Intro:
Ghana je v Afrike. Ďaleko v Afrike. Afrika je ďaleko. Fakt ďaleko.
Susedia: naľavo Pobrežie Slonoviny, napravo Togo, hore Burkina faso. Verte, že tu turizmus neprekvitá.
Prečo Ghana?
Pozeráme ponuku CKM. Brazília príliš drahá, vo Venezuele ozbrojené skupiny, v Nigérii okrem srnky s tromi nohami chytíš úplne všetko, v Malajzii a thajsku sme boli a aj tak nakoniec v ponuke nebude, v Číne je kosa, Indiu šetríme, Japonci majú šikmé oči a v Senegale je prílliš veľa barančekov a piesku. Zostala tam Accra. To je v Ghane, zistil Martin s Gulášom. Ďalej zistili že je tam more a je to kúsok od rovníku. To sú naše pádne argumenty prečo tam ideme.(A mimochodom vieme o Ghane úplne všetko, že Martin :”)
Putro
Stojíme v rade na letenky. Trošku sme sa dostali (legálne!) dopredu. Jedného chlapíka to zjavne nasralo, ale akonáhle sme mu povedali, že nech nemá strach, ideme do Ghany a tam naozaj nikto nejde..., tak bol zase kľudný.
Letenka stála o trošku viac , než sme čakali, vlastne o dosť viac (letiskové poplatky 4400 Sk už asi dlho nebudem mať..., je to preto, lebo Ghana má departure tax 50 USD ) Na cene pridalo aj to, že si sme leteli Praha-Miláno-Lagos-( celkom sme boli prekvapení, že si najprv zaletíme do Nigérie)-Accra.
Očkovanie sa stalo osudným pre Guláša. Neletel a letenka mu prepadla (ale asi je to fakt lepšie ako prísť domov celý žltý oznámiť mame, že okrem žltej Zimnice má ešte zopár nepodstatných afrických chorôb..) Inak pred odletom asi nikto neveril (asi ani ja..) , že sa raz vrátime. Probnóza bola takáto => Ľahký scenár: Vystúpime z lietadla z ľava ma zoberie Malária, zprava Žltá zimnica, do nohy sa mi zahryzne krokodíl, spredu si kúpim 1 vodu (lebo mi vysmädne – veď strácam krv – inak voda sa dá kúpiť úplne všade - stačí započuť- ,,aisweitá“ v domácom slangu (icewater) a zaplatiť nekresťankých 1,5 SK), S novými priateľmi sa pohneme z letiska, po ceste nás okradnú a zavedú do miestneho ghetta a tam nás bude čakať banda sfetovaných negrov s letlampou, zahráme si s nimi šachy a za každú vyhodenú figúrku darujeme jeden orgán.
Ťažký scénár je si možné stiahnuť s www.rotten.com
19.2.2003 Praha – Miláno
Ideme si po víza na ambasádu, cestou ideme okolo tej Iráckej. Stojí pri nej chlapík so samopalom a na omietke je fotka Sadáma so synom v náručí (idyllka). Víza máme (20 USD), smer letisko. Pýtame sa čobyPrahaodborníka zvaného Hubára (Martin usúdil, že išiel z hríbov, nič nenašiel tak bol stráášne nasraný, tak sa musel ísť najesť na kulaťák). Na letisku sme poslali batohy iba tak do Ghany a išli späť do mesta. Smerom na letisko je inak hospoda, kde servírujú dámy hore bez, ale len v pondelok, takže smutne odchádzame do inej ale fakt skvelej (Divoká Šárka). Teta nás privítala, odložila kabáty ,priniesla kapustové gulky s mäsom, skvelú polievku a ktomu Staropramena. Potom Orloj, Karlov most a úžasné ruské baranice, ktoré sú v Prahe momentálne ,,in”. Ešte sme nakúpili rožky na zlé časy v Miláne a tvrdý syr pre Luciu v Ghane. (Zoznámili sme sa náhodne na nete a zistili, že je pracuje v Aiesecu v Ghane. Je tam na rok. Dohodli sme sa, že sa stretneme na letisku). Odchádzame zo stovežatej do Milána. Alpy zvrchu sú skvelé, máme pocit, že vidíme aj Mont Blanc(asi len pocit..). Dostali sme skvelé miesto rovno pred bussines class (výhľad na stenu). Letušák ukazuje ako použiť masku a vestu. (pretým musel hrať niekde v divadle). V lietadle bol ešte jeden skvelý chlapík. Stále sa smial fantomasovským smiechom (a my s ním...na ňom).
