Dobrodružný posledný týždeň prázdnin na Zakarpatskej Rusi.

Na túto cestu nás inšpiroval katalóg CK Bubo na rok 2004. Opis itineráru nás nadchol a zmysleli sme si, že práve tam chceme ísť aj s deťmi: Do kraja, ktorý bol kedysi súčasťou nášho štátu, do Karpát, ktoré boli kedysi aj naše. Na takéto dobrodružstvo je ale ťažké niekoho nahovoriť. Nepodarilo sa nám to,  kamarátov sme nenahovorili, boli sme skôr odhováraní. Vymysleli sme si plán cesty, ktorý sme nakoniec nedodržali skoro ani v jednom bode, ale to bolo práve na tom to zaujímavé.

Naše deti mali počas cesty na veľa vecí celkom iný uhol pohľadu ako my - dospeláci, ale nakoniec sme to spoločne zvládli. Bolo to celé dosť náročné a aj odvážne, ale máme na čo spomínať!  

Štvrtok 26.8.2004
Poprad, 4 hodiny ráno. Preberáme sa pomaličky z hlbokého sna, obliekame, hádžeme rozospatí ťažké plecniaky na chrbát, krátka prechádzka ku vlaku a už v ňom aj sedíme - ja a moje dve nadávajúce deti, ktoré sami dobre nechápali ako sa mohli dať na takéto dobrodružstvo nahovoriť. Tomáš - 13 rokov nadáva o čosi viac ako o rok mladší Lukáš

Na stanici v Košiciach do seba vlejú horúcu čokoládu, trošku ich to naladí lepšie a  už je tu ďalší vlak do Chopu. V kupé vo vedľajšom vagóne ešte pospávajú naši spolubojovníci z Blavy - Vlado a jeho dvaja synovia Samko (12r.) a Oliver (7r.). Po chvíli cestovania  registrujeme za sklenenými dverami kupé ich strapaté hlavy, parťáci sú tu a hneď sa aj púšťajú do kariet a rozhovoru.

Po zdĺhavej pasovej, colnej a ešte neviem akej kontrole stretávame účastníkov zájazdu CK Bubo, ktorí cestujú do oblasti Hoverly a nechávame sa pomerne ľahko nahovoriť na pivo a pirožky v miestnej krčme na ukrajinskej strane.

Chop je prekvapivo pekné a usporiadané mestečko, sedí sa v tejto krčme veru dobre, s napätím očakávame kedy príde autobus  pre bubákov a dúfame, že sa doňho zmestíme aj my. Prichádzajú 2 minibusy, ani jedno miesto navyše. Berieme osud do vlastných rúk, zisťujeme spoje. Vlada to ťahá vlakom do akéhosi Bateva a ďalej do Solotvina, kde by sme mali byť tuším o nejakých 8 hodín, to sa mi vôbec nepozdáva, zozbieram všetku odvahu a lámem ho na taxi za 55 USD. Chlapík je spokojný, po dvojhodinovom dobiedzaní a behaní za nami má konečne kšeft. To ale netuší akú pascu sme naňho ušili: po polhodine jazdy mu povieme, že chceme ísť až do Kvasov: cca 50 km ďalej (to sme si práve zmysleli). Chytí depku, zdvihne cenu na 70 USD a uháňa veľmi rýchlo, lebo má ešte stihnúť cestu do Maďarska. C est la vie!

Cestou pospávame, sledujeme pohraničie- tu hen - za Tisou je už Rumunsko. Cestu z Terestvy do Solotvina lemujú paláce – doslova. Šofér vraví, že Rumuni, ktorí tu žijú pracujú, sú úspešní a bohatí a predháňajú sa navzájom, kto bude mať vyšší a krajší dom. Potom vraj v týchto domoch obývajú prízemné malé miestnosti, kde žijú s domácimi zvieratmi. Trošku ako Potemkinova dedina.

