List z Indonézie 3

Čau lidičky tak sa ozývam opäť.

Pred dvoma týždňami som bola na výlete - tu neďaleko Semarangu. Je to stará vyhasnutá sopka Ungaran. Na nej hinduistické chrámy staré viac ako 1000 rokov a horúce pramene. Všade okolo ryžové polia. Úplná idylka. To miesto sa volá Gedong Songo (čo v preklade znamená 9 chrámov). Dá sa to prejsť pešo (asi 2-hodinova túra) alebo môžte ísť na koňoch. Dole na upätí sopky je kopa “súkromníkov” a každý ma po jednom koňovi. My sme sa rozhodli, že pôjdeme peso. To ale chlapíci s koňmi nevedeli pochopiť alebo skôr nechceli. Ja by som ich niekam poslala, ale kamarátky (Indonézanky) ich úplne ignorovali, proste si ich nevšímali, že tak sa to tu robí. Tak sme teda išli 5 báb a za nami osem chlapov s ôsmymi koňmi. Nechápala som ten pomer, ale vysvetlili mi že oni sú vlastne konkurenti, preto sa navzájom predbiehajú, ktorého koňa si vyberieme. Tak sme si šli cela kolóna, bolo mi z toho dosť smiešne. Chlapíkom to došlo tak po 45 minútach, že my naozaj žiadneho koňa nechceme. Tak to vzdali a šli si opäť dole ľahnúť.

Pred týždňom v sobotu bol Independence Day –  bolo 57.vyrocie oslobodenia Indonézie od Holanďanov. Najväčší indonézsky sviatok. Oni si tu na to veľmi potrpia, každý ma v záhrade obrovskú zástavu, v každej škole sa to oslavuje… Čakala som ale väčšiu slávnosť. Šla som sa pozrieť do centra na tu parádu. No začalo to o 10.00 doobeda a pozostávalo to asi z toho, že sa kopa policajtov, námorníkov a vojakov nastúpila na hlavné námestie Simpang Lima a hlavný neviemkto kričal do mikrofónu. Potom po hodine akoby uťalo, zrazu sa všetci rozpŕchli, niežeby odpochodovali ako sa patri, proste sa rozutekali každý ku svojej motorke, autu …. A zrazu tam nik nebol. No bola som z toho celkom sklamaná….

Večer ma Yasmina - jedna kamarátka - pozvala k sebe domov. Vraj oslavujú tento sviatok spoločne všetci z dediny. Najprv sme sa u nej pekne napapali a potom, že ideme pozrieť na slávnosť. Zišla sa celá dedina, bola tam pripravená aparatúra a koberce po zemi. No to som ešte netušila do čoho
idem. Tak sme sa usadili na koberec, dostala koláčik a vodu. To by bolo všetko ok, ale keďže som bola jediná BULE (biela tvar) v dedine, dostávalo sa mi až moc pozornosti. Program začal nejakou rokovou skupinou (keby každý nespieval/nehral v inej tónine, tak by sa to aj dalo:) Potom predstúpili starosta, jeho zástupca, kazateľ a rôzni iní vplyvní ľudia z dediny. A na zaver tých všetkých predstavili mňa. Moje nervy… Som sa skoro prepadla.
No a potom nasledovalo karaoke. Tu teda ľudí nemusíš hnať do spievania, oni sa šli potrhať, kto prvý zaspieva. No a keďže tam mali “bule” tak musela zaspievať aj ona. Moc sa mi do toho nechcelo, spievať pred celou dedinou, ale čo už… Predstavili ma, akoby prišla Janet Jackson:) Tak sme im s Yasminou zaspievali:)  A potom sme sa všetci spoločne napratali ryžou a nejaké kurča k tomu. Pravdaže chili:( Celkom pekný večer...

Myslím na Vás a ešte sa určite ozvem.
papa

gabika