Miláno, tak tu strávime noc na lavičkách. Celkom sme sa udomácnili. Poznáme všetky poschodia, máme vlastnú spálňu, WC, máme náš skvelý bufet kde si iba tak vybalíme rožky a salámu a všetci si od nás odsadnú. (nechápem to). Pomaly sa skladáme spať. Pomaly sa okolo nás zgrupujú policajné jednotky. Tvária sa nenápadne a nenápadne komunikujú vysielačkou. (Zdravím Maťa Kručanicu!, on to pozná z Londýnskeho letiska...ale tí , čo ho vyhodili mali samopaly..”) Tí naši majú obyčajné pištolky z Wolfesteina. Potom prišli aj samopalníci, no sklamali. Nevyhodili nás. Na lavičkách, medzi ktorými su nepohnuteľné opierky sa ťažko spí a hlavne keď 4.30 príde chlapík so zbíjačkou a začne ,,si ďelat svou práci” 4m od nás tak to už nenechá ani Ježišovu matku chladnú.
20.2.2003 Miláno – Lagos- Accra
Takže dnes si,,iba tak” zaletíme do Ghany. Ráno sme sa zobudili a všade okolo ľudia. Pekne vycikať , umyť zúbky a cvičiť. Zese v skvelom bufete. Mali sme dlhú chvíllu a pozorovali sme ludí okolo. Mimo asi150 sokolov (kto videl Básnikov vie o čom hovorím) sme si všimli šikovného dedka, ktorý ,,číhne na košíky a ak náhodou niekto nechá voľny, zasunie a má 1.euro (Ukázal nám ako je možné na letisku v miláne privyrobiť si trebárs na shake a kuracie krídelká..“)= > Neskôr na ceste späť sme jeho techniku priviedli do úplnej dokonalosti a zarobili vyše 20 euro, za čo sa už dá slušne najesť ?.
Boarding, malé ghetto. Tu by sme sa mali stretnúť s Martinom (Korchi, pôvodne horal). Očami kontaktujeme všetkých bielych...no nič, všetci nás majú. (Martin tu asi nie je..) Prvý stret v africkou kultúrou. Pri prebookovaní leteniek sa všetci nahrnuli ako horda k vstupu, úplny chaos. Pri usádzaní v lietadle je to tak, že každý si môže sadnúť kam chce(veď aj tak umrieme, veď ideme do afriky), čísla sú zrušené. Odleteli sme asi o 1,5 hod neskôr pokial sa jeden úžasný japonček (asi chodí často na tréningy bojových umení a často je terčom silnejších bratov) usadil tam kde naozaj mal (Keď ho odniekiaľ niekto vyhodil, sadol si na najbližšie voľné, ktovie? Možno išiel len tak okolo..)
Accra – 24.00 - 30 stupňov. Kabát a čiapka v ruke. Pri imigration card sme nemali vyplnené miesto ubytovania, tak ma jeden chlapík zobral k čakajúcim na prílet, chvalabohu bola tam Lucia a naprekvapenie aj Korchi (letel cez Amsterdam a je to celkom dlhá historka, má proste na lietanie štastie..). Lucia napísala meno ubytka a idem späť. Naraz chlapík zastal a po prvýkrát a vôbec nie poslednýkrát som počul vetu ,,just give me something“ Uhral som to na chudobného študenta z povedľa Ruska. Inak chcel 5 dolárov....to som ešte vtedy nevedel čo sa dá zato kúpiť..
Taxík z letiska nás stál asi 60000 cedi / 5 ludí. (1000 cedi 5 SK). Ideme k Ademu (Luciin frajer, môžeme u ňho prespať. Inak má 38 rokov a vyzerá minimálne o10 rokov mladší...vlastne ako všetci černosi). V noci nám Lucia dala ešte nejaké rady, dozvedeli sme sa , že prekonala Maláriu (Liečili ju domáci lekári a trvalo to len 3 dni..), Korchi vytiahol buchty a Lucia nám spravila čaj.