Míňame Solotvino, kde sme sa pôvodne chceli okúpať v soľných  jazerách a pobudnúť do ďalšieho dňa, ale my sme pružní a dáme si poradiť, tak meníme plán po zistení, že okolie nie je vábivé a voda je vraj veľmi špinavá. Ideme teda do Karpát a Kvasy sú celkom pekná stredisková dedinka.

Toto nezávislé cestovanie je fajn: nevieš kde skončíš. V Kvasoch vyhodíme ruksaky rovno do akéhosi posedu so strieškou, hodíme do seba zvyšné doma zabalené rožky, chlebíky a vyrážame do neznáma! Milej slečny výčapníčky sa pýtame na ubytovanie a tá nám poradí najluxusnejší hotel v okruhu 200km. Je však neskoro na výšľap na hrebeň, v sanatóriu pri ceste ubytovanie neposkytujú a tak sme kúpili apartmán za 200 Hrivien ( 1 hrivna = 7,- Sk) - na 6 ludí, celkom slušné a tešíme sa z peknej  izby s televízorom a kúpeľňou.

Objednáme večeru, šašlíky, chlebík, šalát, kdeže tie deti zmizli? Nuž – sú pod mostom na Čiernej Tise a naboso brodia rieku! Večera bola fajn, porcie trošku malé, tak sme toho objednali postupne viac: kurča s ananásom, pečené zemiačky, čokoláda, zmrzlinka - jedzte deti, nebude veru stále tak hojno .

Večer viackrát vypadol v hoteli prúd, na izbu nám pridelili pár sviečok. Bola to predzvesť strašnej búrky, ktorá nás zobudila uprostred noci.

Byť tak na hrebeni, tak nás s tými stanmi zmetie!

Piatok 27.8.2004
Ráno dážď vyzeral na never ending, deti jasali, že nemusia šľapať až na Olivera, ten bol sklamaný. Dnes výstup na Bliznicu veru nebude! Rozhodli sme sa zmeniť základňu a presunúť sa do Jasini. Jasiňa je dobrý východiskový bod na poloninu Svidovac, aj na Hoverlu. Zohnali sme zasa fajn auto, taký črep -  minibus. Deti sa vzadu vytešovali,  že sa v takej kraksni ešte neviezli. Dudli na prednom sedadle oblboval 13 ročné dievčatko a zbavil sa prvých darčekov pre domorodcov.

V Jasini sme sa ubytovali v turbáze  s rýdzo ukrajinským názvom - Edelweiss, nuž čosi celkom iné ako predošlý hotel! Trojky izby, nie veľmi čisto, obrovská jedáleň s drevenými stĺpmi a kopa dežurnych a úradníkov.

Každú vec riešili tak komplikovane, ako sa len dalo, aby ich to zamestnalo viacerých. Konečne som pochopila pojem: Umelo vytvorené pracovné miesta.

Celý deň sa niesol v znamení kariet, prechádzky po mestečku, piva, zemiakových lupienkov a ničnerobenia. Potúlali sme a po bazári, kúpili čerstvé pecníky chleba, kým sme došli do ubytovne , deti jeden celý chlebík vyzobali. Ako zlatý klinec sme si objednali biliard, ktorý sme hrali asi hodinu -  jednu hru. Gule boli všetky biele a hralo sa o to, kto ich trafí viac! Hrací stôl akoby úmyselne brzdil gule, ktoré už mali dávno jasne trafené a zhodené dole- dole do roztrhaných sieťok, ktoré viseli pod stolom.. Po hodine takéhoto trápenia sme odovzdali tága Ukrajincom, ktorí sa tejto atraktívnej hry už nemohli dočkať. Deti mali k dispozícii aj stolný tenis.

Pobyt na turbaze mal však aj svoju významnú svetlú stránku: Prihlásili sme sa na organizovanú túru na Hoverlu. Dúfali sme sa, že sa už vypršalo a tešili sme sa, že nám odvoz na úpätie kopca ušetrí silu.

