Litovská republika je svojou rozlohou 65 300 km2 i počtom obyvateľov 3,7 milióna najväčšou z troch pobaltských republík. Hlavným a najväčším mestom je s 580 000 obyvateľmi Vilnius.
Krajina je tvorená nízko položenou rovinou, avšak tri oblasti majú charakter vysočiny. Lesy tvoria 28 % plochy krajiny, v ktorej sa nachádza viac ako 3000 jazier. Najdlhšou riekou je Nemunas, dlhý 937 km, z toho v Litve 475 km. Hlavnými formami ochrany prírody sú chránené územia - národné parky, rezervácie a regionálne parky, ktoré zaberajú 11 % z celkovej plochy krajiny. Oficiálnym štátnym jazykom je litovčina, ktorá patrí k baltskej jazykovej skupine, i keď hlavne svojou zložitou gramatikou je blízka k slovanským jazykom. Podľa národnosti je 81 % Litovcov, 8 % Rusov a 7 % Poliakov. Litva je demokratická parlamentná republika na čele s prezidentom. Jednotkou litovskej meny je 1 lit (litas., LTL alebo Lt), ktorého kurz je pevne viazaný k doláru, 4 Lt = 1 US dolár.
Prvé dojmy
Po dlhšom prejazde Poľskom využívame prestávku na hraniciach okrem výmeny peňazí na prechádzku. Na pozadí modrej oblohy pripomínajúcej holandskú, nehybne visí vo vzduchu vták. Po chvíli sa pomaly spustí až niekoľko metrov nad zem (zrejme približovacia fáza lovu), po niekoľkých sekundách nasleduje strmhlavý rýchly let (asi útočná fáza), po ktorom prichádza zapišťanie. Lov na myš bol úspešný. Ešte pohľad na panel s mapou Litvy, s výrazne označenými miestami s informačnými kanceláriami, a odchádzame autobusom smerom na Trakai.
Odkladám detektívku a pozorujem krajinu. Na prekvapenie, v tejto oblasti krajina nie je plochá, ale mierne zvlnená. Najvýstižnejšie prirovnanie by snáď bolo - krížené slovenské kopanice s Českomoravskou vrchovinou. Osamele stojace domy s hospodárskymi budovami, prevažne drevené, sú obklopené lúkami, poliami, lesmi a takmer pri každom sa nachádza menšie jazierko alebo rybník. Na lúkach pred osídlením sa pasú kravy, osamelé kone, a medzi nimi sa prechádzajú desiatky bocianov, čo budí dojem, že bociany tu akoby patrili medzi domácu hydinu. Po prejazde majestátne pôsobiaceho Nemunasu a mesta Aukštadvaris nasleduje pohľad ná krajinu, ktorým si ma Litva definitívne získala. Z mierneho návršia sa otvára pohľad na nádherne osvetlené jazero, resp. jazerá obklopené ihličnatými lesmi. Jazerá majú totiž veľmi nepravidelný členitý tvar s hlbokými zálivmi, takže niekedy ťažko rozoznať, či ide o jedno alebo viacej samostatných jazier. V rukách zvieram fotoaparát a ľutujem, že nesedím na bicykli, ale v autobuse. Bicykle zatiaľ odpočívajú v prívese. Vzhľadom na obmedzenú dĺžku pobytu sú v programe cyklotrasy zvolené iba pre najatraktívnejšie časti krajiny. Prichádzame k jednej z nich, k Historickému národnému parku Trakai.
Historický národný park Trakai
V kempe neďaleko mesta Trakai, ležiacom v nádhernom prírodnom prostredí, na lúke obklopenej stromami v bezprostrednej blízkosti jazera, rozložíme svoje stany. Kemp svojím vybavením je na úrovni kempov v západnej Európe, avšak čo je už inde skôr výnimkou - možno si v ňom posedieť večer pri ohníku priamo na brehu jazera. Historický národný park Trakai, jediný svojho druhu v Európe, spája krásnu krajinu s významnými historickými a archeologickými pamiatkami. Centrom je mesto Trakai, ležiace na úzkom polostrove najväčšieho z okolitých 61 jazier, na jazere Galva. Jazero, ktoré sa využíva na rekreáciu a vodné športy, má 21 ostrovov a ostrovčekov, z ktorých každý má svoje meno, históriu a niekedy i povesť. Práve na jednom z nich, spojených s pevninou dreveným mostom, leží jedinečná pamiatka - vodný hrad Trakai, niekdajšie sídlo litovských kniežat, miesto, kde sa formovala litovská štátnosť. Hrad bol postavený v 14. storočí, zničený vo vojnách v 17. storočí. V ďalšom období stratil svoj význam rovnako ako mesto, ktoré zatienil rozkvitajúci Vilnius. V súčasnosti je však veľkoryso obnovený a vďaka malebnej polohe, nádhérnej gotickej architektúre a slávnej histórii, je jedným z najnavštevovanejších objektov v krajine. Okrem veľkého výberu suvenírov možno ochutnať i miestnu špecialitu, údeného okúňa.
