Južná kórea - tiger v ústraní

Pre našinca je Ázia turisticky ešte stále pomerne nedostupnou. Napriek tomu, že Južná Kórea patrí medzi tzv. Ázijské tigre a určite má čo ponúknuť, je turistami málo vyhľadávaná. Mne sa však pred nedávnom práve v exotickej Južnej Kórei podarilo pobudnúť už po druhý krát.  O tom čo som za takmer dva mesiace mohol z Kórei pochopiť a ako sa žije na kórejskom polostrove sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.  

Do Kórei sa najpohodlnejšie dostanete lietadlom. Ja som využil služby nemeckej leteckej spoločnosti Lufthansa, ktorá poskytuje aj študentské zľavy. Najprv z Viedne do Frankfurtu a potom Boeingom 747 desať hodín ponad nekonečnú Sibír a lietadlo pristálo na jednom z najmodernejších a najväčších letísk na svete, Icheon neďaleko hlavného mesta Kórei, Soulu. Už pri pohľade z lietadla je vám zrejmé, že jedenásťmiliónový Soul je mestom kontrastov: more, hory, periférie, mrakodrapy...
Na mojom príchode do Kórei bolo najzaujímavejšie to, že na obrovskom letisku ma nikto nečakal a na sever krajiny, kam som mal namierené som sa teda musel dostať sám. Kórejci sú ľudia veľmi ochotní, no na letisku to malo len jednu chybu. Nikto nevedel ani slovo po anglicky. “Englisch“ je pre Kórejcov veľmi ťažký jazyk a tí čo z nej čosi vedia mixujú jedna radosť angličtinu s kórejčinou, s úžasným prízvukom a to čo z toho nakoniec vzíde sa nazýva “kogliš“.

Všetci anjeli stáli pri mne, objavil som jednu autobusovú stanicu a za tri hodinky (šli sme výlučne po diaľnici rýchlosťou sto tridsať kilometrov za hodinu!) som bo asi tristo šesťdesiat kilometrov od letiska a asi šesťdesiat kilometrov od hraníc so Severnou Kóreou v istom malom mestečku. Počas cesty som vo vzduchu videl krúžiace hliadkujúce vrtuľníky nad tridsiatou ôsmou. rovnobežkou, ktorá obe Kórei rozdeľuje. Od času kórejskej vojny v roku 1953, kedy sa Kórea rozdelila na Severnú - komunistickú a Južnú - demokratickú nebol doteraz podpísaný mier. Aj kvôli tomu tu trvá základná vojenská služba až tri roky. Vidiecke scenérie mi niekedy pripomínali mesačnú krajinu (miestami bola pôda červená bez rastlín, doteraz neviem prečo) alebo sa striedal so zalesnenými horami, ale všade kde ste sa pozreli rástla ryža alebo ryža. Starčekovia posedávali pred chatrčami a ja som sa cítil ako americký vojak vo Vietname. Na vidieku tu belocha stretnete len výnimočne a tak som sa stal pre tamojších obyvateľov okamžite atrakciou. To som sa už stretol aj s mojimi známymi.

Z náboženstiev sa tu od nepamäti najlepšie darý reformovanému kresťanstvu a tiež budhizmu. Videl som nespočetné množstvo kostolov a oveľa menej budhistických chrámov. Každý Kórejec musí mať nejaké poriadne auto. Domáce automobilky Hyundai, Daewoo či Kia vyrábajú ročne šesť miliónov áut, no modely, ktoré som tu videl sa nevyvážajú do Európy. A sú lacné. Taký lepší Hyundaík, čo by u nás zaňho pítali osemsto tisíc sa dá v Kórei kúpiť za v prepočte dvesto tisíc korún. Kórejská ekonomika je na vysokej úrovni aj preto, lebo sa pracuje aj v nedeľu. Okrem auta, každý vlastní malý, ľahký mobil, samozrejme kórejskej víroby. Ako som mal možnosť vidieť, vo väčšine škôl je povinné nosiť uniformu. Na telocviku sa cvičí taekwondo, čo je tu národným športom. Ak máte túžbu ochutnať všetky tie exotické špeciality, doteraz poznané len z televízie, dávajte si pozor na “Kimči“ a na “Kočičan“ nie Košičan! Sú to neuveriteľne ostré a pálivé jedlá, ktoré vám budú “chutiť“ iba raz. Poliveku v Kórei varia z akýchsi korienkov alebo z morských rias a namiesto chleba, jedia trikrát denne ryžu a takmer vôbec nie mäso, ako inak s paličkami!

Soul je tak obrovský, že inak ako deväťúrovňovým metrom sa v ňom rýchlo pohybovať nedá. A čo ponúka? Napríklad najväčší trh pod holým nebom Nam Dae Mun market, bývalú kráľovskú rezidenciu – palác Kyongbok, prezidentskú rezidenciu - Modrý dom, olympijský štadión z OH 1988 a mnoho ďalších pozoruhodností. V časti mesta Chong Gu sa nachádza obrovský Nam San Park, uprostred ktorého sa týči Seoul Tower, veža ponúkajúca panoramatický výhľad na mesto. Soulom tiež preteká široká rieka Hangang a vyše dvadsiatimi mostami iba v Soule.  
     
Ako mi dal za pravdu atašé slovenského veľvyslanectva v Kórejskej repulike, s ktorým sme sedeli vedľa seba v lietadle smerujúcom ešte do Soulu, na Kóreu sa zabudnúť nedá (tí čo tam boli vedia o čom hovorím). Urobím všetko preto, aby som sa do severovýchodnej Ázie ešte niekedy vrátil.