Sobota 28.8.2004
Ráno sme spučili raňajky, na ktoré sme sa poctivo nahlásili u dežurnej, zbalili sme ruksaky a boli sme usadení do veľmi zaujímavého auta. Nemalo tlmiče, kde-tu chýbali operadlá, ale smelo sa šplhalo po rozbahnených strmých cestičkách až na úpätie Hoverly (2062m). Nazbieralo sa nás dosť, okrem nás ešte 20 Ukrajincov a mali sme aj ukrajinského horského vodcu. Naši kolegovia boli oblečení zvláštne: od háčkovaných svetrov po kolená, nízkych lodičiek až po  celkom slušné vibramy a vetrovky.

Pomaličky sme sa vydali na cestu, no ani nie po 20 minútach šľapania už chceli naši kolegovia pauzu. Takéto časté postávanie sa nám nepozdávalo, oslovili sme vodcu, že chceme ísť sami. Ten však trval na tom, že je za nás zodpovedný. Nakoniec ustúpil,  my sme konečne nasadili svoje vlastne tempo a vyrazili do neznáma.

Hoverlu nebolo vidno, od úbočia boli hory zahalené v hmle.

Dúfali sme, že nebude pršať a stúpali sme vyššie ku kosodrevine. Cesta bola označená len kde-tu ale jasná, nemali sme kde zablúdiť. Za 3 hodiny a 45 minút s dvoma pauzami prekonávame asi 1200 metrové prevýšenie a dosahujeme vrchol Hoverly 2062m. Ukrajinská zástava, akýsi pamätník, vysoký stĺp. Všade je spomenuté, že sa nachádzame na najvyššom bode Ukrajiny. Po 15 minútach doráža naša turistická ukrajinská skupina, ale nie úplná,. Pár turistov to veru vzdalo. Premáha nás hrdosť na naše deti, ale tie sú už trošku uzimené z tej hustej hmly, tak frčíme dole do vyšších teplôt a hustejšieho vzduchu. Po 20 minútkach šľapania sa  hmla rozplýva ako zázrakom  a konečne vidíme hrebeň po ktorom kráčame v plnej kráse a za ním a pred ním ďalšie a ďalšie hrebene. Väčšina z nich je hôľnatá a podobajú sa trochu na našu Veľkú Fatru, inde zas na Nízke Tatry.

Je to radosť kráčať po trávnatej cestičke , zbierať čučoriedky a pomaly zostupovať dole k rozheganému autu bez tlmičov, na ktoré sa deti veľmi tešili. Nadhadzovanie a drkotanie v nich vzbudzuje väčšiu radosť ako akýsi vrchol Hoverly.

Na izbách turbazy si deti chvíľku dobíjajú svoje baterky. Po výdatnej večeri si vymysleli novú aktivitu: Začali kuchtiť na izbe. Túžili po nocovaní pod stanom, ale žiaľ, museli sme počkať na lepšie počasie.

Nedeľa 29.8.2004
Dnes máme presúvací deň. Máme jasno v tom, že ideme vlakom z Jasini - bývalej najvýchodnejšej rýchlikovej stanice Československa. Vraj existovala riekanka: Od Jasini do Aše republika je naše!

Nasadáme na vlak do Rachiva. Krásna cesta medzi vrchmi popri Čiernej Tise a k tomu PEKNÉ POČASIE! To sme si veľmi priali. Našim dnešným cieľom je mestečko Sinevir, nachádza sa v rovnomennom národnom parku. Usúdili sme, že tu by sa nám malo páčiť a budeme pokračovať v jednodňových výletoch naľahko. Od turistiky v plnej poľnej sme upustili sčasti kvôli počasiu a sčasti kvôli zisteniu, že ísť s deťmi v plnej poľnej na hrebeň nie je až také easy.

