Ľudová architektúra oblasti Malej Fatry

Spôsob osídlenia podmienil v značnej miere vývoj pôdorysnej zástavby obcí. Staršie sídla v opisovanej oblasti sú prevažne dedinami normového rázu s určitým systémom zástavby domov (radovým, uličným), alebo sú to dediny hromadné, mladšie obce sú výsledkom plánovitého osídlenia, resp. majú voľnú (reťazovú) alebo rozptýlenú zástavbu.

Konfigurácia terénu ovplyvnila aj samotnú zástavbu usadlostí. Ústredným priestorom usadlostí bol dvor, v rámci ktorého bol postavený obytný dom a jednotlivé hosp. objekty (stodola, sýpka, maštaľ, chlievy, pivnica). V pôv. roľníckych obciach mali usadlosti spravidla uzavretý dvor. Obytný dom bol vždy orientovaný priečelím ku komunikácii. Naň nadväzovala pod spoločnou strechou maštaľ, niekde i šopa. Zadnú časť dvora uzatvárala stodola postavená naprieč intravilánu. Ostatné stavby, ako chlievy, pivnica, sýpka, bývali postavené voľne v rámci dvora, resp. sýpka bola z bezpečnostných dôvodov situovaná oproti obytnému domu cez cestu. Typické pre celú oravskú oblasť boli usadlosti uzavreté zo vstupnej strany vysokými drevenými, ozdobne latkovanými bránami, ktoré sa uchovali miestami dodnes. V obciach s kolonizačným systémom osídlenia boli usadlosti otvorené (bez oplotenia a brány) a jednotlivé objekty v nich usporiadané bez určitého pravidla podľa povahy terénu. Preto sa často vyskytovalo aj vysoké podmurovanie domov i ostatných stavieb.

Hospodársko-sociálne pomery sa v ľudovej kultúre malofatranskej oblasti výrazne odrazili najmä v staviteľskej zložke a kývaní. Dnes by sme tu však sotva našli originálny interiér domu tak, ako ho užívali, resp. poznali predchádzajúce generácie ešte v prvej polovici 20. storočia, alebo ktoré v tomto období zdokumentovali etnografi pri svojich výskumoch. Snáď už len ako kuriozity sa uchovávajú jednotlivé kusy nábytku a iné predmety, ktoré si majitelia ochraňujú ako spomienku na uplynulé časy alebo pamiatku po svojich predkoch. Zachovali sa tu však viaceré ľudové stavby, ktoré sú jedinečnými pamätníkmi svojej doby a ich tvorcov. Z nich architektonicky najpozoruhodnejšie boli obytné domy.

Pôdorysný vývoj domu postupoval v tejto oblasti tak ako aj inde na našom území od jednodielneho k trojdielnemu domu komorového typu (s dispozíciou na os izba, sieň, komora), pri ktorom sa však vyskytujú aj lokálne varianty priestorového členenia. Vzhľadom na izolovanosť niektorých samôt kopaničiarskeho osídlenia jednodielny typ domu sa tu zachoval miestami až do súčasnosti, hoci už nie v svojej pôv. funkcii. V interiéri izby uvedených typov domov sa pôv. nachádzala pec spojená s ohniskom, ktoré sa v priebehu vývoja presunulo do siene, kde sa varilo pod tzv. otvoreným komínom.

Základným stavebným materiálom používaným na stavbu obytných domov a hosp. objektov, bolo v minulosti drevo ihličnatých stromov a s ním súvisela zrubová technika stavieb. Tento materiál inšpiroval ľudových staviteľov k umeleckému stvárňovaniu viacerých architektonických detailov budovaných objektov. Najvýraznejšie sa to prejavilo na obytných domoch, kde sa výzdoba uplatnila hlavne na ich dominantnej – priečelnej strane. Príznačné pre dolnú Oravu a Turiec boli výtvarne pôsobivo riešené štíty sedlových striech domov s vysokými lomenicami (ostreším), zdobené prevažne solárnymi motívmi alebo kazetovaním. Vrchol štítu bol ukončený bubníkom (niekde zdobený rezbou alebo maľbou) a ozdobne vyrezávanou hálkou. Zaujímavá výzdoba bývala aj na hlavnej izbovej hrade, na ktorej sa okrem vyrezávaného dekóru vyznačovalo datovanie stavby a meno majiteľa. Strechy obytných i hosp. stavieb sa v minulosti pokrývali šindľom. Niektoré z týchto stavieb upútajú pozornosť i dnes najmä v obciach Terchová, Zázrivá, Párnica, Šútovo a inde.

Osobitnú pozornosť v ľudovom staviteľstve fatranskej oblasti si zasluhujú tzv. cholvarky, ktoré mali funkciu salašov. Patria k najjednoduchším ľudovým stavbám na území celého karpatského oblúka. Boli to zrubové, najčastejšie jednopriestorové šindľom kryté stavby s otvoreným ohniskom, ktoré slúžili na ustajnenie hosp. zvierat a na prenocovanie pastierov. Vývojom sa tieto sezónne stavby menili na trvalé obydlia a podmienili tak vznik samôt, lazov a osád typických pre kopaničiarsku oblasť (Terchová, Zázrivá). Jednou z nich bola aj osada Jánošovia, dnes Jánošíkovci, v Terchovej, kde s v roku 1688 narodil Juraj Jánošík, bojovník za sociálnu spravodlivosť, ktorého idey i samotná postava hrdinu našli v ľudovej tradícii široký ohlas či už v oblasti slovesnej, piesňovej alebo výtvarnej.

K rovnako zaujímavým stavbám, hoci menších rozmerov, patria aj sýpky, jednoduché zrubové stavby obyčajne omazané hlinou s valeným stropom z guliačov a voľne osadenou sedlovou strechou so šindľovou krytinou. V minulosti slúžili na uskladnenie zrna, niektorých druhov potravinových článkov, šatstva a pod. Pozornosť upútajú najmä pôsobivo riešenými vstupnými dverami s ozdobným kovaním a polkruhovým nadpražím vo forme ren. portálu, s ktorými sa môžeme stretnúť aj pri obytných domoch. Tieto sýpky sa zachovali vo viacerých obciach Turca i horného Považia (Bystrička, Slovany, Ďurčiná, Fačkov a iné). Nemalú pozornosť si zasluhujú aj niektoré sakrálne stavby najmä v Turci, ktoré patria k vrcholom ľudovej architektúry, ako napr. veža rokok. rím. kat. kostolíka v Martine-Priekope, ren.-barok. veža rím. kat. kostola v Príbovciach a ren. zvonica z Koštian nad Turcom (t. č. umiestnená v záhradnom areáli Etnografického ústavu Slovenského národného múzea v Martine).