Kórejské ženy sú asi najštíhlejšie aziatky

Napriek tomu, že je dnes Južná Kórea v celosvetovej turistike iba akousi odstrčenou popoluškou, mnohí odborníci predpovedajú, že sa to v novom miléniu zmení, a že sa tak aj Kórea môže stať turisticky rovnako príťažlivou krajinou, ako je dnes napríklad Japonsko. Miest, ktoré by sa mohli stáť turistickými cieľmi prvej kategórie, v Južnej Kórei rozhodne nie je málo.

Ja som sa do Južnej Kórei vybral na pozvanie mojej známej Mi yon Park, dvadsaťdva ročnej študentky žurnalistiky v Soule.
Treba však povedať, že k vstupu do Kórei našinec nepotrebuje žiadne víza, samozrejme, ak sa neplánuje v krajine zdržať viac ako deväťdesiat dní. V lietadle smerujúcom z nemeckého Frankfurtu do juhokórejského hlavného mesta Soulu som si prisadol k sympatickému belochovi v stredných rokoch, ktorý ako jediný v lietadle cestoval spolu so svojim psom. Po kratšej konverzácii v angličtine som zistil, že je to zástupca slovenského veľvyslanca v Kórei a že do krajiny cestuje na niekoľkomesačnú služobnú cestu. „Toto nie je moja prvá cesta do Kórei. Ja som bol doma na Slovensku iba čosi zariadiť a vziať nášho psa. S manželkou a deťmi žijeme v Kórei už vyše roka. Dcéra a syn tam chodia do školy a naučili sa aj kórejský jazyk. Na krajinu sme si zvykli a keď ju raz budeme musieť opustiť, bude nám určite veľmi chýbať. Ľudia v Kórei sú veľmi milí a naozaj sú pohostinní. Majú radi cudzincov a vo svojich otázkach k nim sú veľmi zvedaví. Našli sme si tam veľa priateľov. Alebo si skôr oni, vďaka svojej zhovorčivej povahe, našli nás“ povedal mi môj spolusediaci na palube lietadla. V jeho slovách som počul o Kórei iba chválu, a tak som sa už nevedel dočkať kedy uvidím tú neznámu krajinu na vlastné oči.

Po dvanástich hodinách letu a prekonaní ôsmich časových pásiem sme pristáli na v súčastnosti jednom z najväčších letísk v Ázii, Incheon neďaleko od Soulu. Tu ma už čakala známa tvár Mi yon, peknej, štíhlej, vždy usmievavej aziatky svetlej pleti. Na letisku ma očakávala nie len ona, ale aj jej starší brat Sangho a u nich doma aj rodičia a ostatní súrodenci, ktorí o príchode “študenta z Československa“ dávno vedeli.

S Mi yon sme sa zoznámili asi pred rokom v Bratislave, keď spolu so svojimi dvoma kamarátkami cestovala po krajinách strednej a východnej Európy. Mladí Kórejčania v lete radi cestujú. Kúpia si jednoducho napríklad letenku do Viedne a za niekoľko dní či týždňov precestujú vlakom okolité krajiny a navštívia najvýznamnejšie miesta, o ktorých sa píše v cestovateľskom sprievodcovi. Vtedy som rád prijal jej pozvanie na návštevu Kórei a teraz som moju cestu začal uskutočňovať.    