Z vozňa  do vozňa putujú babičky s tovarom: rôzne sladkosti, pitie, pivo a koláčiky. Neodolali sme -  a už je jedna babička ľahšia o oblátkové rolky plnené bielkovou penou. Presúvame svoju batožinu a po uši zamazané deti od bielkovej peny k autobusovej stanici a nejasnému cieľu – do mestečka Tjačiv. Tjačiv veru na križovatku ciest nevyzerá, šofér nás presviedča, že Chust je to správne miesto na prestup! Nuž ale aj náhody fungujú. Priamo na stanici v Tjačive sme naďabili na chlapíka, ktorý nás bol ochotný odviezť až do Sineviru vo svojom starom 32 ročnom Žiguli. Natlačení do auta prekonávame zvyšných 50 km, prechádzame cez Koločavu (kašleme na Olbrachta aj s jeho Nikolom) a už sme v Sinevire priamo pri kolibe kde majú tie fantastické šašliky (aspoň tak sa to písalo v rôznych zdrojoch). Sme v pohode, sedíme v kolibke, z reprákov sa ozývajú naše známe hity: Čornyj bumer a Tikajet serdce, papáme a pijeme a chvíľu nemyslíme na to, že zasa ideme čosi riešiť. Kde prespíme?

Odhodlám sa a idem to turbázy, ktorá je cez cestu, je funkčná a je v príručkách opisovaná ako príjemný hotelík. Tak tu teda nebudeme! Toto miesto sa mi nepozdáva. Riaditeľ chce 35 Hrivien za každého, zľavy na deti neexistujú, izby sú neútulné, riaditeľ a jeho sekretárka sú nemilí.

Ako sme nahlas zvažovali presun smerom k Sinevirskému jazeru, začul nás chlapík v kolibe a ponúkol nám nocľah uňho v dome. Hneď pri kolibe, veľká záhrada s peknou trávičkou, rieka pod domom, tak tu budeme stanovať! Deti bežia hneď k rieke, je to pre nich magnet. Pekné miesto, domáci majú kravu, bude mliečko k raňajkám.

Pondelok 30.8.2004
Ráno po raňajkách si môj starší syn zmyslel, že s nami nikde nejde, ostane pri stanoch a pri rieke. 13-ročného šuhaja ťažko k niečomu prinútiť. Spomenula som si na Fulghumovu poviedku a  na ním opisovaný pocit, ktorý mal v puberte. Jediná vec, ktorú si na vlastnej matke v tom veku vážil bol fakt, že vyberala holou rukou sitko s nečistotami z kuchynskej výlevky. Ťažko bolo posúdiť či Tomášom zmietajú podobné pocity, jasné však bolo, že sa zaťal a nikde nejde.

V ten deň sme si zmysleli, že dosiahneme ukrajinsko-poľské hranice, ktoré boli tesne za dedinou Sloboda. Chvíľu sme šľapali pešky popri rieke, asi po 4 kilometroch sme si chytili auto, ktoré nás viezlo zvyšných asi 16 km k vytúženému cieľu. Dedinka Sloboda nás očarila. Drevené domčeky, políčka, kravy, kone, usmievaví ľudia. Prešli sme za dedinu, kliesnili les a pokúšali sme sa nájsť hraničné stĺpiky. Tie sme nenašli, zato sme našli červenú turistickú značku, ktorá označovala hrebeňovku a viedla ku krásnej plotom ohradenej vykosenej lúčke so senníkom. Slávnostne sme si povedali  sami pre seba - že sme už teda v tom Poľsku, pozeráme na Biesczady a dole počuť zvonce poľských kráv.

Zamierili sme späť - lepšie objaviť Slobodu, prechádzali sme sa po lúkách a prekračovali plôtiky až sme sa konečne ocitli pri krčme, kde sme lačno siahli po ukrajinskom pive a deti po šaianskej minerálke. Prihovárali sa nám ľudia niektorí opití, niektorí triezvi, ale vyzerali milo. S tými najlepšími pocitmi z celého nášho pobytu na Ukrajine sme sa presunuli pešo k ospievanej perle Kárpát , morskému oku – Sinevirskému jazeru.

