Prísť na prelome tisícročia do hocijakej krajiny sveta, kde ešte existujú aj posledné zvyšky prírodných národov, vonkoncom neznamená mať pred sebou jednoduchú cestu. Či už v juhoamerických krajinách alebo na ostrove Nová Guinea - väčšinou tomu bránia prísne obmedzujúce predpisy vlád týchto krajín. Raz im ide o ochranu prírodných kmeňov pred našimi nákazlivými chorobami, inokedy o ochranu pred negatívnym vplyvom turizmu.
No na druhej strane často sa nič nerobí proti oveľa zničujúcejšiemu tlaku ťažobných spoločností, dobytkárskych fariem a zlatokopov a následne alkoholizmu. Niekedy sa tento deštrukčný podiel snažia eliminovať misionári rôznych cirkví, no často je ich hlavný záujem len civilizovať, pokrstiť a priviesť ovečky do košiara. Nemenej vážnym problémom pre cestovateľa sú obrovské finančné náklady. Polhodinový let nad Irianou (časť Novej Guiney) má pre bieleho cenu cez 1 000 dolárov, motorové člny so zásobou paliva na dlhé plavby po pralesných riekach tiež nie sú najlacnejšie.
K tomu ešte treba pripočítať peniaze na úplatky skorumpovaným úradníkom a strážcom kontrolných staníc a to všetko silne uberá na ilúzii cesty k „nedotknutým deťom pralesa“.
Keď som sa pred časom stretol na najväčšej slovenskej diašou na petržalských „Cestách“ s dávnym priateľom z horolezeckých čias Michalom Eliášom, neveril som vlastným očiam. Michal prezentoval svoju prednášku z Etiópie s nádhernými zábermi ľudí ako z doby pred mnohými stáročiami - oblečení do koží alebo vôbec do ničoho, no vždy s úžasne farebnou dekoráciou z mušličiek, koráliek a mosadzných náramkov. K tomu nádherné hrdé postavy, pekné tváre a fantastické účesy. Vlasy často spletené do desiatok tenučkých vrkôčikov, inokedy (hlavne u žien, ktoréhosi kmeňa) zašúľané do dredov a prefarbené červenou hlinkou.
Zábery, ktoré sa však nielen mne, ale zrejme aj každému divákovi najviac vryli do pamäti, boli úplne nahí muži so samopalmi - bojovníci kmeňa Mursi a ich ženy s obrovskými tanierikmi, natiahnutými v dolnej pere. Červík pokušenia vydať sa za novým dobrodružstvom sa vtedy zaryl do mojej mysle. Michal túto cestu absolvoval zo svojich skromných úspor gymnaziálneho učiteľa. Dosť silný argument prečo neísť pre mňa, neustále zápasiaceho s finančnými problémami. Už v minulosti som však túžil po kontakte s nejakými prírodnými ľuďmi. Pokúšal som sa dostať k amazonským Indiánom v Ekvádore a Venezuele, no vždy sa to skončilo na už spomínaných finančných a byrokratických problémoch.
Michal sa do Etiópie jednoznačne zamiloval a keď vidí môj záujem a vie o mojich predchádzajúcich skúsenostiach, rozhodne sa, že ja som pre neho ten správny partner pre budúcu výpravu.
Etiópia - krajina dvakrát väčšia ako Francúzsko, preľudnená (asi 60 mil. obyvateľov), no asfaltových ciest má menej ako náš okres. Etiópia je aj jedna z najchudobnejších krajín sveta. Len nedávno ju na špici chudoby vystriedali jej susedia s Eritrea a Somálsko, zmietajúce sa v anarchii po občianskej vojne a Sudán, kde fanatickí moslimovia vyvražďujú južné kmene.
Státisíce utečencov v Keni, desaťtisíce v Etiópii. Aj my sme sa s nimi stretli. Stovky tradičných domčekov, trošku medzinárodnej pomoci z Kanady a Európy a veľa beznádeje... Vrátia sa títo ľudia ešte domov ? Národný park (NP) Gambela, v blízkosti ktorého sú tri utečenecké tábory, prakticky prestal existovať. Utečenci v núdzi vybili všetky zvieratá, ktoré neušli pred ohňom a ich strelami. Dá sa im to zazlievať ? Slony, zebry, antilopy - prázdno. Len ľudí pribúda. Domáci Nueri a Anuakovia, rovnako ako ich sudánski príbuzní Dinkovia (teraz utečenci), sú pravdepodobne najčernejší a najvyšší Afričania. Priemerne rastú do výšky 185 cm, ale 2 m je u ich mužov veľmi obvyklý vzrast. Obdivovali sme ich štíhle telá pri kúpaní v Baro River. Tu sa nám pošťastilo vidieť, ako miestni rybári priniesli ešte živú gigantickú rybu, dlhú 190 cm a odhadujem 140-kilovú.
