• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
    22.02 € (663.37 Sk)
  • Prenájom áut

Kosovo/Albánsko 2002

O voľbách v Kosove, 30 minútach v Albánsku a ďalších príhodách z Balkánu.

Pre tých, ktorí ma nepoznajú: volám sa Jaroslav Dravecký a zúčastnil som sa štyroch misií na Balkáne - v rokoch 1997 a 2000 v Bosne a Hercegovine (Republike Srbskej), a v rokoch 2001 a 2002 v Kosove. Pracoval som ako volebný supervízor Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OSCE).

Posledná misia
Musím povedať, že posledná misia bola z môjho pohľadu najlepšia. Išlo už o skutočne poslednú podobnú misiu, o rok si už budú organizovať voľby sami aj v Kosove (ako tento rok robili voľby sami v Bosne). Dá sa diskutovať o tom, či sú na to pripravení, ale za moju polling station (volebnú miestnosť) môžem povedať, že áno. Nie sú si istí v procedúrach (otvorenie miestnosti, priebeh volieb, zatvorenie miestnosti, spočítanie hlasov, komplikované balenie materiálov,...), majú však niečo, čo v Bosne nemali - toleranciu.

Neviem posúdiť, či sa to týka celého Kosova, alebo len mesta Prizren a jeho okolia, kde som bol. Fakt je však taký, že dnes sa v Prizreni vyskytujú auta s ŠPZ z Bosny, Srbska, Macedónska, Chorvátska a Slovinska - a nikto na nich nestrieľa, nikto týchto vodičov nezastaví a nepopraví na mieste len za to, že je to Bosniak, Srb, Chorvát,... To je veľký pokrok. Síce albánsky Kosovčan sa bojí ísť do susednej dediny, kde žijú Bosniaci, ale ak náhodou príde Bosniak z vedľajšej dediny k nim do albánskej dediny, nič sa mu nestane. Nikto nemá úmysel zaútočiť na neho, všetci sú unavení z tejto vojny.

Príchod a privítanie
Do Kosova sme leteli priamo z Viedne. Rozdelili nás do dvoch skupín - my šťastní sme leteli Boeingom 737 spoločnosti Lauda Air. Let bol štandardný, podávalo sa chutné jedlo a nápoje. Druhá skupina také šťastie nemala. Leteli totiž s chorvátskou spoločnosťou Adriatic v starom, pravdepodobne ruskom lietadle, ktoré sa išlo každú chvíľu zrútiť. Niekto dokonca spozoroval, ako sa im počas letu dymí z jedného krídla. Ako občerstvenie dostali suchú bagetu, nápoje si mohli dokúpiť. Najlepšie (najhoršie?) na tom bolo to, že do Prištiny nedoleteli, museli pristáť v Skopje v Macedónsku, odkiaľ ich do Kosova priviezli autobusmi. My sme pristáli na vojenskom letisku, o ktoré sa starajú talianski vojaci KFOR a strážia ich ruskí KFOR-áci. Z lietadla sme prestúpili do autobusu, previezli nás asi 10 km na letisko Priština International Airport (to je dosť honosný názov pre tú polozbúranú budovu pri nefunkčnej pristávacej ploche), kde sme prešli pasovou kontrolou.

Z letiska nás viezli v kolóne autobusov do hotela v centre hlavného mesta. Kolónu sprevádzalo niekoľko policajných áut so zapnutými sirénami, takže naša kolóna samozrejme vzbudila veľký rozruch v meste. Na prvý pohľad sa zdalo, že nás domáci nevidia veľmi radi. Mnohí nám ukázali fuck finger a podobné grimasy. Ako sme neskôr zistili, šlo len o pár protizápadne orientovaných Albáncov, ktorí sú vo veľkej menšine.

Krajinka
V Kosove som bol presne pred rokom, môžem preto porovnať čo sa zmenilo a čo ostalo rovnaké. Hlavné mesto Kosova Priština sa nezmenila vôbec. Stále je to jedno nevľúdne, polmiliónové mesto - také maxisídlisko. Vyzerá ako veľká, zanedbaná Petržalka - žiadne historické centrum alebo pešia zóna. Len chaotický zhluk panelákov a administratívnych budov.

V celom Kosove je veľké množstvo nedostavaných domov. Rodina sa rozhodne postaviť viacgeneračný, aspoň 3-poschodový dom. Keď postavia holé múry a dokončia strechu zistia, že už nemajú peniaze na omietku, okná, interiér,... a tak narýchlo pripravia dve - tri malé miestnosti v prízemí na provizórne bývanie. Tri štvrtiny budovy chátrajú niekoľko rokov, kým príbuzní rodiny pracujúci ilegálne v Nemecku zarobia dosť na dokončenie stavby. Väčšina dedín vyzerá ako veľké staveniská, prevažná väčšina domov v Kosove nemá omietku a okná na vyšších poschodiach. Počas celého pobytu v Kosove som videl len 3 domy, ktoré mali na balkóne zábradlie.

