O hodinu skôr, o krok pozadu - 2.diel

scéna siedma: Ocna Mureş, 20km južne od Turdy.
V Unirei ich na hodinku zastihol dážď, čas naverečať sa. Keď to prešlo a vyšlo slnko, vyrazili smerom na Ocnu Mures, ktorá bola podľa mapy nejaké kúpeľné mestečko.

Rozbitá cesta (takmer ako všade), rozbité opustené domy, haldy nejakého bordelu, ktorý sa tam kedysi ťažil. Mrholí, ale ľudia sú povyliezaný po vonku. Je okolo pol ôsmej – deviatej. Hľadajú nejaké miesto na prespatie, ale všade je ešte kopec ľudí; hotel, ktorý tu mal byť („veľmi lacný“, ako sa vyjadril jeden miestny), je len opustený panelák v parku, ktorého jediným obyvateľom je plachý pes.
Vytiahnu smerom von z mesta, ale dážď zosilnie, takže sa skryjú pod strom a oslovujú okoloidúcich. Hneď za plotom stojí pekný dom prerobený na víkendovú chatu. Na trávniku nafukovací bazén, na strome prezreté čerešne, nikto na blízku.

Paľo (spoza bráničky): Bună seara!? Hello...?!

Po minútke vyjde chlapča, zavolá mamu, ktorá porozumie, že potrebujú len nejaké bezpečené miesto, kam sa uložiť na noc (za dobrú cenu), ale  trápne behá po susedoch a pýta sa ich. Príde aj jej neter, ktorá vie anglicky a je strašne šťastná, lebo práve spravila skúšku, a je pobavená, lebo sa ešte nikdy neocitla v takejeto situácii, a je ochotná im pomôcť, ak na niečo neskôr príde a oni tam budú stále moknúť, a je neosobná, takže úprimná, kedže ich má v paži.

Prišlo auto, z ktorého vybehlo zo dvanásť cigáňov. Neskôr jeden z nich vyjde na cestu a kýva na nich. Povie niečo v tom zmysle, aby sa išli k nim schovať. Idú.

Pekný urastený cigáň sa volá... nejako po rumunsky, vie obstojne po anglicky a trochu francúzsky ! (alebo je ten výkričník nemiestny?) Predstaví im svoju rodinu a pýta sa ich či nemajú oheň, lebo chcú variť večeru, ale nemajú zápalky :-) Paľo vytiahne zapaľovač, medzitým prichádzajú ďaľší členovia (vyzerajú na olašákov, ale nie celkom. Pánboh sa v tom vyzná. Pozri: Isabel Fonsecová: Pochovajte ma postojačky. Bratislava 1999).

Večer ubehol rýchlo a neskutočne. Família im ponúkla, že môžu prespať v jednom z ich dvoch domov (!), ktorý teraz neobývajú. Považovali sa za Cigáňov, nie za Rumunov, „ale, všetci sme deti jedného Boha“. Decká im zaspievali „Do you know Jesus?“, a potom si dali ping-pongový turnaj, v ktorom TC Ocna Mures jednoznačne dominovala nad TJ Bystrô. Najmä jeden, Gagriel – Gabi, odvracal všetko suverénym backhandom ako Forrest Gump.  