Sinevirské jazero - perla Karpát vyzerala opustene, obyčajne a podobala sa na Vrbické pleso v Nízkych Tatrách. Nebolo tam ani živej duše a nás pomaly premáhal strach ako sa dostaneme za vidna ku stanu a Tomášovi. Ale my sme cestovatelia a poradíme si- naďabili sme po ceste späť na človeka ochotného odviesť nás až po Sinevir. Deti skoro spadli z nôh keď vytiahol svoj Opel Astra, lebo to bolo úplne najlepšie auto v celom okolí. Tomáš je celý, živý a zdravý. Mierime ku našej kolibe-šašlikárni, kde náš čakajú šašliky, zemiačky, boršč a naše známe ukrajinsko-ruské hity. Samko lúšti na obale z nanuku azbuku. Pekne mu to ide. Prečíta s úspechom celé zloženie, vrátane farbív a príchutí.

Po večeri si k nám prisadol zvláštny človek - majiteľa šašlikárne, ktorý vytiahol akýsi preukaz ochrancu prírody či čo to bolo a tvrdil, že pozná každý strom široko-ďaleko. V očiach mal tupý výraz, trochu drasticky sa naťahoval s najmladším z detí- Oliverom. Tvrdil, že do Sinevirskej Poľany z Ozerjanky neprejdeme. Tak sme mu povedali, že ak áno, nech nám dá šašlík zdarma a ak nie, platíme dvojnásobok. Tupo na nás pozeral, tak sme schmatli ponúkané nanuky a išli sme radšej spať.

Utorok 31.8.2004
Raňajky boli skvelé: čerstvé masielko, mliečko od kravy našich domácich, čerstvý chlebík, med. Zvyšný chlieb natieram maslom a dáme tam suchú salámku , na niektoré trochu horčice, oravskú slaninku – ako sa nám tie zásoby utešene míňajú. Dnes máme smelé plány – prehliadku  arpádovských bunkrov z druhej svetovej vojny, odtiaľ chceme ísť do doliny Ozerjanka do múzea splavu a koncovkou je dedinka Sinevirská Poľana.

Na bunkre je zvedavý aj Tomi, ďalej sa mu už teraz nechce. Verím, že ho zlomím a vyrážame na výlet. Prejdeme do doliny, cestou objavíme pár bunkrov, ale beda, tie hlavné sme nešťastne minuli. Utešujeme sa, že ich pozrieme cestou späť. Cestou počuť Tomáša- v minútových intervaloch - Maaamiii, mne sa už ďalej neeechce!!!! Vzdávam sa, vybalím pár chlebíkov. Tomáš chce slaninové bez horčice, k tomu fľašu džúsu a chlapec sa uberá spať k stanu - je to asi 4km. Mám o neho trochu strach, ale verím, že si poradí a snažím sa nemyslieť na nebezpečenstvo.  

V Ozerjanke sme navštívili múzeum splavu, veľmi pôsobivé. Viac ako história a technológia splavovania dreva ma v tomto povodňami  zničenom múzeu zaujalo to AKO zanietene dokáže o tomto múzeu rozprávať jeho správca - asi 65 ročný prešedivelý pán.

Dávame si pauzu, jeme jogurty, chlebíky. Tomášovi som dala presne tie čo nechcel a my žiaľ musíme dojesť tie jeho slaninkové bez horčice. V najlepšej pohode frčí okolo nás náklaďák, ale beda, nestíhame ho zastaviť, tak vidina zvezenia sa asi 4 km sa rozplýva. Hajde šľapať! Zaprášená kamenistá cesta nás doviedla k domčeku, kde sa dalo kúpiť PIVO! Sympatický gazda nám dovolí nahliadnuť do jeho izby, posedieť si na sene, deti sa naťahujú s mačaťom. Odtiaľto vyrážame na hrebeň s cieľom prekročiť ho a zísť do Sinevirskej Poľany. Stúpame na hrebeň, naďabíme na líšku, čerstvé medvedie ......- skrátka divočina.

Šľapeme ostošesť, hľadáme cestu, kde je sever? Šlapeme, odhadujeme, spúšťame sa korytom potoka dole. Ale NIE! Sever sa mení na východ a je to jasné, že ideme zle. Sklamaní vychádzame na cestu asi 500m nad magazinom odkiaľ sme vyrážali. Voloďa si uvedomuje svoj orientačný debakel. Nie je mu do reči, tak aspoň podbehne zohnať povoz. Ten mu uniká tesne pred nosom. Zle je : ideme šľapať naspäť 10km?

