Inštitút ezoterického budhizmu

"Duibuči, duibuči - prepáčte, prepáčte", predieral som sa cez šikmooký dav. Nápisy v obrázkovom písme, parkujúce rikše, zhon, tlačenica na lístky, výkriky majiteľov autobusov snažiacich sa prilákať čo najviac cestujúcich práve do svojho vozidla. Autobusová stanica v Lan Žou, hlavnom meste provincie Gansu, budila dojem dobre organizovanej paniky. Pre niekoľkomiliónové čínske veľkomesto nič neobvyklé.
Na rozdiel od ázijskej atmosféry, oblečenie ľudí exotické dojmy nevzbudzovalo a ničím zvlaštnym sa neodlišovalo od módy Bratislavskej ulice. Na miestne pomery vcelku bežné boli aj uniformy z Maovej návrhárskej dielne, ktorým zostali mnohí starčekovia a starenky po dlhých rokoch nútenej uniformity verní. Tieto šedé obleky z hrubej bavlny vytvárajú symbolický kontrast so západným oblečením mladej generácie. Nezasvätenca môžu prekvapiť ľudia v ťubetejkách. Priručkami vyzbrojený cestovateľ však vie, že islám má v týchto končinách silné zázemie. Početní prívrženci tohto náboženstva sa ani v komunistických časoch nevzdali tradičnej čiapočky. O poznanie horše sú na tom pri dodržavaní tradícií moslimky. Aj za letných dní sú, tak ako generácie žien pred nimi, odeté v dlhej sutane siahajúcej až k pätám. Hlavu im zahaľuje akýsi tmavý čepiec. V tej spare nič príjemného.
"Rýchlo, rýchlo, nastupovat", popoháňal ma šoférov pomocník. Keď už boli všetky miesta obsadené, predpokladal som, že prílev jazdychtivého nákladu a jeho vlastníkov skončí. Kdeže. Kapacita autobusu nepoznala hraníc. Čím viac tým lepšie, znelo šoferove heslo. Kto ešte necestoval v Ázii, ani neuverí, koľko vriec s tovarom sa do autobusu zmestí. Samozrejme okrem, cestujúcich, hydiny a zbytku prevážaných živočíchov.
Konečne sme boli pripravený na odchod. Po hodnom počte a stúpajúcej intenzite netrpezlivých vykrikov, už nalodených pasažierov šofér uznal, že je dostatočne vyťažený. Dvere autobusu sa zavreli a my sme nabrali kurz na Šiahe, sídlo jednej z najstarších vzdelavacích inštitúcií Severnej Azie. Jej meno znie : kláštor Labrang.

Provincia Gansu sa nachádzala v obratníkovom pásme a tomu zodpovedal aj ráz krajiny, ktorou sme prechádzali. Širokými riečišťami, povedľa ktorých cesta viedla, pretekali len akési kalné potôčiky. Zvlnenú krajinu s charakterom polopúšte obopínala vrstva suchého vzduchu. Asfaltovú hradsku kde-tu vystriedala prašná, poľná cesta. V takých miestach sa za autobusom zdvíhali kúdoly žltého prachu a zaprášeniu neušlo ani jeho osadenstvo. Kraj to bol moslimský, možno aj preto bolo rastlinstvo nekresťansky skúpe.
O čo bola krajina menej pohľadná, o to boli dediny, ktoré sme míňali, zaujímavejšie. Odlišovali sa od seba nielen výzormi krojov ale aj samotným obyvateľstvom. Občas sa za oknami objavila dedina s civilne oblečenými Číňanmi, inokedy moslimské sídliská, ktorým dominovali pagodovité mešity, muži v ťubetejkách a pozahaľované predstaviteľky nežného pohlavia. Bolo možné zazrieť aj pre Čínu netypické veľké nosy a modré oči. Tie patrili Donxiangom, minorite s altajským nárečím, ktorá sem bola presťahovaná zo Stredného východu ešte Kublaj Chánom. Ked sa medzi novými pasažiermi začali čoraz častejšie objavovať hnedasté tváre s tmavými, skoro okrúhlymi očami, podľa ktorých sa vcelku jednoducho rozpoznajú Tibeťania, vedel som, ze nemožeme byť od cieľa cesty ďaleko. Šiahe je totiž strediskom nemalého počtu príslušníkov tohto národa, ktorý rozmnožuje úctyhodný počet národnostných menšín, žijúcich na území miliardovej Číny.

Posledná hodina cesty nielen zmenou tvári cestujúcich napovedala, že prichádzame do úplne iného sveta. Polopúšť sa začala zelenieť a záverečné kilometre pred vstupom do mestečka viedli cez borovicové lesy. Keď som vystúpil z autobusu v údolí rieky Daxia, kde sa v nadmorskej výške 2920 metrov rozťahuje starobylé Šiahe, pocit iného sveta ešte zosilnel. Mimo hlavného mesta Tibetu - Lásy, patrí Šiahe k hlavným kláštorným mestám tibetskej, lamaistickej viery a počet holohlavých mníchov v dlhých, červených sutanách tomu dával za pravdu.
Obyvateľstvo tvorili zväčša Tibeťania. Mnohí z nich prichádzali k svätyniam ako pútnici v svojich najlepších šatách, hýriacimi pestrými farbami. Bohatý odev ich nechránil len pred nočným chladom, ale aj pred neuveriteľne silnými slnečnými lúčmi. Úpalu domorodci predchádzali tak, že si nad sebou rozprestreli dáždnik alebo si časť svojho rúcha jednoducho prehodili cez hlavu. O tom, ze počasie je v miestnych končinách stále presvedčovali rady bilirdových stolov rozložené pod holým nebom. Herne boli plné ludí a ani mnísi nephŕdali touto svetskou zábavou.
Cudzincov v meste veľa nebolo, poloha v srdci Cíny a 8 hodín prašných ciest, ktoré mestečko od najblizšieho letiska oddeľuje, znamenajú dostatočnú izoláciu. Kto sem však príde, neoľutuje. Miestne obyvateľstvo a pamiatky ho o tom rýchlo presvečia.