Po prvom týždni v oblasti, o ktorej sme dúfali , že tam nájdeme menej civilizácie, sme sa po hrkotavých cestách busom a nákladnými autami za dva dni presunuli na kraj sveta - do Mizan-Teferi. Cesta tu končí a to je najlepší predpoklad menšieho vplyvu civilizácie. Lietadlo z hlavného mesta, ktoré tu má medzipristátie, nás pribralo a o 20 minút sme na začiatku nášho desaťdňového dobrodružného sna.
Informácie policajnej stanice príliš nepovzbudzujú, ale nedáme sa vystrašiť. Nie sme tu predsa na to, aby sme to zabalili. Do prvej dediny od letiska sme do večera už nedorazili. Naši 15-roční sprievodcovia nám nesú cez 20-kilové batohy na hlavách, často v strmom kopci a v tme, že im ledva stíhame. Zrazu jeden skamenie. Nechápem, ako mohol čosi spozorovať, ale čelnou lampou som aj ja spozoroval malého hadíka na chodníčku. V hadoch sa vyznám, podarilo sa mi ho celkom rýchlo a bezpečne chytiť. Jedové zúbky nemajú kam zahryznúť. Vystrašení černoškovia nechápu, keď hada odnášam do húštia a púšťam na slobodu.
Ráno múdrejšie večera. Rozbaľujem stan, chlapci dostali jeden náš spacák a spia vonku. Etiópia je hornatá krajina a noci sú tu čerstvé. Nasledujúce ráno sme dorazili do jednej z posledných civilizovaných dedín kmeňa Dízy, do Madži. Je trh a z okolitých nížin prichádzajú prírodní kmeňoví domorodci Surmovia. Cez nahé telá majú muži previazanú tkaninu, niečo na spôsob deky. Ženy majú najčastejšie zásteru z kože a na chrbte dieťa. Väčšina vydatých žien má narezanú dolnú peru, za ktorú si vkladajú keramický alebo drevený tanierik, na tento účel špeciálne vyrobený. Vedel som o tomto zvyku z literatúry už dávno, dokonca v Brazílii sú Indiáni Kajapo s rovnakou okrasou. Ale aj tak sa neviem vynadívať. Fotiť ich je dosť problematické, nie sú tomu totiž príliš naklonení. len občas niektorá žena súhlasí za peniaze, či nejaký výmenný tovar.
Fotiť „ilegal“ som sa v tento prvý deň ešte dosť obával. Vedel som, že krajina síce divokých, ale krásnych Surmov je stále pred nami. Ich počet nikto presne nepozná, ale odhad je okolo 30 - 40 000. Hoci je trh v plnom prúde až po obede, nečakáme a poberáme sa na ďalšiu cestu, tentoraz už sami. Cesta je jasná - horský hrebeň v blízkosti Madži ešte kultivovaný roľníkmi, neskôr nádherný horský prales. Miestami sú však, žiaľ, už len jeho zbytky. Pahorky či nížiny sú len trávnaté pasienky, vypaľované kvôli dobytku.
K večeru sme sa utáborili mimo chodníka v džungli. Je bezpečnejšie nestáť v ceste podguráženým a prchkým Surmom. Ohník, do hrnca krúpy, šošovica, sójové mäso, cesnak - to je na dlho naša hlavná strava. Uprostred noci nás budí príšerný škrek a praskot vetví blízko nás. Na Michalovi badať, že sa spolieha na moje skúsenosti z pralesných nocí inde v trópoch. Lenže lev žije len v Afrike. Našťastie som si uvedomil, že zvuky v tme prichádzajú z korún stromov a šíria sa ďalej, akoby zo stromu na strom. Mačetu môžem kľudne odložiť, sú to len opice guarézy a dúfame, že ich nič strašné nevyplašilo. Ráno pri balení vidíme cez stenu vegetácie prichádzať desiatky Surmov, vracajúcich sa z trhu. ženy nesú vrecia s obilím a batoľatá. Na trhu predali med, mäso, kože a sušené ryby. Ani jediný muž nejde naľahko. Pušky všetkých kalibrov a ročníkov - samopaly SA 58, kalašnikov, oštepy.... Dobre sa im vyhnúť, ešte nepoznám celkom ten ich „čierny“ folklór.
Pokračovanie 2./2