Hneď na druhý deň sme sa s Mi yon vybrali do centra vyše deaťmiliónového Soulu. Zistil som, že v tomto preľudnenom meste sa dá najjednoduchšie pohybovať metrom, ktoré má osem línií dlhých desiatky, ba možno aj stovky kilometrov.
Lesklé priečelia mrakodrapov, v pozadí skalnaté štíty, stáročné paláce a mestské brány s typickými prehýbanými strechami a bohatým farebným zdobením drevených stien, obkolesené zeleňou, to je obraz určený turistovi, ktorý sa v Soule ocitne, tak ako ja.
Moja kórejská spoločníčka sa rozhodla mi poukazovať centrum mesta a tak sme zamierili do Down City, kde sa nachádza aj jedna z najznámejších lokalít Myongdong – trhovisko rozmiestnené v spleti uličiek neďaleko jedného z početných stavebných skvostov mesta – Južnej brány. Na moje prekvapenie, som tu videl mnoho ruských turistov a v obchodoch nápisy v ruštine. Nečudo, veď z Vladivostoku do Soulu to majú bohatí “nový rusi“ len naskok.
Atmosféra prekonáva všetko, na čo je našinec zvyknutý. Ak je totiž ulička široká aspoň tri-štyri metre, tak okrem nepretržitého radu obchodníkov a pred nimi stolov obťažkaných širokou paletou priemyselných, textilných a potravinárskych výrobkov a polotovarov, určite je v prostriedku ešte pás s rovnakými alebo podobnými produktmi. Na stoloch a v predajných stánkoch nájdete najmä oblečenie známych značiek za prijateľnú cenu, obuv rôzneho druhu, dáždniky, ponožky-palčiaky, tašky, vaky, kabelky, spodnú bielizeň, elektroniku, mobilné telefóny a dokonca aj vyšívané kimoná či športové súpravy s veľkým nápisom Korea na chrbtoch. Kúpiť si tu môžete aj malého psa alebo mačku. Podpultovým tovarom sa dávnejšie stala známa Viagra. Predavači sú kultivovaní. Neprekrikujú sa a svoj tovar vám nevnucujú, ponúkajú ho skôr pohľadom. Zato sa vždy usmievajú, a keď vidia, že ste cudzinec, viac, ako vám niečo predať, sa chcú s vami pozhovárať. „Odkiaľ pochádzate? Ste Američan? Páči sa vám v Kórei?“ to sú ich najčastejšie otázky. Povinnosťou kupujúceho je predovšetkým nestúpiť, neobtrieť sa, a nič neprevrátiť. A až potom kúpiť. Ale sú tu aj uličky užšie, sotva jeden a pol metra na šírku. Často zakryté celtovinou pred dažďom a prachom. Je to desiatky metrov dlhá “štrúdľa“, v ktorej sa varí, pečie, ponúka, konzumuje, občas sa vynášajú smeti a prenasledujú potkany. Vďaka mojej kórejskej sprievodkyni, ktorá zjednávala s predavačmi ceny, som nakúpil darčeky a iné veci za smiešne peniaze. Spočiatku sa predavačovi síce cenu znižovať nechcelo, ale potom, ako mu Mi yon povedala: „On nie je Američan. Je to môj známy z Európy, študent!“ ceny prekvapujúco klesli a nákup niekoľkých tričiek s nápisom Korea, jedného páru letných topánok a tradičnej kórejskej “medicíny“ - extraktu zo žen-šeňa ma vyšiel v prepočte iba na 1200 Sk. S lacným nákupom som bol naozaj veľmi spokojný.

Už o niekoľko desiatok metrov sme vošli do štvrte parádnych reštaurácií, nie len kórejských, ale aj čínskych, zriedkavejšie japonských, kde bežný obed vychádza v prepočte na niekoľko tisíc korún. Na ulici práve pokojne demonštrovala skupinka dôchodcov a my sme si našli nenápadné miestečko, kde sme za obed pre dvoch zaplatili necelých sedem dolárov. Z okna reštaurácie som sledoval tú skupinku okolo tridsiatich postarších ľudí, ktorí s transparentami v rukách pomaly a ticho krúžili pred pred budovou ktorejsi z kórejských bánk. „Nie sú spokojní s tým, že ich banka znížila úroky na ich vkladoch. Myslia si, že týmto protestom niečo zmenia. Svoje peniaze by si pokojne mohli z banky vziať a vložiť ich do inej, ale oni tvrdohlavo trvajú na opätovnom zvýšení úrokov. Nechcú opustiť banku, v ktorej majú uložené peniaze celý život. Nechcú nič meniť. Aj tak nič nedosiahnu. Sú iba tvrdohlaví a prehnane konzervatívni“  vyjadrila sa k demonštrujúcim moja spoločníčka. Podobných demonštrácií sa v Soule koná denne aj niekoľko. Jedni protestujú za slobodu médií, iní proti vojnám, atómovým pokusom alebo jednoducho proti USA.  