Zvečerieva sa, vlečieme sa po doline Ozerjanka. Zrazu úplne nezmyselne zakopnem, prevrátim sa s ruksakom. Zo zeme ma dvíha Lukáš. Do kelu, ani nezdržiavam slzy, rozbila som si koleno, lakeť a zranila zápästie.Chvíľu si poplačem, posedím v tom hroznom prachu a syn mi gavaliersky berie batoh.

Vlado s deťmi pár stoviek metrov pred nami ani netuší, čo sa deje, nie je to síce nič hrozné, ale pokračuje sa mi ťažšie. Synčekovi sa  po kilometri zdá ruksak ťažký, nuž nejako už musíme dojsť. V závere doliny nás čaká milé prekvapenie: Voloďa zohnal auto, 3 kilometre sa vezieme. Sláva!

Dnes si naposledy vychutnáme šašlík, boršč a zemiačky v našej kolibe. Tomáš je zasa celý, zjedol všetky chleby, balíme stany. Dnes spíme na zemi u domáceho v dome, bojíme sa rannej rosy a veríme, že si trošku ušetríme čas ráno.

Streda 1.9.2004
Občas vieme predvídať: V noci strašne prší. Dobre sme urobili, že sme tie stany včera zbalili! Napriek už takmer pobaleným ruksakom ráno tradične zmätkujeme, deťom vnucujeme müsli s mliekom: - Iné nie je - a basta! Zvyšné potraviny nechávame domácemu. Ten sa poteší a núka nás naposledy kávou. AACh ten tradičný zvyk- posedieť si pred cestou! Celkom sme zabudli. Hádam kvôli tomu milému zvyku nezmeškáme bus. Náš láskavý pán domáci sa už usádza na pohovku a kávu servíruje na stolík.

Vraví, medzi rečou, že ide pracovať na milíciu. Začudujeme sa.

- Veď tu hádam nemáte takú kriminalitu. Tu sú dobrí ľudia, nie? (Vážený čitateľ a teraz nastáva moment, keď Ti začne byť jasné, prečo som detailne opisovala to, že Tomáš ostal sám pri stane, nehostinnú turbazu a tupý ksicht majiteľa koliby.)
- Nuž pred týždňom tu zabili a obesili jednu kijevskú turistku!
- Kde? Prečo?
- Neďaleko turbazy, oddychovala tam. Mysleli si, že je bohatá, tak ju napadli.
- Kto?
- Banditi. Najväčší bandita široko-ďaleko je synom majiteľa koliby!  

Dozvedáme sa šokovaní, že nám nebezpečenstvo nehrozilo, lebo sme boli u neho vo dvore a tam sa nikto neodváži. Banditi si trúfnu len na tých, ktorí nie sú pod ochranou domácich, niekde na hrebeni, v turbázach atď. Turisti v turbáze už boli veľa krát okradnutí.

Neskôr v minibuse smerujúcom do Užhorodu sa pýtame Tomáša, čo by robil, keby ho prepadli cestou z Ozerjanky štyria banditi.

Tomáš na to:-  Ja by som dal každému jeden chlieb!

Posledné hodiny na Ukrajine
Cestujeme minibusom do Užgorodu, je to šťastie, že je priame spojenie so Sinevirom. Poprcháva , ochladilo sa. Prechádzame cez Mežhorie, Volovec. Pre nízku oblačnosť žiaľ kopce nevidno. V Užhorode si zložíme v úschovni ruksaky a trošku sa prejdeme po meste. Je to pekné mesto, usporiadané, máme z neho dobrý dojem. Usadíme sa v reštaurácii, chceme pizzu, snažím sa objednať podľa jedálneho lístka čo visí na stene ale to je zbytočné. Informujú ma, ktoré jedlo  je hotové a či ho nechcem. Tak beriem čo je hotové, protesty detí ignorujem.

