Francúzsko - História

Francúzsky štát sa formoval už v 10.storočí po nástupe kráľovskej dynastie Kapetovcov. V stredoveku bolo Francúzsko jedným z najvyspelejších európskych štátov. V takzvanej storočnej vojne Anglicka s Francúzskom (1337-1453) stratili Angličania prakticky všetky dŕžavia na európskom kontinente. Krátko potom, keď sa kráľovi Ľudovítovi XI. podarilo pokoriť väčšinu mocných feudálov, došlo koncom 15.storočia k vytvoreniu jednotného francúzskeho národného štátu vo forme centralizovanej absolutistickej monarchie, ktorej rozmach a koloniálna expanzia vyvrcholila za vlády Ľudovíta XIV. Po jeho smrti (1715) nastal rozklad feudálnej spoločnosti. Úsilie buržoázie o získanie podielu na moci v štáte a odpor utláčaných ľudí vyvrcholilo Veľkou francúzskou buržoáznou revolúciou (1789-1794), a potom buržoázne demokratickou revolúciou v rokoch 1848-1849, ktoré boli udalosťami celosvetového významu. Po revolúcii v roku 1870 a potlačení historickej Parížskej komúny v roku 1871 nastalo obdobie stabilizácie buržoáznej republiky a vysielania zámorských výprav, ktorými sa Francúzsko stalo druhou najväčšou koloniálnou veľmocou.

Prvej svetovej vojny sa Francúzsko zúčastnilo ako jedna z hlavných dohodových mocností a v rokoch 1918-1920 sa aktívne podielalo na imperialistickej intervencii proti mladej Sovietskej republike. V roku 1938 bolo inicializátorom mníchovskej dohody, ktorou vydalo spojenecké Československo napospas hitlerovskému Nemecku.

Dňa 3.9.1940 vypovedala francúzska vláda fašistickému Nemecku vojnu. Po porážke a kapitulácii francúzskej armády na jar 1940 okupovali 22.6.1940 nemecké vojská severnú časť Francúzska a na ostávajúcom území bol pod nacistickým dozorom zriadený tzv. francúzsky štát s kolaborantskou vládou vo Viche. Dva roky potom nacisti obsadili i túto časť Francúzska.

Za nemeckej fašistickej okupácie pôsobilo vo Francúzsku silné ľudové hnutie odporu, ktorého najorganizovanejšou zložkou boli komunisti. Po vyhnaní okupantov a skončení druhej svetovej vojny viedlo Francúzsko koloniálne vojny v Indočíne (1946-1954) a v Alžírsku (1954-1962), ktoré skončili francúzskym neúspechom a viedli k rozpadu francúzskej koloniálnej ríše.

Francúzsko patrí k najsilnejším a najrozvinutejším kapitalistickým mocnostiam a hrá významnú úlohu v európskej i svetovej politike. Od roku 1949 je členským štátom NATO; v roku 1966 vystúpila z jeho vojenskej organizácie, ale zostala členom politickej organizácie NATO. Má vlastné jadrové zbrane. Je členom EHS, Európskeho spoločenstva atómovej energie (Euratomu), Západoeurópskej únie a iných hospodárskych i politických zoskupení a organizácií.

V sedemdesiatych rokoch sa francúzske vedenie zameralo na zvyšovanie aktivity zahraničných stykov, na uvoľňovanie medzinárodného napätia a na rozvíjanie celoeurópskej spolupráce.