Ráno ich pár prišlo rozlúčiť sa s nimi, popriať Drum Bun. Dobrí ľudia. Skvelí.
scéna ôsma: vlaky
Najprv krátky prestrih dozadu, na okienko colníckej stanice, kde boli tie kydy o korupcii. Potom opakujúca sa scéna, v ktorej cykloturista v Rumunsku strká sprievodcovi vo vlaku do vrecka tých niekoľko tisíc, aby si mohol okrem seba prepraviť aj bike. Čiastočne sa menia kulisy (deň-noc, krajina pred oknom-za oknom, ľudia), taktiež dialógy, ktoré sa však všetky točia okolo výslednej sumy. Prvý sprievodca tvrdí, že preprava bicyklov je zakázaná a prísne pokutovaná, z arzenálu hereckého umenia dokonca vytiahne strach v očiach , keď hovorí o kontrolórovi, ktorý by našiel bicykle vo vlaku a vyhodil by ich aj jeho. Takže im nakope bicykle do hajzľa, zamkne (aspoň sa o ne nemusia celú cestu z Fagarasu k Čiernemu moru strachovať) a na konci si vypýta tristotisíc. V ďalšom sa traja sprievodcovia uspokoja so stovkou (skromní chlapci). Najzábavnejší je posledný, ktorý si zapýta dvakrát toľko čo stáli lístky. Dokonca, už v spoločnosti svojho šéfa, vytiahne akúsi tabuľku podľa ktorej sa vypočítava cena za batožinu, pričom suveréne odhadne ich bicykle na dvadsaťkíl. Nejdú mu vysvetliť, že nemajú viac ako dvanásť kilo každý.  V ostrej  slovensko-anglicko-francúzsko-rumunskej výmene názorov zaznie slovo polícia. „Radi sa zoznámime“, pomyslia si. Miesto toho príde opäť ten menší fúzkatý tučko, ktorý celý čas hrá rolu poslušného podriadeného.

Tučko: You said twelf kilo? Twelf kilo, okej. So then it is ..., doua sute, two hundred thou.., no, one hundred seventy, okej?
Stano&Paľo: Do riti aj s tebou.
Dajú mu ich, ale neskôr si nadávajú, lebo to mali dotiahnuť do tretieho kola. A v treťom kole nedať nič, alebo najviac tak tridsať tisíc, ako to urobil ten mladý z Oravy, nakoľko viac ani nemal.

scéna deviata: Roland z Dolného Kubína
Vo vlaku Bistriţa-Cluj-Oradea, plnom sezónnych robotníkov a turistov. Nebo zatiahnuté aspoň tak na sedem rokov, popri trati kilomtre odpadkov, za oknami nádherne drsná krajina (ešte v Bukovine, za Klužou už len puszta).

Paľo sa vyberie na vécko a mrknúť na bicykle. Vo vedľajšej chodbičke ďalší bike, pri ňom vyziabnutý usmiaty dlháň, ktorý vyzerá ako keby sa práve stratil hlavnému pelotónu Pretekov mieru.
Rolo je z Dolného Kubína, práve ukončil bakalárske štúdium na Prírodovedeckej v Blave, zobral bicykel, ktorý dostal do daru a na hranici si kúpil mapu Rumunska.
Vracal sa už po štyroch dňoch, lebo

Rolo: Minul som peniaze, strašne som domokol a samému sa zle cestuje. Udiera to na psychiku.

Viditeľne sa vytešoval, že tých dvoch stretol. Jeho výbava bola na zaplakanie: trekový bicykel s takými detskými vakmi, ktoré premoknú už pri rannej rose; „papierový“ stan od Vietnamcov, síce spratný spacák, ale inak o nič lepší ako celtové vrece. Vymenili si čerstvé zážitky, mladý zbieral rozumy.
Chvíľu ich pozoruje jeden miestny, tak okolo dvadsaťpäť, čistý, oholený. Akože vyšiel fajčiť von, na chodbičku. Pobaví ho najmä keď Stano zalepí žuvačkou nápis WC nad dvierkami, lebo sa tam aj tak  pre bicykle nedá dostať. Chlap nadviaže konverzáciu, vie niečo zahaluziť po taliansky, Stano tiež. Vraj ide do Talianska robiť na stavbu, okrem neho celý vagón chlapov.  Je celkom v pohode, ako väčšina v jeho veku spozornie, keď Rolo vytiahne mobil, aby poslal sms domov, že je v poriadku. Paľo sa po chvíli stiahne z chodbičky do kupé, debata začala byť dosť nudná a cesta mala byť ešte dlhá.
Asi po desiatich minútach vtrhol do kupé Stano.