21.2.2003 Accra mesto
Ráno si dávame tradičné ghanské jedlo – guláš z konzervy. Okolo nás prebehla jašterička (v izbe). Ideme do mesta. Nasadáme do Tro-tro(niečo ako thajský tuk-tuk ale zmestí sa tam 2*n(tuk-tuk) ľudí + strešné pristory). Všade to tu tak divne vonia a nemyslím kanál, čo je pri každej ceste (pozdĺžne WC). Brutálne veľa ľudí. V Accre stojí okolo 1000 cedi. Konečne sme uvideli Parťáka. (To je chlapík, čo pomáha vodičovi baliť ľudí do auta – zásady parťáka- beriem všetko, čo sa hýbe, kričím(srrrk, srrrrrk, krá-krá, bú-bú, mé-mé) po všetkom čo sa hýbe, pozorujem, či pozorujú mňa, a ak ma pozorujú pobúcham na horný plech auta a vodič zastaví a naberie ešte nejakých ľudí. (bapka: ,,šak buďme ako ľudi..“) Všetci chromé ruky (od kedy vybuchla atómová elektráreň) a tak nosia veci na hlavách ( to je kapiitola sama o sebe – to že tam má niekto 15 kokosov, každý má asi1,5 kila som ešte prekusol, ale keď jedna žena mala na hlave šijací stroj z ruského (špeciálne sťaženého) železa a to už bolo aj na mňa moc. Inak martin videl aj chlapíka s rakvou na hlave – samozrejme bez držania). Ideme do zmenárne. Stali sa z nás miliomári. Dostal som dva vážne veľké ballíky peňazí (najväčšia bankovkana naše 25 Sk) Ghana je najlacnejšia krajina v akej som kedy bol (dobre nebol som v Kirgistáne...ale už sporím). Inak pozor na dolárovky s malou hlavou, čítali sme o tom a zdal sa nám to ako pekný vtip, no nebol....
Každý po nás sičí (tu nie je žiadne hej ale ssssss), a samozrejme ,,How are you?, I am fine“ -sami si odpovedajú... Lucia sa s nami lúči a necháva nás na pospas hladným deťom. Ideme ďalším tro-trom do Osu(časť Accry).Každý je veľmi nápomocný a každý zato niečo očakáva, no vôbec netuší, že my sme intrákoví štrudeenti z chudobného Slovenska, ktorý dávajú peniaze len za hrdinské činy (Napr. hľadali sme independence square a chlapík nám nepovedal kde to je ale išiel tam proste s nami(lebo nemal čo robiť...ako 98% populácie) a vyslúžil si 1000 cedi a bol veľmi rád (5Sk). Pomaranče sú na šupe zelené v vo vnútri sladšie ako u nás, keď si ho človek kúpi, starenka mu ho pekne ošúpe (pol šupky, aby nebol zelený) a vypýta si za dva 500 cedi.(Inak cena sa mení, záleží kde sme). Inak je jedna vlastnosť, ktorá afričanov dokonale charakterizuje a to je pomalosť. Nikam sa neponáhľajú. Hodiny nemajú. Aj zajtra je deň. Pokial starenka došúpala 3 pomaranče, zatiaľ som ju 16-krát obehol 2-krát podliezol popod nohy. Inak oni pomaranče nejedia ale ich celé cucajú ( na záver som túto techniku zvládol). Ideme na ananás, kúpili sme jeden a traja sme sa z toho najedli.(Je to úplne iný level ako u nás, vlastne sa to nedá vôbec porovnať).
Prechádzame sa mestom, naraz vidíme v aute belošky, auto zastaví, vystúpia dve rumunky a pozývajú nás do nejakého Chilis baru (nenašli sme to, ak ťo niekto nájde má u mňa hrozienkovú deli) a že nám spravia striptíz? Pekný úvod dňa, nie? Prišli sme k oceánu. Nádhera až na tie odpadky všade. Ghana je štát založený na plastikových sáčkoch (Trebárs kúpiš si ananás, pekne ti ho nakrájajú do troch sáčkov a tie zabalia do jedného veľkého čierneho). Na pláži si fotíme nejakú pevnosť, čo sme sa neskôr dozvedeli, že to je prezidentský palác a nemôže sa fotografovať (jeden chlapík sa fakt nahneval a skoro zobral martinovi foťák). Nejaký chlapík nás vedie do stredu mesta (cez bahenný kanál, domáce záhradky, domy, hory, lesy dobre vám je). Na pláži behali nejaké atletické závody. Independence square je ako 6 futbalových ihrísk vedľa seba (máva tu príhovory prezident- máme jeho tajné foto- jeho predchodca priniesol kakaový bôb a je v mauzóleu). Ideme na futbalový štadión. Pre váčšinu detí v Ghane sú biely rarita tak sa nás snažia dotknúť(niektoré nenápadne...) Tu sme videli jedniné dve brvná v ghane zo železa (inak z bambusu a inej dreviny). Fanta stojí1800 cedi (ako aj Sprite, cola..) a dá sa kúpiť úplne všade ako aj voda (250 cedi, 0,5l) a streetfood. A rozhodli sme sa , že dnes sa proste všetci pekne poserieme a zastavujeme sa u roztrasenej babičky a pýtame sa jej, čo dobrého nám dnes napiekla. Odpovedá, že –chlapci moji tu máte spečený banán, tak šup do úst chlapci...(roast plantain sa predáva úplne všade, proste zavri oči, potoč sa a pred tebou bude babka s roast plantainom).