Najkrajšie mesto v Kosove
Mesto Prizren je najhistorickejšie, najkrajšie a druhé najväčšie mesto v Kosove. Má pekné centrum s kaviarničkami a modernými obchodmi. Predavači a čašníci sú slušní a úslužní. Niektorí sa nám dokonca prihovorili po slovensky - v minulosti pracovali na Slovensku alebo vo Viedni spolu so Slovákmi. Všeobecne kosovskí Albánci majú radi cudzincov. Takmer v každom obchode a reštaurácii je okrem albánskej aj americká a nemecká vlajka, často je pri nich aj zástava Veľkej Británie a Turecka.

Pred vojenským konfliktom bol Prizren multietnickým mestom. Vyše 150 tisíc obyvateľov tvorili hlavne Albánci, ale aj Srbi, Turci, Bosniaci, Gorani, Rómovia, Ashkali,... Dnes v meste žijú Albánci a Turci, v uzatvorenej enkláve stráženej nemeckým KFOR žije ešte niekoľko Srbov, prevažne starých ľudí, ktorí nemajú kam utiecť. V meste je aj pravoslávny seminár Blagoslavija, v ktorom študuje niekoľko budúcich kňazov. Srbi mali v Prizreni dva pravoslávne kostoly. Cerkev na kopci nad mestom (ktorú tiež stráži nemecká jednotka KFOR) bola zničená ešte predtým, ako sa začala vojna. Dole, v centre mesta, je pravoslávna katedrála Sv. Juraja, kde pred vojnou sídlil biskup otec Artemije. V Prizreni sídli aj katolícky arcibiskup Sopi, sú tu 3 katolícke kostoly, ktoré sú na rozdiel od pravoslávnych chrámov otvorené a slúžiace verejnosti.

Do stredoveku boli všetci Albánci katolíci, potom podľahli náporu Turkov a väčšina prijala Islam za svoje vierovyznanie. V Prizreni je 24 mešít, najstaršia je 400-ročná. Spolu s kamarátom a kolegom z misie Jarom Daniškom sme sa chceli do nej pozrieť, no keď sme videli, že vo vnútri sú ľudia a modlia sa, nechceli sme ich vyrušiť a tak sme sa pozerali len cez okno. Zbadal nás starší pán, ktorý sa o mešitu stará - moslimský ekvivalent nášho kostolníka. Pozval nás dnu a keď zistil, že sme Slováci, snažil sa porozprávať nám niečo o mešite po srbsky. To ma veľmi prekvapilo - ešte pred rokom sa na nás Albánci v Mitrovici veľmi škaredo pozerali, keď sme sa chceli dohovoriť s nimi po srbsky a samozrejme, že jazykom ich nepriateľov odmietli komunikovať a ani sa nesnažili porozumieť. Ak sa Albánec a presvedčený moslim dnes snaží o komunikáciu s cudzincami a nemá problém použiť srbský jazyk ako prostriedok, tak ja to vnímam ako veľmi pozitívne znamenie.

Turkish is cool
Ak chce byť človek v Prizreni "in", musí mať kvalitný mobilný telefón, moderné oblečenie, ojazdené auto zo Západu a musí hovoriť po turecky. Turecky nehovoria len miestny Turci, ale aj mnohí Albánci, a to aj medzi sebou. Turci sú považovaní za akúsi elitu spoločnosti a každý sa chce priblížiť k nim, prípadne stať sa jedným z nich. Jedna z dvoch najvyhľadávanejších reštaurácii v meste je turecká reštaurácia, kde varia skvelý iskander a pečú chutný turecký chlieb. Samozrejme, k jedlu sa podáva turecké pivo Efes. Turci sú v Prizreni proste "in".

30 minút v Albánsku
Dohodli sme sa s jedným z našich šoférov a vybrali sme sa k dedine Vrbica v preslávenej rybárskej oblasti pri jazere na rieke Drin, ktoré sa začína v Kosove a končí v Albánsku. Je tam niekoľko reštaurácii, ktoré ponúkajú vynikajúce rybárske špeciality. V mikrobuse sme boli piati Slováci, jedna Češka a Francúz. Ešte nikdy som nebol v Albánsku a tak som navrhol, aby sme sa šli pozrieť na hraničný prechod medzi Kosovom a Albánskom a aspoň sa pozrieť ako to vyzerá na druhej strane. Vedeli sme, že na vstup do Albánska potrebujeme víza, ktoré sme nemali. Došli sme k hraničnému prechodu a (otvorene priznávam) dostali sme strach. Boli dva dni pred voľbami, my sme mali veľa povinností a nechceli sme situáciu skomplikovať prieťahmi na niektorom úrade v Tirane, čo mohlo trvať aj niekoľko dní. Chceli sme sa otočiť a vrátiť sa späť.