Chvíľu mi trvalo zvládnuť techniku “paličkového príboru“, ale čo bolo pre mňa nové, paličky v reštauráciách bývajú nerezové – umývateľné. Podľahol som pokušeniu a ochutnal, spolu s opečeným bôčikom ale aj kávou a celkom európsky chutiacimi keksami, iba že zelenej farby, Kimchi – pre Kórejcov čosi ako pre nás bryndzové halušky. K mäsu sa mi to zdalo prirodzené. Tento zeleninový šalát z kapusty, bielej reďkovky, červenej papriky, cesnaku a rôznych korenín sa síce v rôznych kuchyniach môže pripravovať rozlične, ale vždy je konštantnou súčasťou stolovania, no určite nie môjho. Ja som po mojej prvej skúsenosti svoju porciu diabolského Kimchi vždy rád prenechával Mi yon. Mal som síce zo začiatku dojem, že malé mištičky, malé tanieriky, malé porcie sú určené pre vzrastom nižších Kórejčanov, ale to ma rýchlo prešlo, keď som sa zo zvedavosti, nie od hladu pokúsil konzumovať ponuku. Možno preto som potom v uliciach mesta, kde ponúkali nespočetné množstvo rôznych pekárenských, mäsiarskych, cukrárenských výrobkov, sušeného i čerstvého ovocia a orieškov prechádzal bez toho, aby som upadol do pokušenia a pohostil sa – často len tak, z ruky do úst, ako to robia domáci. A vyberať naozaj bolo z čoho. V pouličných stánkoch sme si mohli dať malé koláčiky plnené zeleným ďatľovým džemom, ktorých sa vraj nedá prejesť. Na pitie všade ponúkali riedky jogurt alebo studený ryžový, citrónový či ďatlový čaj prenikavej vône. Ak by však bol náš hlad väčší, stačilo sa pristaviť pri niektorom stánku so stolíkom a objednať si polievku z morských rias alebo korenistú polievku z naklíčenej kukurice a bambusových výhonkov, ktorá neobsahuje tuk. Druhým chodom by mohla byť miska ryže so sójovou omáčkou, syr tofu napichnutý na špajdli, rôzne druhy rýb, vyprážané chobotnice, šalát z čínskej kapusty a húb, ustrice či pečené mäso s rôznymi druhmi zeleniny – takzvaný Bimpap.

Južná Kórea má okolo štyridsaťsedem miliónov obyvateľov. Neviem, ako na vidieku, ale v desaťmiliónovom Soule som mal dojem, že väčšinu z nich tvoria ženy. „Presnejšie mladé ženy, ešte presnejšie dievčatá“ opravila ma Mi yon a pokračovala: „Treba sa snažiť.  Mnohé tradičné mužské miesta niekdajších vedúcich pracovníkov, úradníkov preberajú dnes ženy. Aj preto, že v porovnaní s minulosťou dostáva väčšie percento dievčat vyšší stupeň vzdelania. Lenže ide aj o rodinu. Podľa tradície najväčšiu úctu, výsady dominantného potomka užíva prvý syn. Aj vtedy, keď nie je prvorodený, keď ho “predbehla“ sestra. Podľa tradícií mladší brat i ostatní súrodenci o ňom vždy hovoria “môj starší brat urobil“, “môj starší brat povedal“ a podobne.“ Dievčatá vraj ešte do nedávnej minulosti, ale my vieme ako sa to traduje, mali šancu len do veku 28 rokov. Ak sa dovtedy nevydali, nemali nádej. Považovali sa za príliš staré.

