• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
    7.32 € (220.52 Sk)
  • Prenájom áut

Na ultraľahkom lietadle do Španielska

Správa z ojedinelého letu do Španielska na ultraľahkom lietadle. Jednomesačný let v lete roku 2001 absolvovali Ján Česnek zo Žiliny a Mišo Rehák z Bratislavy.

Keď som pred 5 rokmi robil skúšky z leteckej angličtiny, mojim cieľom bolo zaletieť si sem tam do zahraničia.
Niekoľko výletov na UL lietadle FOX do Chorvátska, Nemecka a Poľska som absolvoval v minulých rokoch s Petrom Chromekom, majiteľom leteckej školy Pilot Club v Bratislave.
Ale tá pravá príležitosť čakala na mňa až teraz.
Oslovil ma Mišo Rehák, majiteľ UL lietadla Storch talianskej výroby. Opýtal sa ma, či by som sa zúčastnil letu do Španielska, keďže mám nejaké skúsenosti s lietaním v zahraničí.
Ponuku som s radosťou prijal.
Pôvodný plán predpokladal let troch ultralightov do Španielska a návštevu niekoľkých letísk, na ktorých sa konali Svetové letecké hry /World Air Games- WAG/ 2001. Ešte pred odletom to dve z troch posádok vzdávajú. Ostávame s Mišom iba sami dvaja a Storch. Storch je skutočný ultralight s dvojtaktným motorom Rotax 582, cestovnou rýchlosťou 100 km/h a doletom asi 300 km. Tieto parametre určujú čundrácky charakter letu s pristátiami na veľmi veľa letiskách. Mišov Storch má radarový odpovedač s módom A a je zapísaný v Slovenskom leteckom registri. Na to, aby sme preleteli 7000 km, ktoré nás čakajú, plánujeme jeden mesiac.
V apríli Mišo cestuje na výstavu do Friedrichshafenu a keď sa vracia s kompletnou sadou máp, pochopil som že to s výletom naozaj myslí vážne.
V rámci prípravy sa 3 krát stretávame v Bratislave a plánujeme trať. Z Jepessonovej publikácie Botlang študujeme pravidlá lietania v jednotlivých štátoch a plánujeme vhodné letiská. Starostlivo vyberáme najnutnejšie veci, ktoré si môžeme zobrať so sebou a náš Storch ich uvezie. Veľa toho nie je.  Spoločná zubná pasta, skrátené zubné kefky, 1 rezervné tričko, krátke nohavice, jediné sandále, dlhé nohavice, spacáky, stan a platobné karty. To je všetko.
Okrem toho dve GPS Garmin Pilot III, ktorými zaznamenávame aj celú trať. Aby sa nám celá zmestila do pamäti dvoch GPS, nastavujeme zápis bodu každých 5 km. Celá preletená trať, tak ako ju zaznamenali naše Garminy je na obrázku.
Týždeň pred odletom letíme z Bratislavy do Pardubíc. Je to naša generálna skúška a dopadla dobre.
12.6.2001 o 15:00 štartujeme z letiska Bratislava Vajnory na Bratislava Štefánik k odbaveniu na medzinárodný let. Po hodine opäť vzlietame do Brna-Tuřan opäť k odbaveniu. Z Brna letíme do Hosína. Tu nás vítajú naši plachtárski priatelia Luděk Klugr a Lenka Kuthanová. Nocujeme v miestnom aeroklube.