Národný park Aukštaitija
Po prehliadke hlavného mesta Vilniusu, ktorého Staré mesto patrí k najrozsiahlejším mestským centrám v Európe, mierne unavení zastavujeme na brehu väčšieho jazera. Ďalší deň je plánovaný na cyklotúru cez lesy a osady okolo jazier Národného parku Aukštaitija. Tento národný park, ležiaci severne od hlavného mesta je prvým na území Litvy. V lete patrí medzi najpopulárnejšie turistické centrá. V mierne zvlnenej krajine sa nachádza 126 veľkých a malých jazier, i niekoľko osád, z ktorých niektoré sú etnografické pamiatky. Centrom národného parku je obec Palúše, kde je informačné stredisko a významná pamiatka, drevený kostol z 18. storočia. Po raňajkách vyrážame na cyklotúru okolo jazier národného parku. Prechádzame prvú osadu, v ktorej nám mávajú deti a zdravia "haiô. V okolitých lesoch práve dozrievajú čučoriedky spolu s jahodami, čo je pre našinca dosť nezvyklé. Občas možno stretnúť domácich obyvateľov s vedrami plnýcmi húb. Prechádzam ďalšou osadou s názvom Trainiskiš, v ktorej sa nachádza iba zopár domov a rovnaký počet drevených sôch. Pred zachovanou drevenicou starý otec s vnukom pripravujú obed, akože ináč čistia huby. V osade Ginužiai si možno pozrieť drevený vodný mlyn s expozíciou histórie mlynárstva. Dnešným cieľom je osada Stripeikiai s včelárskym skanzenom, asi jediným v Európe. Už pred vchodom do objektu skanzenu upútajú drevené sochy, alebo presnejšie, príbehy zo života stvárnené v dreve. V skanzene možno obdivovať rozmanité úle a expozíciu, ktorá oboznamuje návštevníkov s 300- ročnou tradíciou včelárstva v krajine. Obednú prestávku využívam na krátky rozhovor so starším Litovcom, ktorý pred skanzenom predáva med a zopár suvenírov. Lukas je pravý Litovec. Rozhovor prebieha nasledovne:
Ja: Ako sa žije v Litve?
Lukas: Dobre, slobodne.
Ja: A ináč ako?
Lukas: Dobre, slobodne... atď. Až po štvrtej otázke dostávam diplomatickú odpoveď: Kedy bolo obyčajnému človeku dobre?
Na spiatočnej ceste možno pešo vystúpiť na najvyšší bod národného parku Ľadovú horu, s nádherným výhľadom na 6 jazier.
Hora krížov - Litva nie je Rusko
Za rannej prízemnej hmly zastavujeme neďaleko mesta Šiauliai na jednom z najvýznamnejších miest Litvy. Hmla sa začína rozťahovať a pred nami sa objaví mohutná socha Krista (dar pápeža Jána Pavla II.), postupne ďalšie susedné kríže a potom celý vŕšok, na ktorom stojí viac ako 10 000 krížov. Nachádzame sa pri Hore krížov, posvätnom mieste všetkých Litovcov - symbolu boja litovského ľudu proti minulým režimom. Prvé kríže boli postavené ešte v 19. storočí na pamiatku obetí protiruského povstania. Začiatkom 20. storočia tu stálo asi 100 krížov. Prichádzajúci pútnici prinášali ďalšie kríže, čím sa miesto stále rozširovalo. Za sovietskej éry sa vláda snažila kríže zničiť, preto boli zarovnané buldozerom, o dva roky tu však stáli nové. Kríže sú rôznej veľkosti, z rôzneho materiálu, na niektorých sú mená pútnikov z celého sveta. Dojmy, aké vyvoláva toto miesto v návštevníkoch sú veľmi individuálne. Pri krátkom zamyslení, s obzretím sa do nedávnej histórie krajiny, plne chápem Lukasovu tvrdošijne opakovanú odpoveď na otázku, ako sa žije v Litve - "dobre, slobodne." Neustála striedavá okupácia Nemcami a Rusmi, popravy a deportácia obyvateľov (najmä inteligencie) na Sibír, bola definitívne ukončená až v roku 1990. Vtedy bola vyhlásená obnovená nezávislosť Litvy, zmenený bol názov republiky, a obnovené štátne symboly. Od tohto termínu sa Litva opäť stáva sama sebou - európskou krajinou s dlhou a bohatou historickou a kultúrnou tradíciou.
