List z Indonezie 2

Cau lidicky, tak sa opat ozyvam z Indonezie.

Nieco Vam napisem na uvod o vztahoch belochov a domacich tu v Indonezii… Biela farba je tu velmi popularna. Vacsina mladych ludi, ktorych som tu stretla mi hrozne zavidia vlasy a to ze som beloska. Na Slovensku by ste sa ma spytali, ze ci som chora, ked som taka bleda, tu to znamena "beautiful white skin". Obcas ma zamrzi ako u nas vnimame takychto ludi. Mam pocit ze ked vidime na Slovensku nejakeho Azijcana, tak ho v momente priradime k Vietnamcom, co predavaju na trhu. Mna tu vsetci zdravia a usmievaju sa na mna. Kricia po mne na ulici - vacsinou Missis, obcas Miss (ti co vedia troska po anglicky) a dost casto Mister. Tak sa na nich usmievam alebo zakyvam detom a tie sa nemozu vytesit.

Taky priklad ako vedia byt priatelski: ked som dnes prisla z roboty domov, netiekla zasa voda. Tak som sa sla pozriet do zahrady na kohutik. Prisla ku mne susedka - mlada sympaticka mamicka a vysvetlila mi, ze je pokazeny kohutik - preto nejde voda. Tak zavolala manzela. Medzi tym tam prislo jej babo a babicka. Ked prisiel manzel, ten si nevedel dat rady, tak zavolal nejakeho pribuzneho z vedlajsieho domu. Medzitym prisla dalsia susedka (asi 60 rocna) a doniesla nastroje. Ale zistili sme, ze je zlomeny kohutik. Ze vraj treba kupit novy. Tak ma teta susedka pekne zobrala autom do najblizsieho zeleziarstva a pomohla vybrat kohutik. A potom sme to vsetci spolocne opravili. Nezmohla som sa na nic ine ako na "Terima Kasih"=co  znamena “dakujem” a dala som malej cokoladku. Niekedy su neskutocni...

Ale nie vzdy… Ma to aj odvratenu stranku. To ze som biela znamena vo vacsine pripadoch, ze ma hlavne predavaci chcu vselijakymi sposobmi okaslat. Niekedy sa len tak pousmejem ako napr. minulu nedelu. Sla som pozriet tajomnu opustenu budovu "1000 doors building" - povera hovori, ze je tam vela zlych duchov. Tak som si zobrala becak, lebo to nebolo az tak blizko. Dolezite pravidlo nikdy nenastup do becaku skor, ako dojednas cenu. Tak som zjednala z povodnych 7000rp na 3000rp (1000 rp = 4.8 Sk). Celu cestu som od chlapika pocuvala jedine 2 anglicke frazy co poznal, a to "girlfriend" a "I love you". Nasa "laska" skoncila v tom momente ked som vystupila a dala mu dohodnutych 3000rp. Pravdaze chcel viac. Tak sa len urazene otocil a odbicykloval:)

Nie vzdy to je take smiesne. Vcera som napr. sla kupit vodu do obchodu s fixnymi cenami = nevyjednava sa. (pre tych co nevedia - voda sa nemoze pit z kohutika ale musi sa kupovat). Boli tam kocky v mojom veku, usmievali sa na mna a chceli odomna 3-4 krat vyssiu cenu. Lebo to ze som biela znamena ze som bohata a to ze neviem ich jazyk znamenalo, ze som blba a mozu ma kedykolkvek oklamat. Tak mi z toho bolo dost smutno, ze mi do oci klamali a este sa pri tom usmievali, aj ked slo len o smiesnu cenu...

Dalsia vec... Pocula som, ze je tu v Indonezii strasna byrokracia, co sa tyka legislativy a vybavenia viz. Ale netusila som, ze az taka. Z domu som si zobrala fotky, lebo som vedela, ze ich budem potrebovat. Ale povedali, ze nie su dobre, lebo su 2 druhy (2 serie po styri fotografie). Tak som sa sla znova odfotit (24 fotiek). Ale o 2 dni mi volaju, ze tie fotky su nanic, lebo maju modre pozadie a na viza je potrebne cervene pozadie. Tak teraz mam dost fotiek do konca zivota...

Majte sa krasne a skoro sa ozvem.

gabika