13.6. ráno sme colne a pasovo odbavení. Letíme 1 hodinu do nemeckého Vilshofenu. Po prelete hraníc sa nám nedarí nadviazať spojenie s Mníchov information. Hlásime sa až na Vilshofen Info. Máme naštudované, že v Nemecku máme lietať vo výške 2000 až 2500 ft, lebo do 2000 ft lietajú stíhačky. Pred pristátím skutočne 2 km pred nami pozorujeme prekrut nemeckej stíhačky začínajúci v  prízemnej výške. Na veži ukazujeme pasy, miestny afisák si nás zapisuje do nejakého zošita a tým vstupujeme do Európskej únie. Berieme dva kanistre a peši sa vydávame po moste cez Dunaj do mesta, aby sme natankovali a  pri káve sa nadýchli miestnej atmosféry. Popoludní letíme južne od Mníchova do Kemptenu na aeroklubové letisko. Miestni nám hneď doporučujú hotel, ale my sa pýtame, či si môžeme na letisku postaviť stan. Nakoniec spíme vedľa zloženého vetroňa K6 v kontajneri, z ktorého predtým vycúvali traktor. Bolo to správne riešenie, lebo v noci prechádzal studený front so slušnou búrkou.
14.6. letíme do Herten-Reichsfelden na nemecké aeroklubácke letisko asi 10 km východne od Bazileja. Lieta tam Vlasto Mišún a jeho syn Jaro, pôvodne z Trenčína, ktorí pred tridsiatimi rokmi emigrovali do Švajčiarska. Pripravili nám milé prijatie a domáci nocľah v Bazileji. Aj náš Storch sa vyspinkal opäť v hangári.
15.6. o 7:00 hodláme letieť na odbavenie do francúzskeho Colmaru. Francúzi totiž vyžadujú colné a pasové odbavenie aj pre lety z EU. Telefonujem do Colmaru a dozvedám sa, že UL lietadlá tam nesmú pristávať. Volíme ďalšie letisko – Montbéliard. Tu ale treba odbavenie objednať 24 hodín vopred. Po nekonečnom telefonovaní na colnicu sa mi podarí vybaviť výnimku a za 2 hodiny nás čakajú colníci na letisku. Podávam telefonicky letový plán. Prelietavame presne nad dráhou letiska v Bazileji. Riadiaci nás naviguje tak, aby sme kolmo križovali dráhu vo výške 2500 ft. Tak sa úsešne vyhýbame pomerne hustej prevádzke dopravných lietadiel pod nami. V Montbéliard nás vítajú dvaja colníci a sympatická  policajtka v krásnych uniformách  a s ešte krajšími bubienkovými revolvermi. Nesúhlasia, aby sme si ich vyfotografovali.
Urýchlene štartujeme, aby sme unikli studenému frontu, blížiacemu sa od severu. V prehánke pristávame na malom letisku Lons-le-Saunier, aby sme dotankovali. Na letisku nie je ani živá duša. Beriem kanistre a stopujem autá na blízkej ceste. Po 15 minútach mi zastavuje šarmantná Francúzka, ale ako je tu zvykom, vie iba francúzsky /hovoriť/. Nakoniec ma vezie asi 10 km na benzínovú pumpu a späť. Opäť v prehánke štartujeme a letíme  na UL letisko La Tour-du-pin, kde nás čakajú  naši UL priatelia. Predstavujú nám člena ich UL klubu, ktorý len s obtiažami chodí za pomoci barlí. Po chorobe v detstve sa mu rast zastavil, je vysoký sotva 100 cm. Podľa francúzkych predpisov UL piloti nepotrebujú žiadnu lekársku prehliadku, preto úspešne lieta na svojom UL lietadle riadenom iba okolo dvoch osí. Sme pozvaní na super večeru s francúzkymi špecialitami a ubytovaní  v dome nášho priateľa.
16.6. letíme na letisko Roma,   kde hľadáme miestneho experta, ktorý už letel do Španielska, aby sme od neho vytiahli nejaké rozumy. Dostupné letecké informácie o Španielsku sú totiž biedne. Dotyčný expert nie je prítomný, tak pokračujeme na juhozápad. Pri Avignone sa otáčame kvôli búrke späť. Pristávame v Nimes-Courbessac asi 50 km severne od pobrežia Stredozemného mora a 150 km pred Pyrenejami. V okolí Pyrenejí fúka silný severozápadný vietor Tramontána. Nárazy dosahujú až 100 km/h.  Ubytovávajú nás v miestnom aeroklube v spoločenskej miestnosti, ktorá je súčasne aj barom. Dostávame  číselný kód od zámku na dverách a bývame a čakáme tu tri dni, kým prestane fúkať. Zúčastnili sme sa krásnej hangárpárty pri príležitosti letného slnovratu.  