Stano: Hybaj von, máme tu malý problém.
Paľo: „Hhh?!?“
Vyjde von, Stano smeruje uličkou kamsi za sprievodcom.
Rolo: „Vytiahni ten mobil, počuješ, daj mi sem ten mobil, lebo uvidíš!!!“ stojac pri bicykloch, brániac tak chlapovi, aby sa dostal do uličky. Dozadu sa nedá, sú v poslednom vagóne.
Rolo: „Tá kurva mi zobrala telefón, tu som ho mal v kapsičke! Hovorím ti, daj ho sem, lebo ťa zajebem!“

Vytiahne pumpu a zaženie sa po „geistarbeiterovi“, ktorý išiel do Talianska len s igelitkou (ako to všetko, väčšinou už neskoro, krásne do seba zapadá, že?)?! Zlodejíček niečo mumle po rumunsky, ale čoskoro mu dôjde, že toto mu asi nevyšlo a naveľa mobil vytiahne a podáva ho Rolovi s takým výrazom, že  ha-ha-ha to bola len taká sranda. Príde Stano so sprievodcom, snažia sa mu vysvetliť čo sa stalo. Pochopí to skoro ihneď, ale vyzerá to tak, že sa s tým hajzlíkom poznajú, a najskôr mu za nejaký bakšiš dovoľuje motať sa po vlakoch a šacovať ľudí. Zakončí to radou do života, keď naznačí, že mu mali dať bongáča na nos, pričom použije slovo „insultare“. Ide preč, mohlo by sa ujsť aj jemu. Aj keď sa tvári, že zlodejíka na najbližšej stanici vyhodí z vlaku.

scéna desiata: Bukovina
Nádherná príroda – smrekové lesy a tiahle doliny, drevené domy, kone, senáše, trh s ovocím, zeleninou, ručne tkanými odevmi a kobercami, cigánskym striebrom a zlatom, MG kazetami,...  Všade penzióny a izby na prenájom, autá s nemeckými a francúzskymi značkami. Dážď.

Kláštory (monastériá) otverené dušiam turistov (samozrejme, za pár tisíc),  autentickou výzdobou a autentickou zbožnosťou mníšok. Ľudia ochotní vás ubytovať; dedo, vojnový vyslúžilec, ktorému je nad slnko jasné v tej jeho chalupe pod horou, že Saddám nie je mŕtvy. Vlnené vankúše a vlnené periny. Dážď.

To všetko si predstavte a natočte znova za pekného počasia. Melodramatický happyend bez pointy.

epilóg:
rýchly prestrih dozadu.
Paľova mama (niekedy koncom júna): Bože, to sú nápady! Na bicykloch do Rumunska! Ty nemôžeš byť normálny... To si počul, čo sa hovorí?: že v Rumunsku skôr stretneš medveďa ako človeka?
Paľo: Hmm.(To som fakt nevedel...)

účinkovali:
Stano-neoromantik, učiteľ zemepisu a francúzštiny na základnej škole. Funklub: stanis.hornik@atlas.sk
Paľo-profesionálny diletant, v tom čase učiteľ angličtiny na základnej škole. Funklub: ipalo@iname.com
Trent-Trent himself
Bogdáň-Bogdáň himself
Rolo-Rolo himself
others-others themselves

výprava:
2.-12. júla 2003, cca 800 km na bicykli, zvyšok vlaky, dva stany, dva spacáky, jedna mapa (Marco Polo: Romania, Moldova, 1:800 000, až na jeden prípad sa osvedčila).

kamera:
Paľo, Canon EOS 3000N, film: Kodak Gold 200

strih:
život, náhoda, okolnosti

scenár:
Paľo

réžia:
Stano, Paľo a pán Božko :-)

thanks to:
Za pomoc pri realizácii projektu tvorcovia ďakujú – Ester s jej rodinou za prejavenú ľudskosť a pohostinnosť, dievčaťu z Retro hostela za dobrú cenu a radu, Bogdaňovi z Blue Eyes za  dobré jedlo  a bláznivú noc, sprievodcom vo vlakoch za ich pokrivenosť, kukuričnej kaši mamalige za jej výdatnosť, olašákom z Ocna Mures za ich bezprostrednosť, zlodejíčkovi za jeho babráckosť, rumunským ženám za ich syr, pobrežiu za more, dedovi z Vami za meltu, buchty a dobrú debatu v rumunčine :-), rumunským cestárom za ich neutíchajúcu činnosť, nohám za spoľahlivosť, ránam za ponúkanú príležitosť, celej rumunskej krajine a jej ľuďom za zážitky a skúsenosť.