Otočiť sme sa však nemohli, museli sme vojsť do colného priestoru jedného z najhlavnejších hraničných prechodov do Albánska. Za rampou stál čierny džíp s nápisom "Kontrabanditi", v ktorom driemal policajt v civile. Celý priestor bol ohraničený veľkými betónovými panelmi, všade bolo veľa blata, ľudia pobehovali hore a dole, niektorí v civile, niektorí v uniforme kosovskej polície, medzinárodnej polície UNMIK, albánskej polície a niekoľkých ďalších uniforiem neidentifikovateľných organizácii. Niektorí si nás nevšímali, iný na nás voľačo pokrikovali po albánsky, na čo náš šofér reagoval podobným pokrikovaním. Skontrolovať nás prišiel albánsky policajt s veľmi nepríjemným výrazom tváre. Bol na nás nahnevaný, pretože keby sme neprišli, mohol ešte chvíľku postávať a premýšľať o obede. Slovenské pasy ho veľmi nezaujali, jeho pozornosť si však získal český a francúzsky pas. Chcel si ich zobrať do kancelárie a preštudovať. Všetci sme veľmi zaprotestovali, vyžiadali sme si pasy naspäť. Predpokladali sme, že ak by si pasy zobral, bez úplatku by ich nevrátil. Náš vodič sa za nás zaručil a nechal colníkovi svoj UNMIK pas. Potom už len otvorili veľkú bránu ako pri vchode do JRD a boli sme v Albánsku. Bez víz.

Mali sme 30 minút na to, aby šofér natankoval lacnejší benzín a my sa poobzerali po okolí a urobili pár fotiek. Prekvapilo nás veľké množstvo vojenských bunkrov, ktoré dal na ochranu vlasti postaviť albánsky diktátor Encer Hodxa. Tiež ma prekvapili domy, ktoré som neskôr videl aj v odľahlých dedinách na kosovskej strane - ako stavebný materiál bol použitý obyčajný kameň, nie tehla alebo kváder. Odfotili sme sa s obsluhou predpotopnej benzínovej pumpy (tí chlapi strašne zapáchali) a vrátili sme sa do Kosova. Ešte v colnom priestore nás zastavili mladí chalani v kožených bundách - samozvaní vyberači vstupného do krajiny. Mali sme zaplatiť 50 centov, ale keďže sme cudzinci zastupujúci OSCE, pustili nás bez zaplatenia.

Dedinka na konci sveta
Velebný obvod a volebná miestnosť, ktorú som mal na starosti, je v tej istej oblasti pri albánskej hranici vysoko v horách. Dedina sa volá Gorožup, žijú v nej len Albánci, široko-ďaleko známi ako výborní pekári. Z piatich členov volebnej komisie boli štyria pekári. Jeden mal pekáreň u nich v dedine, ďalší v Bosne, Chorvátsku a Vojvodine. Na voľby sa vrátili do rodnej obce. Ten z Vojvodiny vedel aj trochu po slovensky a maďarsky.

Keď sme skoro ráno dorazili do školy v Gorožupe, kde bola volebná miestnosť, môj vodič sa rozhodol ísť na kávu do dediny. Keďže bola ešte tma, vybral sa za svetlom v nádeji, že nájde obchod alebo krčmu. Najbližšia dedina sa zdala byť vzdialená asi 500 metrov. Keď dorazil k miestnej krčme prekvapilo ho, že nechtiac a nevedomky prešiel do dediny v Albánsku. Po návrate do Gorožupu za ním prišli vojaci KFOR s tým, že si ho odfotili. Ako mi neskôr vysvetlil príslušník nemeckej jednotky KFOR, fotia všetkých, ktorý prekračujú hranice. Ak niekto hranicu prekračuje často, je podozrivý z pašovania drog, cigariet, prípadne z prevádzačstva.

Môj šofér Gani ani netušil, že jeho ranná prechádzka za kávou ho mohla stáť život. Oblasť je totiž ťažko zamínovaná. Mnoho ľudí tu už zomrelo, o čom svedčí veľké množstvo pamätníkov a hrobov popri ceste. Koncom 90-tych rokov tu prebiehali ťažké boje medzi juhoslovanskou armádou a partizánmi UCK (Kosovskej oslobodzovacej armády). Srbi zatlačili UCK hlboko do vnútrozemia Albánska a pri návrate do Kosova zanechali za sebou množstvo mín. Vyhnali miestnych obyvateľov a z ich domov si urobili provizórnu základňu, ktorú počas náletov bombardovali vojská NATO.