19.6. Tankujeme na pumpe hneď pri letisku. Aj keď na Meteo France je celonárodný štrajk, typujeme, že vietor na Pyrenejách slabne a odvažujeme sa za asi 15m/s protivetra odštartovať. Na trati je vietor do chrbta. Opäť križujeme väčšie letisko Montpelier klasickým kolmým prieletom dráhy. Letíme po južnom pobreží do Beziers asi 60 km pred Španielskom na odbavenie. Asi po troch hodinách nútenej prestávky, kým miestni experti vytlačili potvrdenku za pristávací poplatok, pokúšame sa podať letový plán ťukaním do špeciálnej klávesnice iba s francúzskym návodom. Trvalo to ďalšiu hodinu. Konečne štartujeme, prelietavame južnú časť Pyrenejí pozdĺž pobrežia. Pristávame hneď za Pyrenejami v španielskom Ampuriabrava v severnom prúdení, v závetrí Pyrenejí. Pristátie v turbulencii je obtiažne. Na letisku je veľká prevádzka, pripravuje sa množstvo parašutistov na Svetové letecké hry a 5 lietadiel hasí lesný požiar. Chceme uzavrieť letový plán, ale márne, nič o ňom nevedia. Nevadí, sme v Španielsku. Miestny UL pilot nám tlačí z počítača databázu španielskych letísk, súrne to potrebujeme, naše informácie sú chabé. Večer odletíme asi 30 km na juh na UL letisko Lestrit, aby sme tam prenocovali. Majiteľ letiska je dealerom českého UL lietadla Allegro. Prvý a posledný krát staviame stan.
20.6. Dopoludnia sa kúpeme v mori asi 300m od letiska. K večeru západne oblietavame CTR Barcelona. Prelietavame  úchvatné skalné útvary pohoria Monsserat a pristávame v Igualade na tankovanie. Miestni ultralajtisti ma vezú na pumpu. Ihneď pokračujeme do Castellón de la Plana na pobreží. Na letisku vidíme UL lietadlo Eurostar Radka Piláta, ktorý sem priletel na svadobnú cestu. Dokonca mal so sebou aj novopečenú manželku. Sú už ubytovaní na učebni aeroklubu, kde prichyľujú  aj nás. Radek Blažík, český mechanik vrtuľníkov, ktorý pracuje v Španielsku už 11 rokov nás zaviedol do prístavnej rybej reštaurácie, kde všetci trávime pekný československý večer.
21.6. Letíme do Lilla pri Tolede, kde bude zajtra zahájená plachtárska súťaž  WAG 2001.      
Pristávame v nie najvhodnejšom čase, práve keď dolietavajú vetrone z tréningového letu. Teplota sa šplhá na 41 stupňov, ale Rotax to zvláda. Stretávame sa s českými a slovenskými kamarátmi-plachtármi. Spíme v stane u Jožka Kožára. Trávime tu 2 dni.
23.6. letíme do Beas de Segura, dejiska súťaže UL v rámci WAG 2001. Množstvo UL lietadiel je vo vzduchu a lieta sa bez rádia. So zvýšenou pozornosťou sa zaraďujeme medzi ne a pristávame.  Stretávame českú výpravu a Petra Bezděka, ktorý sem priletel na svojej Sambe. Letisko sa topí v nepríjemnom jemnom červenom prachu. Vidíme lietať skutočné rarity. Spíme pri dráhe v stane, ktorý usporiadateľ pripravil pre každý národný tým ako ochranu pred slnkom.