Kórejské tradície majú aj inú zvláštnosť. V minulosti bolo bežné, ba zvykom, že do manželstva vstupovali zrelé ženy, ktoré si brali nezrelých, nedospelých mladíkov, mladších aj o vyše desať rokov. Vraj aj preto, že takéto ženy už vedeli všetko čo v domácnosti treba vedieť, nie len variť, ale starať sa aj o deti, aj o muža. „Dnes to tak už nie je. Tieto tradície sa udržiavajú už len na vidieku. V mestách sa zvyky rýchlo menia. Dnes je manželka väčšinou vždy mladšia, ako jej manžel“ objasnila mi situáciu v súčatnej Kórei Mi yon.  
 
V uliciach Soulu, v tmavošedých až čiernych kostýmoch, vidieť dievčatá, ktoré zrejme majú iné problémy, ako je hľadanie si manžela – či už staršieho alebo mladšieho. Prostitúcia je aj v Kórei dobrý biznis a tomuto javu sa tu hovorí “kórejská suana“.
„Bežná kórejská rodina má dnes jedno, najviac dve deti. Kedysi bolo detí v rodine omnoho viac. Podľa môjho názoru v Kórei dnes už stopercentne platí rovnosť mužov a žien. Ženy sa nevydávajú mladé. Študujú a neskôr si budujú svoju kariéru. Na vlastné deti myslia až pred tridsiatkou. Aj keď sú na vysokých postoch, vydať sa určite chcú. A po pôrode sa čím skôr vrátia späť do zamestnania. Manžel to musí chápať. Dnes už to nie je nič nezvyčajné.“ povedala mi o postavení kórejských žien v spoločnosti Mi yon.  

Na moju otázku, ako je to v Kórei so spolužitím “bez papierov“, Mi yon so smiechom odvetila: „Rodičia by tých dvoch zrejme asi zabili. V Kórei je čosi také neprípustné. Ok, stane sa, že žena je napríklad slobodnou matkou, ale spolužitie bez svadby? To v Kórey jednoducho nefunguje.“ Dozvedel som sa tiež, že Kórejčanky vôbec netúžia po vydaji za hranice.  

Nevedel som prečo sú mladší súrodenci Mi yon, vždy tak málo doma. Takmer som ich v domácnosti mojej hostiteľky nevídal.
„Moji mladší súrodenci strávia v škole denne aj 16 hodín“ vysvetlila mi Mi yon. „Školské vyučovanie sa začína o siedmej ráno a školské aktivity končievajú často až o jedenástej večer. Patrí sem aj navštevovanie školských knižníc a študovní literatúry a virtuálnych študovní pripojených na internet, kde sú lepšie podmienky k štúdiu, ako doma. Pre tých, ktorým záleží na vzdelaní je to takmer povinné. Škola je u nás v Kórei inštitúcia, kde sa deti nie len učia, ale si rozvíjajú aj svoj talent, alebo sa môžu venovať športu. Môj mladší brat denne trénuje Tae Kwon Do a mladšia sestra navštevuje hodiny baletu a to všetko v komplexe školy. Mesačne to našich rodičov stojí okolo tisíc dolárov za jedno dieťa. Školné sa platí na všetkých školách. Ja som na strednej škole navštevovala hlavne hodiny angličtiny. Rozvrh na univerzitách nie je až taký nabitý a tak si nájdem čas a s priateľkami chodíme do plavárne alebo do fitness-centier, na hodiny aerobiku, do sauny či na masáže.“ Kórejská masáž, ako som si to  sám vyskúšal, môže byť aj dosť bolestivá. Okrem celého tela sa masírujú hlavne nohy. Chodidlá vám navlhčia vo vlažnej vode a potom ich masírujú a silno stláčajú, až kým “nevypustíte zlého ducha“. Ten vraj spôsoboval bolesť, ktorou ste trpeli. Ja som pri tejto procedúre nie len, že “vypustil zlého ducha“, ale takmer aj toho môjho.  

