú znamenať?

Predstavme si svetobežníka s plnou peňaženkou, ktorý toho už veľa videl a poznal. Predstavme si človeka, ktorý vedel oceniť luxus špičkových hotelov, ktorý sa vozil i na jachte miliardára Onassisa. Manželka jeho brata Johna Kennedyho sa ako vdova stala predsa Onassisovou manželkou. A tak boli tak trochu do rodiny. I samotný Onassis do Pargy rád prichádzal. Napriek tomu, že v nej niet 5-hviezdičkových hotelov. Parga má však niečo, čo človeka naozaj uchváti, zaujme, nadchne. Niečo, čo sa ťažko definuje niekoľkými slovami.

My sa teraz pokúsme urobiť si obraz o Parge. Bez krátkych citátov, skôr za pomoci opisov, historických pohľadov a fotografií.

Parga je dnes známa aj stovkám Slovákov, ktorí si počas dovolenky vybrali možnosť navštíviť toto mesto v rámci fakultatívnych výletov. Už z tohto je zrejmé, že Pargu musíme na mape hľadať v Jónskom mori, asi 60-70 kilometrov južne od veľkého prístavu Igumenitsa. No a ten prístav leží takmer priamo oproti hlavnému mestu ostrova Korfu, Kerkyry.

Parga sa rozprestiera, či vlastne ani nerozprestiera, ona je skôr uzavretá svahmi strmých hôr. Patrí do kraja Epirus, ktorý je historicky viazaný skôr na Albánsko a Srbsko ako na Grécko. Čo pravda neznamená, že by tu Gréci nežili. Predsa však, iba 10 km od Pargy je Acheron, jedna z podsvetných riek starého Grécka. Čiže, je to akýsi antický koniec sveta. Jónske ostrovy síce boli osídlené, ale chudobnému a drsnému kraju sa inak skoro všetci vyhýbali. Epirus sa spomína v antických dejinách najmä ako dejisko neslávneho Pyrrhovho víťazstva.

My však na pohodlnej výletnej lodi opúšťame Kerkyru, aby sme sa po dvoch hodinách plavby dostali do cieľa cesty, do Pargy. Chvíľu ešte sledujeme ostrov Korfu na strane jednej a skalnaté pobrežie na strane druhej. Čas sa míňa, z diaľky uzrieme i spomínanú Igumenitsu, okolo ktorej neustále vidieť obrovské zaoceánske lode a potom sme už stále bližšie západnému pobrežiu Grécka.

Až takmer pri Parge vidíme väčšie strediská cestovného ruchu. Je to pochopiteľné. Iba po kuse cesty sa pod skalami objavujú zlatisté oblúky pieskových pláží.

No a už je tu Parga. Človek pri vystupovaní z lode ani netuší, že čas určený na výlet je strašne krátky a že sa zase bude musieť ponáhľať. Lebo súčasťou výletu je aj ostrov Paxos. Že ja by som to delil na dva samostatné výlety? Nuž, väčšina dovolenkárov chce vraj mať fotky z viacerých letovísk naraz. Ako dobyté trofeje. Pričom nikto nedostane čas na dôkladné spoznávanie.

Nad prístavom sa pomedzi stromy ukazujú zvyšky starej benátskej pevnosti. Prístav lemujú do svahu postavené domy a v mori oproti Parge je dekoratívne porozhadzovaných niekoľko ostrovčekov zväčša prizdobených borovicami, ktoré sa tvrdohlavo usadili v holej skale.

Od prístavu sa na každú stranu začína malý zázrak. Pobrežná promenáda nás vedie k pieskovej pláži. Kúsok za ňou akoby sme navštívili Chorvátsko. Piesok vystredal štrk. Pláže plné slnečníkov a dovolenkárov. Najmä Škandinávcov a Britov. Je zaujímavé, že Pargu po 2. svetovej vojne turisticky objavili Francúzi. A tí tu teraz takmer vôbec nie sú. Počuť nemčinu, ale už aj češtinu. Slovenčina je veľmi vzácna. Veď aj teraz nás na lodi bolo asi päť. A pretože v Parge dominujú bohaté národy, aj ceny ubytovania a stravy sú o trochu vyššie ako inde. Slovenské cestovné kancelárie Pargu obchádzajú, ich zástupcovia sa krásou nadchýňajú a potom krútia hlavou, že je to nepredajné. Parga je síce krásna, ale na Slovensku prakticky neznáma a drahšia ako napríklad blízke Korfu.

Človeku sa to ani nezdá, ale keď začne kľukatými uličkami stúpať smerom k hradu, uvedomí si veľkosť letoviska. A množstvo obchodov, kaviarní, taverien v ňom vyvoláva pravú atmosféru oddychu. Veď čo by to bolo za letovisko, keby sa v ňom nedali kúpiť kadejaké "hlúposti". Veci pekné, zaujímavé, i nezmysly, ktorých je vždy a všade plno aj keď nikdy nikoho nevidíte ich nakupovať.