"Bud pozdravený cudzinec", privital ma miernym úklonom a chabou angličtinou holohlavý recepčný v kňazských háboch. "Odkiaľ prichadzaš? Zo Slovenska? Nikdy som o takom nepočul. Pas prosim."
Nielen vzdelancom ale aj pocestným je kláštor naporúdzi, a tak nepohodlné prične vylepšujú rozpocet inštitúcie. Pomery sú skromné ale zato rozhodne štýlové. Kedže klasické zabezpečenie izieb tu nahrádzajú petlice, recepčný vydáva kľúč aj s vysacím zámkom.
Ako prípravu na dominantný kláštor može domáci aj zahraničný pútnik absolvovať napríklad prechádzku po modlitebnej aleji, tiahnúcej sa pri brehu Daxie. Pod jej drevenými strechami sa v rade nachádzajú stovky modlitebných válcov. Asi meter vysoké, drevené cylindre sú obité vylešteným plechom, na ktorom sú vyryté lamaistické modlitby. Prechádzajúci veriaci ich roztáčajú a hrkotajúce valce im za to sprostredkujú kontakt s najvyšším. Aj ja som uskutočnil túto valcovú modlitbu. Kráčal som, točil som, modlil som. Tak som došiel až pred brány Labrangu.
Rozľahlý komplex budov má rozlohu niekoľko kilometrov štvorcových. Nie je to zbytočný prepych. V časoch svojej najväčšej slávy jeho priestory obývalo vyše 4000 mníchov. Počas posledných desaťrocí a najmä za "kultúrnej" revolúcie, kedy počet duchovných klesal úmerne rastu základných organizácií strany, mníšske rady značne poredli. Napriek tomu je aj dnešných 1700 duchovných obdivuhodný počet. Lamaistické kláštory podobne ako stredoveké kláštory v Európe sú pre Tibeťanov strediskami vzdelanosti. Samotný Langdong v sebe zahŕňa šesť inštitútov: inštitút nižšej a vyššej teológie, medicíny, práva, astrológie a najdôležitejší inštitút ezoterického budhizmu. Takže je čomu sa priučiť.
To, že som na akademickej pôde som poznal aj podľa scény, ktorá sa v jednej z prednáškových miestností odohrávala. Na drevenej dlážke polokľačala-polosedela stovka mníchov, ktorým prednášali svoje úvahy dvaja starší rečníci. Musel to byť nejaký vedecký spor, pretože počúvajúci boli rozdelení do dvoch skupín. Holohlavá klika a klaka striedavo povzbudzujúco búchala päsťami na drevenú dlážku alebo odmietavo huhňala, podľa toho, či bol pri slove koaličný alebo opozičný rečník. Jednoznacne ohnivá, učená dišputa.

Nielen oblečenie mníchov, ale ani vzhľad celého kláštorného komplexu za posledné storocia vela zmien nezaznamenalo. Pomedzi steny tejto mekky tibetskej vzdelanosti prechadzajú prašne chodníky. Niekoľkoposchodové kamenné stavby pokrývajú drevené vyrezávané strechy. Niektoré sú pokryté plátmi lesklého kovu, iné len drevenými škridlami. Ich okraje zdobia kovové sošky škľabiacich sa drakov. Prístrešky nad oknami lemujú kusy tkanín vyzdobené strapcami. Na stožiaroch povievajú modlitebné vlajky.
Takisto vplyv náboženstva si u Tibeťanov zachoval svoju váhu. Na rozdiel od Cínskych svätýň sa Labrang len tak hmýril veriacimi. O svojej pobožnosti snáď najlepšie presviedčali pútnici. Nielenže sa usedavo modlili, usilovne roztáčali modlitebné válce a rozvešiavali lístočky s potlačenými modlitbami, mnohí dokonca vydržali hodiny búchať hlavu o prašnú zem. Len aby si vyprosili Budhovu priazeň.

Bolo už neskoré popoludnie, ked som opustil brány kláštora. Aj keď mi Lamaizmus veľa nehovorí, predsa vo mne návšteva miesta vzbudila hlboké pohnutie. Dotyk s kultúrou ktorá si po tisícročia zachovala tak vela zo svojich tradícií je nieco jedinečné. Možno to bolo to silné duchovno, ktoré z mníchov a domorodcov vyžarovalo, možno exotické oblečenie domácich, možno riedky horský vzduch. Ktovie čo sposobilo, že som sa cítil ako na inej planéte. A neboli to pocity nepríjemné. Tá dlhá prašná cesta, ktorú som do Šiahe meral, rozhodne stála za to.