V okolí dediny bolo uložených viac ako 7000 mín. Jeden z členov mojej volebnej komisie mal namiesto nohy protézu - daň za neopatrnú prechádzku po lúke za dedinou. Nedávno bola v Gorožupe kanadská jednotka špecializujúca sa na vyčistenie mínových polí. Pomocou slovenského stroja Božena vyčistili časť územia. Jeden z kanadských vojakov tu prišiel o nohu. Nemecký vojak KFOR mi povedal, že keď prišiel na bázu pri Gorožupe, kde strážia hranicu, urobil si prechádzku, aby spoznal terén. Pri tejto prechádzke našiel a označil 6 nevybuchnutých a stále aktívnych mín. Teraz sa čaká kedy budú peniaze na to, aby mohli odmínovanie regiónu dokončiť.

Musím sa zmieniť o miestnom ľudovom kroji. Všade majú ľudia svoje kroje, v Gorožupe ich však ešte aj dnes nosia, a to nie len staré babky, ale aj 30-40 ročné ženy (mladšie som v kroji nevidel). Najzaujímavejšia časť ženského kroja je asi 80 cm dlhý kus dreva, ktoré majú ženy upevnené vzadu nad bokmi, pod poslednou vrstvou sukne. Povedali mi, že to slúži na zavesenie malého dieťaťa, aby mala matka voľné ruky a mohla pracovať. Iné vysvetlenie dostala americká kolegyňa - povedali jej, že na drevo je možné zavesiť vedrá s vodou a pomerne pohodlne tak preniesť vodu na veľké vzdialenosti. V každom prípade ide o zaujímavý doplnok oblečenia.

Kosovské hory
Jeden zo slovenských pozorovateľov mal svoju volebnú miestnosť na juhovýchod od Prizrene, v horách blízko Macedónska, kde dnes žijú prevažne Bosniaci, ale aj Gorani (slovanský moslimovia kultúrne príbuzní Macedóncom) a Srbi. Rozhodli sme sa ísť do oblasti na malý výlet. Náš bosniansky šofér Muso bol v regióne doma a chcel nám ukázať to najkrajšie čo sa dá vidieť - horské stredisko Brezovica. V oblasti je vyhlásený národný park, krajina je hornatá a najvyššie štíty dosahujú výšku cez 2500 metrov nad morom. Bosniacke, no hlavne srbské enklávy sú viditeľne chudobnejšie a viac zničené ako albánska časť Kosova. Vidno to aj na vozovom parku - kým Albánci v Prizreni jazdia na ojazdených autách západnej produkcie, v oblasti obývanej Srbmi a Bosniakmi sú prevažne staré Zastavy, Yugá a Lady so starými, juhoslovanskými poznávacími značkami, alebo bez ŠPZ.

Tam, kde niekedy boli pekné víkendové horské chatky, sú dnes väčšinou ohorené a burinou zarastené zrúcaniny. V horských hoteloch dnes žijú srbskí utečenci. Najvyššie položený hotel Molika s kapacitou pre niekoľko sto dovolenkárov zíva prázdnotou. V zime tu vraj chodia lyžiari z Macedónska a Grécka. Teraz tu nie je nik, len my.

Objednali sme si miestnu slivovicu a musím povedať, že to bola najlepšia slivovica, akú som kedy pil. Dali sme si do jednej nohy, do druhej, ani na kapurkovú sme nezabudli a vrátili sme sa do Prizrene. Po ceste do mesta nám šofér Muso rozprával o svojej rodine. Jeho otec a bratia pracujú v Nemecku. Aj on tam bol, no musel sa vrátiť domov, lebo jeho brat mal vážny úraz. Teraz by chcel ísť naspäť do Nemecka, ale nedá sa, nemá šancu dostať víza. Muso má 28 rokov, ženu a tri deti. So ženou však nie je oficiálne zosobášený, čo ak sa nájde Nemka, s ktorou by sa dalo dohodnúť na fingovanom sobáši a s ním súvisiacim povolením odísť do Nemecka...

The End
Keďže supervisorské misie OSCE v Kosove už končia, do Kosova sa už pravdepodobne nevrátim. Moje pocity z posledného vývoja v Kosove sú však skôr optimistické než pesimistické. Pred rokom bol v Prizreni zákaz nočného vychádzania. Tento zákaz prednedávnom zrušili. Dva týždne pred našim príchodom do mesta zrušili vojenský check point na moste pri vchode do centra mesta. Do roka sa má odsťahovať základňa KFOR zo stredovekého tureckého opevnenia nad mestom a miesto má byť sprístupnené domácim a turistom. Kosovčania sa znovu učia ako žiť s ľuďmi inej národnosti a náboženského presvedčenia. Myslím, že Kosovo je na dobrej ceste, aj keď táto cesta nie je ľahká a nie je krátka. Dúfam, že sa nemýlim.


Autor/zdroj: Smile
Text bol naposledy zmenený dňa: 19.01.2007