24.6. letíme na západ, do Cordoby, dejiska súťaže rally a presného lietania. Opäť sa stretávame s Čechmi a Slovákmi. . Sledujeme súťaž  na presnosť pristátia. Člen jury Jirka Dodal nám ponúka ubytovanie v luxusnom hoteli na jeho izbe, čo oceňujeme a využívame. Večer sa prechádzame starobylou Cordobou.
25.6. letíme iba 30 km na západ na súkromné letisko Palma del Rio, dejisko súťaže v akrobacii vetroňov. Pristávame opäť počas prebiehajúcej súťaže. Paľo Kavka z Košíc je šéfom rozhodcov. Opäť sme spali u neho na izbe v hoteli.
26.6. sa chceme pokúsiť preletieť cez Gibraltársky prieliv do Maroka. Keďže nemáme potrebné víza, UL sú vraj v Maroku zakázané a všetci nás varujú pred pristátím v Afrike, chceme aspoň preletieť na Africkým kontinentom a vrátiť sa späť. Problém je malý dolet nášho Storcha. Ako základňa by bol ideálny  Gibraltar, ale z politických dôvodov nie je možné lietať a pristávať medzi Španielskom a Gibraltarom. Preto vyberáme malé UL letisko asi 70 km od Gibraltaru. Dolietavame k nemu. Leží asi 2 km vnútri CTR  letiska Jerez. Keď rádiom žiadame vstup do CTR, dozvedáme sa, že UL nesmú vstupovať do CTR. Dispečerka je nekompromisná, nepomáha žiadne vysvetľovanie ani prosby. Vraciame sa do Cordóby a náš sen o Afrike sa týmto rozplynul.  O 16:00 letíme severovýchodným smerom na malé neobsadené letisko Casas de Los Pinos, vzdialené asi 280 km. Leží pri frekventovanej ceste. Zopakoval som opäť nacvičený autostopový tankovací manéver. Spíme pod krídlom. Pri španielskych teplotách žiadny problém.
27.6. vstávame o 6:00, štartujeme o 6:35, pol hodiny pred východom slnka. Fotografujeme východ slnka za letu. Hurá, po nastúpaní do 2000 ft máme vietor 60 km/h do chrbta. Pôvodným cieľom bol Castellón de La Plana na pobreží. Prelietavame kopce vo výške 5000 ft a asi 100 km pred Castellónom vidíme, že od mora až ku kopcom sú rozliate nízke súvislé mraky. Náš cieľ leží v nich. Z databázy vyberáme záložné práškarske letisko. Leží na hrebeni kopca v 3000 ft výške. Pristávame na ňom a zvrchu pozorujeme, ako oblačnosť pred nami ubúda. Za 2 hodiny sme sa dočkali, opäť štartujeme z kamenistej dráhy, pristávame v Castellóne a kúpeme sa v mori. Večer v meste vidíme španielsky „folklór“. Ľudia sa v uzavretej ulici zabávajú dráždením býkov, prebehujú pred ich rohmi  a takto si dvíhajú adrenalín. A znova klasický nocľah pod krídlom.
28.6. opäť odlietame pred východom slnka, tankujeme v Igualade. Na letisku navštívime jedného z najväčších svetových výrobcov balónov. Pokračujeme do Ampuriabrava. Ešte večer podávame letový plán na zajtrajší let cez francúzske hranice a objednávame colníka v Beziers.
29.6. ráno letíme pozdĺž pobrežia okolo Pyrenejí do francúzskeho Beziersu. O mojej objednávke colného odbavenie nevedia nič, tak pokračujeme k našim kamarátom do Nimes-Courbessac. Po doplnení paliva letíme do Fayance, najväčšieho francúzskeho plachtárskeho strediska. Stretávame tam 80-ročného Srba Marka, ktorý žije vo Francúzku od roku 1957. V zime žije v Paríži, v lete vo svojom domčeku na letisku. Aktívne plachtí, len si sťažuje, že penzia mu nestačí na každodenné lietanie.