Národný park Neringa (Kurská kosa)
V slnečné ráno prechádzame trajektom z hanzovného mesta Klaipedy - najužším miestom Kurského zálivu, na polostrov Kurská kosa, ktorého celá litovská časť, nazývaná Neringa (Kuršiunerija), je národným parkom. Vzhľadom na posledný deň pobytu je dnešným časovým limitom odchod autobusu. Vynechám preto Morské múzeum (i keď je mi ľúto, že neuvidím kolóniu tučniakov) a delfinárium v Smiltyne a začínam jazdu lesnatou krajinou. Cieľom je rybárska dedinka a prímorské letovisko Nida. I keď Litva s hustotou 56 obyvateľov na 1 km2 je najľudnatejšou z pobaltských republík na vzdialenosti 49 km prechádzam iba jednou osadou. Po krátkom stúpaní možno pešo odbočiť na Avikalnis - vyhliadku na zátoku, pobrežie a pieskové duny, najväčšiu prírodnú zaujímavosť národného parku.
Vznik Kurskej kosy sa vysvetľuje nasledovne. Posledná doba ľadová zanechala na okraji mora reťaz ostrovov. Prúdy prinášali piesok, ktorý zanášal kanály medzi ostrovmi, čím vznikal dlhý, úzky a zo začiatku nízky výbežok. Západný vietor prinášal piesok a vytváral pieskové duny. Klíma bola teplá, takže duny zarástli trávou, kríkmi, a neskoršie i listnatými stromami. Keď prví osídlenci začali prechádzať od rybárčenia a lovu na poľnohospodárstvo, vyrúbali lesy, humus na povrchu dún erodoval. Staré duny stratili svoju ochranu tvorenú kríkmi a stromami a začali "cestovať" smerom k dedinám. Od 16. do 19. storočia pochoval piesok 14 dedín. Preto bol začiatkom 19. storočia vypracovaný plán záchrany dún. Dnes je väčšia časť parku zalesnená a niektoré zo zasypaných dedín boli znova vybudované na inom mieste.
Po niekoľkých kilometroch v sedle zastavujem na parkovisku. Z neho vedie chodník na jednu z dún, pričom posledný úsek vedie po drevených schodoch. Z dôvodu ich ochrany je voľný pohyb po dunách zakázaný. Niektoré z nich sú však prístupné po vyznačených chodníkoch a jedna i na bicykli. Prichádzam do najznámejšej z rybárskych dedín - Nidy. Vo všetkých je zachovaná tradičná ľudová architektúra. I keď teraz plnia funkciu prímorských letovísk, nepodľahli neduhom masovej turistiky. Nová výstavba je iba obmedzená a nijako neruší póvodné prostredie.
V malebných rybárskych domoch, obyčajne pamiatkovo chránených a v niekoľkých rekreačných objektoch možno stráviť dovolenku v tichom prostredí bezprostredne v spojení s prírodou. V reštauráciách možno za primeranú cenu ochutnať nejakú miestnu gastronomickú špecialitu. Skúsil som jedno z litovských národných jedál s názvom "cepelinai". Veľmi jednoduché, za prijateľnú cenu (6 Lt), chutilo výborne. V Nide možno navštíviť i Galériu jantáru. Jantár, tzv. baltské zlato, patrí k ďalšej zaujímavosti Neringy. Pre krásne sfarbenie, najčastejšie žlto oranžové, príjemný povrch na dotyk, možnosť ľahkého opracovávania, je od dávnych dôb používaný na výrobu ozdobných predmetov a šperkov. Patrí tiež medzi najobľúbenejšie miestne suveníry, vkusný náramok možno kúpiť už za 5 Lt. Podľa legendy sú neustále vyplavované kúsky jantáru pozostatky paláca, ktorý stál na morskom dne a patril dcére boha morí. Palác zničil boh morí Perkunas, keď zistil, že sa jeho dcéra zamilovala do obyčajného chudobného rybára. V skutočnosti ide o skamenenú pryskyricu pravekých stromov, ktorá sa milióny rokov formovala do terajšieho stavu.
Na spiatočnej ceste nemožno obísť ďalšiu zaujímavosť Neringy "Kopec čarodejníc". Na zalesnenej dune vytvorilo 100 ľudových umelcov humorné drevené sochy - rozprávkové bytosti, čertov a čarodejnice. Jedna z čarodejníc údajne splní každé prianie, ktoré sa jej pošepká. Keďže som v časovom sklze, želám si jazdu bez defektu a inej poruchy až do cieľa. Splnilo sa, k poslednému trajektu, ktorým ešte chytím autobus, prichádzam s 10 min. rezervou. Víso gero (Do videnia), Litva.
S použitím sprievodcu Pobaltské republiky (Olympia Praha, r. 2000)
Ing. Jozef Benda
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