Nemám náladu, chodím ako vojnový invalid a práve mi mokvajúca rana na kolene špiní nohavice. Už viem čo si zoberiem zajtra do práce: dlhé nohavice a niečo s riadne dlhým rukávom. Telesná nepohoda mi vnukla skvelú myšlienku: kúpime pár tuctov túb s haďou masťou! Tú u nás nedostať!  V Užhorode máme ešte jednu dôležitú úlohu musíme zohnať CD s ruskými a ukrajinskými hitmi, ktoré sme si na našom putovaní veľmi obľúbili. Po návšteve dvoch obchodíkov máme takmer všetko čo sme chceli, oddychujeme na nábreží.

Vtom začne najmenší Oliver meniť farby a sťažuje sa na bruško. Na vlakovej stanici už chudák nevydrží a ukáže celej stanici čo jedol na obed. Dúfame, že bude sa mu uľaví a uberáme sa do Čopu na vlakovú stanicu a ďalej domov na Slovensko. Zvyšok času sme pobehovali medzi deťmi jediacimi obed číslo 2, Oliverom ležiacim na tráve na karimatke, nástupišťom a  pasovou a colnou kontrolou. V jednom momente sme si dokonca mysleli, že nám vlak odišiel, ale to ho prekladali len na našu - už užšiu koľaj.

Pri kontrole pasov ma priviedla do zúrivosti policajtka, ktorá ma poslala opečiatkovať si lístky na vlak do pokladne, za čo som platila 1.5 hrivny za lístok. Nemala som už ani kopejku, za posledné sme kúpili suchý chlieb pre Oliho. Bez mihnutia oka ma poslala za vekslákom, ktorý mi dal za dolár 5 hrivien. Pod vplyvom fernetu, ktorý sme práve slávnostne dorazili som naňho bezočivo ziapala, že chcem presne 5 hrivien 20 kopejok, podľa aktuálneho krurzu. Baba v pokladni mi označila teda lístky tou blbou pečiatkou, provokatívne som ich strčila pod nos policajtke, ktorá si zdĺhavo pozerala lístky aj pas, colníčka ma nadštandartne dlho spovedala čo veziem.

Cesta vlakom - DOMOV
Konečne sme sedeli vo vlaku, kde nás preverila ešte jedna várka policajtov a colníkov. Dokonca nás vyhnali z kupé a prezreli priestor pod sedadlami.  Vtom dobehol Olino, že vo vedľajšom kupé je na sedačke pas. Bol to pas istého Ukrajinca  XXX.

Vlado zobral pas a veselo začal vykrikovať z okna vlaku na stanicu plnú policajtov a colníkov:  XXX, zabul zdes passport! XXX  prišiel do kupé, pekne poďakoval, počkal, kým prejdeme hranicu a vytiahol skrutkovač. Začal ním zručne narábať a rozmontovávať operadlá na sedadlách.  XXX bol totiž pašerák cigariet.

Onemeli sme na chvíľku, potom sme si uvedomili, že predsa sme len za hranicami a už nič nehrozí a s úžasom sme pozorovali ako vyťahuje stále viac a viac balíčkov, pchá ich do tašky a dáva operadlá späť. Začal nám vykladať, že má ženu a dieťa a zle sa mu žije, tak si takto privyrába. S pochopením sme ho počúvali, dokonca sme si od neho kúpili pár balíčkov a zaželali si navzájom všetko dobré. Ja som ho odfotila mobilom s cigaretou v ústach čo on našťastie nepostrehol, potriasli sme mu na rozlúčku ruku. On vyhodil pár sto metrov pred stanicou tašku do tmy a už ho nebolo.

Chvíľu sme trávili tento zážitok, bolo toho v jeden deň na nás priveľa. V Košiciach sa deti lúčili navzájom so slovami: „Toto mi v škole nikto neuverí“ a Oli ešte vyvracal na peróne čierne uhlie s minerálkou. Nuž hlavne že sme došli, živí a ako-tak zdraví. Zakarpatská Ukrajina, pekná si, pohostinná, ale aj drsná a tajomná.

A čo nabudúce?

Ešte sme sa neviezli transibírskou magistrálou :o)

Zuzana Harachová 19.9.2004