30.6. podávame plán do talianskej Albengy. Prelietavame veľmi frekventované CTR Nice, dôkladne sme si precvičili angličtinu. Albenga leží vo veľmi úzkom a hlbokom horskom údolí na pobreží. Po pristátí zisťujú, že sme UL a oznamujú nám, že už nesmieme odštartovať. Nakoniec po hodinovej kontrole a kopírovaní našich dokladov sme zázrakom odleteli do Voghery. Doplňujeme palivo a neskoro večer pristávame vo Verone-Boscomantico. UL v Taliansku nie je považované za lietadlo a nesmie pristáť na žiadnom letisku. Miestny mechanik nám doporučuje aby sme ráno zmizli ešte predtým ako prídu do práce dispečeri. 1.7. po prenocovaní pod krídlom to skoro ráno  aj robíme. Na colné odbavenie vyberáme Padovu. S obavami pristávame o 9:00 a nie sme si istí, či niekedy vôbec odletíme. Našťastie je nedeľa a jediný prítomný zamestnanec nestíha všetko, dokonca ani zakázať nám odlet. O 18:00 využívame príchod colníka kvôli inému letu a štartujeme do chorvátskeho Vrsaru. Letíme po VFR trase po pobreží. Chceme stúpať pre prelet mora, ale držia nás vo výške 2000 ft. Letíme okolo Benátok, Lido di Jesolo, Lignano, Terst. Až po preladení na Portorož môžeme stúpať na 4000 ft. Asi 30 km letíme ponad more a započúvavame sa do zvuku motora. Vraj jedna minúta letu znamená hodinu plávania...  Južne od slovinského Portorožu sme opäť nad pevninou. O 19:50 sme si vo Vrsare naozaj vydýchli opäť medzi svojimi /Slovanmi/. Miestny mechanik Ľubo Zajačik pôvodom z Trenčína nás ubytováva na letisku. Do 3. 7. oddychujeme na pláži vo Vrsare.
4.7. odlietame 325 km južne na chorvátsky ostrov Brač s obligátnym tankovacím pristátím na Lošinji. Let nad priezračným Jadranským morom s nespočetnými  ostrovmi je nádherný zážitok. Na 580 m vysokom letisku nás čakajú  priatelia zo Žiliny, ktorí tu trávia dovolenku. S radosťou sa k nim pripájame. Na naše potešenie nám oznamujú, že pre nás nemajú nocľah a tak môžeme pokračovať v čundráckom ubytovaní, na ktoré sme si už zvykli a spíme pod hviezdami na pláži.
10.7. letíme späť na sever do Vrsaru, lebo náš priateľ Georg Girak tam práve dorazil, aby strávil leto na svojej plachetnici. Istria nás víta asi dvoma osminami kumulov v 1800 ft. Po lete nad morom klesáme cez ne na Vrsar. Pár dní trávime u Georga na lodi.
13.7. predlžujeme pobyt, lebo Mišo odmieta letieť domov,  je totiž piatok trinásteho.
14.7. letíme z Vrsaru do maďarského Sarmeleku na západnej strane Balatonu. Po ceste prelietavame kopce, ktoré sem tam zasahujú do mrakov. V Sarmeleku tankujeme podávame letový plán a vydávame sa na predposlednú etapu na letisko Bratislava Štefánik. Po necelých dvoch hodinách pristávame, nutné odbavenie a nasleduje posledný 5-minutový skok na domovské letisko Bratislava Vajnory. Pred Mišovým hangárom vypíname motor a podávame si ruky. Podarilo sa to!  Ak ma ešte niekedy niekto požiada o radu, alebo účasť na podobnej akcii, určite neodmietnem.

Kontakt:
Ing. Ján Česnek, Aeroklub Žilina, cesnek@za.psg.sk, tel: +421 905 747822


Autor/zdroj: jano
Text bol naposledy zmenený dňa: 15.10.2001