Ak budete v Accre, určite navštívte YWCA a objednajte si nejaké skvelé jedlo, sú tam strašne milý. (no prišli sme tam, teta nám povedala, že už majú zavreté, šak je piatok...potom, že ajtak nič k jedeniu nemajú, no nakoniec povedala, že majú nejaké zemiaky a fazulu či čo. Priniesla úplne niečo iné, to je v Afrike úplne normálne. Ananásový džús je fasa). Ideme späť k ademu. Ešte na net a potom do ,,kontajneru!“ (šenk Dolné Dubové). Ideme s Adem a Luciou. Ghanské pivo je veľké (625ml) a pomerne silné, ale možno to je tým , že je tam teplo.. Nato domáca špecialitka Gin&Lime (pekný bolehlav). Odtiaľ do Champsu (nejaká karaoke diskotéka s množstvom pekných ritiek, hlavne tmavšej pleti. Inak tu sme videli asi najviac bielych. Stretli sme sa tu s čechom, čo je tu na praxi cez aiesec a dokonca sme stretli aj našu favoritku - letušku z lietadla). Karaoke bolo ako z CD a keď spievalo dievča (niečo medzi naomi Campbell a Lisou Boile) tak sme tlieskali aj nohami a hodili sme po nej slipy =). Je to tam vcelku drahé –malé pivo 10 000cedi..Späť ideme s nejakým divným libérijčanom . Zdal sa byť celkom frajer, chodil veselo na červenú, potom sme zistili , že nemá ani rok vodičák..
22.2.2003 Accra – Cape Coast
Ráno sa s Luciou a Adem lúčime. Smer Kaneši station. Vo veľkom tro-tro od nás parták vypýtal za 5 ľudí, že sedíme na tolkých miestach. Domáci sa nás zastali a bojovali za nás ako levy. Nakoniec sme vybavili zlavu 2 koruny. Popiči. Naberáme smer Cape Coast. Už ma tí taxikári ale fakt serú, stále si pýtajú za batožinu nehorázne peniaze. A batožinový priestor ? A vôbec priestor ? V Daewoo Tico je väčší kufor ako v tých vanoch. Keď už to tam tak ledva natrepú, čo trvá asi 8 silných buchov do batoha, miešané vajíčka sa podávajú hneď po výstupe. Cestou vidíme ghansky známe veľké hrady bratov termitov. Niektoré sú fakt veľké. Hraje nám muzika ala MTV bradrs z veeelkého subwofera. Lucia nám vravela, že sa máme pripraviť na situáciu, keď príde nejaká ženská a celé auto sa bude postupne s ňou modliť a budete tam sedeť ako takí tĺci. Taký malý pojazdný kostol. V Ghane sú veľmi pobožný. Na juhu kresťania, na severe moslimovia. Všetko čo len zbadáte – názvy obchodov, mená aút, proste každá hovadina má niečo spoločné s bohom. No a taxikári, to je kapitola sama o sebe. Sú to proste kurvy. Spolupracujú. Radi dohadzujú kšeft druhému kamarátovi. Ako tento náš kamarát. Zastal vanom a nás vyhodil až na konci mesta, kde samozrejme stoja taxíky, ktoré ťa dovezú do stredu mesta, kde si pred chvíľou prechádzal vanom. No svinstvo! No nenechávame sa ototok a ideme peši.
Cestou zasadáme do reštiky splniť plán a dostať hnačku, ktorú predsa ajtak musíme dostať :) Dávame si fufu. Je to národné jedlo, takže za hnačku to stojí. Stálo 12 000. Teraz ako to opísať. No kozie vnútornosti v extra štiplavom guláši v strede toho všetkého je cesto vyrobené z umlátenej kassavy a plantánov. Má to aj svoj rituál pri jedení. (Lonely planet vie proste všetko..) Každému vám prinesú aj vlastné umývadielko, do stredu stolu tekuté mydlo vo flaši. No keby sme nemali know-how čo stým robiť, neviem neviem čo by sme tam predviedli... Umyjete si dobre ruky, lebo budete jest len týmto nástrojom. Donbete do slizkého cesta a namočíte to do gulášu. Sem tam si dajte aj tie vnútornosti. To len preto aby to nevyzeralo blbo. A samozrejme úsmev. Preistotu sa pýtame veďla típkov pri stole či do we eat it right, že hej. Inak v reštauráciách, a nie len tam, vlastne všade, si zvyknite, že proste majú v paži. Teta si tam bude kludne tancovať, hrať pexeso z ujom a donesie jedlo až keď sa jej proste bude chcieť.