„Pracujúce ženy minú mesačne na svoju krásu aj tridsať percent svojich príjmov čo môže byť aj tisíc dolárov. Ale soláriá v Kórei nenájdeš. Opaľovanie u nás nie je a ani nikdy nebolo v móde. Za najkrajšiu sa považuje snehovobiela pleť a tiež extrémne štíhla postava, ako mám ja“ zasmiala sa Mi yon. Je však pravdou, že mnohé Kórejčanky si pre dosiahnutie štíhlej postavy dosť vytrpia.
Mi yon mala pravdu. Na piesočnatých brehoch rieky Han, pretekajúcej Soulom som nikdy nevidel niekoho naberať bronz. Mladí ľudia sa radšej koncentrovali v ultramoderných internetových kaviarňach alebo diskokluboch, Mi yon a jej spolužiačky hlavne v niekoľkoposchodových supermarketoch, popreplietaných nekonečne dlhými eskalátormi.

Spomedzi supermarketov som tu navštívil aj pre nás známi Carrefour, ďalej Tescomart, Walmart či E-mart. Boli to poschodové a plochou veľmi rozsiahle nákupné komplexy s podzemnými parkoviskami, kde v nespočetnom množstve butikov a obchodíkov kúpite asi všetko. Návštevu takýto supermarketov neodporúčam robiť bez kórejských priateľov, pretože stratiť sa v nich naozaj nie je žiaden problém. V takýchto komplexoch sa vždy nachádzajú internetové kaviarne s kapacitou aj 300 miest pri najnovších počítačoch s plazmovými monitormi.
Nočný život mladých Kórejčanov to sú hlavne návštevy diskoték alebo live koncertov kórejských hudobných skupín. Na jedno s takýchto vystúpení sme sa s Mi yon vybrali. Mladá kapela prezentovala vlastné piesne, v ktorých sa snúbili tradičné kórejské rytmi s najmodernejšími elektronickými melódiami. Celkový efekt bol viac než zaujímavý, čo uviedlo do tanečného varu všetky tri pódiá tamojšieho discoklubu.  

Jej obaja rodičia zatiaľ tvrdo pracovali, otec, ako technik v národnej automobilke Daewoo (čo v preklade znamená Veľký vesmír) a matka v rodinnom obchode s potravinami, kde jej pomáha najstarší syn. „Ten by sa podľa tradície mal postarať o našich rodičov, keď zostarnú.“ povedala mi Mi yon, keď som sa jej opýtal na takzvané centrá strieborného veku, ktoré sa rozrastajú v Kórei a spĺňajú tu funkciu našich domovov dôchodcov.  

Od Mi yon som sa ešte dozvedel, že ona aj jej rovesníci si nevedia rady s pre nich tak ťažkou angličtinou. Za jednu vyučovaciu hodinu v súkromnej jazykovej škole platia aj 50 dolárov. Aj preto sa do Soulu hrnie hlavne mnoho Austrálčanov a tí vyučujú Kórejčanov svoj rodný jazyk. Naša konverzácia však prebiehala výlučne v angličtine. Mi yon bola rada, že sa môže bezplatne niečo naučiť, veď dobre anglicky hovoriaceho človeka nestretáva každý deň.

Moju návštevu Južnej Kórei sme ukončili výletom do hôr Sorak severne od Solu. Dostali sme sa aj na hranicu so Severnou Kóreou, ktorá je vraj najstráženejšia na svete. Svedčili o tom aj vojenské helikoptéry, ktoré neustále krúžili vo vzduchu.
Podľa slov Mi yon sa Kórejci najviac obávajú vojenského konfliktu s komunistickým “Severom“. Veria však, že obe Kórei nadviažu časom priateľské vzťahy a dúfajú v ich opätovné zjednotenie.