Slnko je stále vyššie. A tak v hradnom areáli dobre padne chvíľka oddychu. Spojená s pohľadom do minulosti. Parga si to totiž zaslúži.

Parga pôvodne stála trochu bokom. Na svoje miesto sa presťahovala potom, ako pastier našiel v malej jaskyni nad morom ikonu Panny Márie. Ikonu možno vidieť v malom miestnom múzeu a archeológovia objavili aj pozostatky osídlenia na miestach, kde Parga pôvodne stála.

Je to však stále tak trochu legenda, k akým sa historici neveľmi hlásia. Zato, legendy rozhodne patria k cestovnému ruchu. Robia ho zaujímavejším. Historici sa však určite ochotne prihlásia k dlhému obdobiu nadvlády Benátskej republiky. V tých časoch sem-tam Parga zažila aj obdobie rozkvetu a najmä vzácneho mieru. Je to zaujímavé, ale tento, inak nehostinný a skalnatý kus krajiny vždy niekto chcel dobyť.

Aj kratšie mierové úseky prinášali pocity trpkosti. Obyvatelia Pargy sa nesmierne čertili na to, keď ich Benátčania nútili vo veľkom vysádzať olivovníky. Čo káže robiť vládca, to je vždy zlé.

Vďaka tomu je však Parga bohatá na olivy. Ich cena nie je dnes vysoká, ale počas 2. svetovej vojny to bol dokonca výborný biznis. A každá drachma sa aj teraz zíde. Zaujímavá je evidencia olív. Oficiálne je ich okolo 250 tisíc, v skutočnosti vraj oveľa viac. Od každého stromu sa totiž platí daň. Tak prečo priznať všetko.

Najslávnejšie a teda aj najsmutnejšie obdobie prežila Parga začiatkom 19. storočia. Janinský paša, vládca Albánska a Grécka veľmi chcel dobyť Pargu. Napoleonovi sa srdnatí miestni obyvatelia páčili a tak ich nechal na pokoji, aj keď územie oficiálne patrilo Francúzsku. V Parge bojoval každý dom. A ešte aj prisťahovalci z okolitých porazených dedín. A paša, čo ako mocný, Pargu neporazil. Hrdinskí obrancovia nakoniec prehrali v politických intrigách. Po páde Napoleona pripadla Parga Britom. Tí ju pašovi predali.

Mnohí obyvatelia Pargy sa vysťahovali. Odmietli žiť pod moslimskou nadvládou. Ich exil trval 94 rokov. Nikdy nezabudli na svoju skutočnú maličkú vlasť. Vrátili sa až v roku 1913, keď sa Parga stala súčasťou Grécka.

Ani potom to však nebol raj na zemi. Dodnes žije vParge o polovicu menej ľudí ako za čias hrdinského boja s krutým pašom. Teraz však preto, lebo chudobná krajina nedávala možnosť obživy a mnohí odišli do Atén, či iných, lepších krajov sveta. Postupne, vďaka cestovnému ruchu, sa síce vracajú, žijú tu však iba počas sezóny. V zime je Parga vraj takmer ľudoprázdna.

My sme si však už oddýchli a tak poďme, k inak neveľmi zaujímavého hradu ďalej. Cestička sľubuje tentoraz prudké klesanie. Kam? Na fantastickú a rozľahlú pláž, kde je len niekoľko hotelov. Takže, kým jedna strana patrí penziónom a apartmánom, druhá hotelom. Obidve spája doprava, no najmä prechádzka do kopca a z kopca. Pivo vo výletnej reštaurácii s nádherným výhľadom však chutí výborne. Najmä ak sa majiteľ reštaurácie prihovorí po srbsky. Začuje slovanský jazyk, hneď je zhovorčivejší. Patrí k starousadlíkom, srbskej menšine, ktorá tu našla svoj domov v časoch veľkých historických pohybov.

Škoda, že loď už odchádza. Treba byť na jej palube. Ďalšia výletná loď z Korfu príde až o tri dni. A je plná sezóna. Ubytovanie by stálo kopu peňazí. Ak by ho našinec vôbec našiel. V každom prípade mi bolo jasné, že Pargu si dobre zapamätám. Keď sa raz zlepší ekonomická situácia na Slovensku a keď vyjdú z módy niektoré iné grécke destinácie, snáď príde na rad aj Parga.

Prekrásne letovisko s možnosťami zaujímavých výletov. Napríklad na ostrov Paxos, alebo aj na Peloponéz, do Olympie, či do Delf, prípadne do kláštorov v Meteore. Otvoria sa tým ďalšie možnosti oddychu a poznania. Grécko v každom prípade ostane pre nás zaujímavé, ponúkajúce vždy niečo nové a atraktívne.

Ľubomír Motyčka



Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.


Autor/zdroj: Časopis Cestovateľ
Text bol naposledy zmenený dňa: 23.08.2002