Dopapali, zapili pivkom a peši až k Samo`s Guest`s House, čo je uvedené v LP (lonely planet) ako najlepšia možnosť ubytovania. No lenže no vacancy, takže sa ubytujeme o chalúpku vyššie (79 000/ 3) – Prasknutý boiler, sprcha nahovno. Ideme k moru. Sú tam dvaja típci. Jeden má kvetinkový klobúk a druhý sa hrabe v piesku. Sú to naši ,,starí známi“, ktorých sme očami márne kontaktovali na letisku. Sme si vtedy mysleli, že jeden z nich je náš ,,horal“. Sú na naši rudý bratři :amiš a standa. Tak sa hneď spriateľujeme a dávame im zákernú otázku ,,Prečo Ghana ?....” ,, Ty vole, to se nás každej ptá ..“ Večer ideme spolu na pivko do miestneho ghetta. Inak WC v ghane nie je len tak hocikde. Keď proste večer popíjate pivo a príde to na vás tak jediná možnosť je ísť späť do hostelu, čo je docela haluz. A nemyslite, že to len tak hodíte niekam do kanálu. Za chvílu ste obkolesený miestnymi, takže žiadne súkromie a hlavne veľa otázok typu ,,where are you going“, čo je asi najčastejšia ghanská otázka po hawarju (nie nemal som haváriu). Teta vypnutím neónu taktne naznačila, že by sme už mali odísť. Cestou skúšame Teabread., čo je druhý typ chleba v ghane. No oba chutia rovnako. Sladko, len to má iný tvar...
23. 22. 2003 Fort Elmina. Fort Jago, Brenu beach.
Odteraz cestujeme 5 ti+ šofér v taxíku. V ghane je to normálne. Ťaxikár nám dal dobrú cenu (2000 /os ) do Elminy. Zisťujeme, že standa má kameru. Skvelá správa pre nás, lebo mi bolo veľmi ľúto, že som svoku nezobral (pokazená). Prechádzame cez palmové háje, všetko zelené a medzitý, domy z hliny. Stojíme predpevnosťou. Hneď si na nás vyšlapli miestne deti. Miestny rádby,,manchester united“, že nech prispejeme na miestny futbal a hneď nám pchajú do rúk perá a ukazujú na papieri príspevky ostatných (niekto duševne chorý 40 000 cedi..). Ale idú nato veeeľmi rafinovane. How are you. What is your name. My is. We are friends. Martin ich aspon využíva ,,doneste mi vodu, potom poroyźmýšlam...“ Amiš :,, Ja som už dnes prispel 20tim futbalovým klubom...“ Standa: ,,Ten múj je ňákej měkota...ani se moc nesnaží..“ Ja podporujem len futbal na slovensku.
No, nič nepodpisujeme a ideme do pevnosti Elmina (10000/ ISIC karta) Beháme po dungeonoch, zlámaných rebríkoch (celkom adrenalín..), sú tam delá, miestnosť s netopiermi, mučiareň, malá chodbička ,,slave exit for waiting boats“ a hlavne doporučujeme superkvalitné ghanské pohľadnice. (Zoberte si život s pred 8 rokov vystrihnite si ľubovoňý obrázok a nalepte na tvrdý papier). Vychádzame a zase naši starí známi. No teraz majú dômyselný plán! Každý si zapamätal meno jedného, zobral veľkú mušlu a fixou napísal text napr. ,,to my brother Peter from .... a este je tam aj email, ale ten je fakt asi haluz (konigking@hotmail.com) neverím, že deti majú internet a vôbec, či vôbec o tom niečo počuli.. Mušle boli pôvodne za nejakých 20 000, ale stiahol som to na 5000. Fort Jago bola zadara, no ale bolo nám ľúto chlapíka pri vchode, tak sme mu tam aspoň niečo dali. Ideme cez domáci market, vidíme fľašku od pepsi plnú niečoho neidentifikovateľného, ale nepil by som to.. Smer brenu. Zastavuje nám típek zvaný dôvera. Fakt haluzák, odviezol nás do absolútneho raja a sľúbil nám, že príde pre nás a odvezie nás do Cape coast. Brenu je fakt jedna z najkrajších pláži sveta. Zelenomodré vlny dopadajú na krištáľovo čistý, dozlatova sfarbený piesok, všade okolo kokosové palmy. Na pláži ani človiečka, iba sem atm tu behajú malé deti, ktoré dopĺňajú absolútnu exotiku.
TO BE CONTINUED...
