• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

Do ríše Inkov na bicykli (4) - Každý ciká, každý kaká, na jazere Titicaca

Vlado prišiel s ďalším bláznivým cestovateľským návrhom: Peru a Bolívia, no nie hocijako, ale na bicykloch. Beztak sme sa s Jarom do Južnej Ameriky chystali už dávnejšie a keďže ani bicykel nám nie je cudzí, nebolo o čom diskutovať.

    Je 15.apríl, všade na svete kresťania oslavujú Veľkonočný pondelok, my sa venujeme v našom domovskom hosteli v Cuzco údržbe „doráňaných“ bicyklov a telesných schránok a chystáme sa pozrieť do mesta, ako „šibačky“ oslavujú Peruánci. Na hlavnom námestí horúčkovito stavajú tribúny, policajti uzavreli okolie, tvoria sa šíky slávnostného sprievodu, hudba nalaďuje nástroje. Zrejme takmer všetko v réžii miestneho pivovaru Cuzqueňa, ktorého reklamné plagáty sú všadeprítomné. Po chvíli čakania nastupuje na tribúnu honorácia mesta, polície a armády. Najprv zaznie peruánska hymna, potom hymna kraja Cuzco a napokon mestská hymna. Samozrejme, vztyčujú sa aj patričné vlajky. Potom krátky príhovor predstaviteľa mesta a  prehliadka môže začať. Ale aká! Za zvukov dychovej kapely v pozore pochodujú rôzne policajné, vojenské a polovojenské jednotky, po nich pár predstaviteľov mesta a napokon žiaci škôl, ktorí sa úporne snažia napodobniť pochodom vojenský krok. Ovial nás duch nie tak dávnej minulosti Peru (no nielen Peru), kde donedávna vládli rôzne vojenské režimy. No s veľkonočnými sviatkami to nemalo skutočne nič spoločné, čo nás udivuje, pretože španielski kolonizátori boli v otázke katolizácie dôslední a neúprosní.

    Na druhý deň už  sedíme v mikrobuse a dávame zbohom Cuzco a po krátkej prehliadke ruín veľkolepého inkského mesta Qenko po relatívne kvalitnej asfaltke uháňame smerom na juh, na altipláno do mesta Puno, ležiaceho priamo na brehu svetoznámeho jazera Titicaca. Keďže sme sa už dva dni nebicyklovali, vynútime si zopár desiatok kilometrov cyklistiky na začiatku altiplána aj napriek neskorému príchodu do Puno. A tak na bicykloch  prechádzame aj najvyšší  bod cesty medzi Cuzcom a Puno – sedlo Abra La Raya vo výške 4 319 m.n.m. Počasie je ukážkové, aj keď na cyklistiku trochu chladno. Všade dookola altiplána na horizonte sa týčia zasnežené vrcholy Kordillier, cesta občas pretína jednu z najvyššie položených železníc na svete. Už za tmy blúdime preplnenými uličkami stotisícovej Juliaci, hlavného mesta departementu Puno. A to nás čaká ešte 90 km do samotného Puno. Dlhým, takmer 10 km zjazdom do mesta na brehu jazera Titicaca sa dostávame priamo do centra  mesta.  Je pätnásty deň našej výpravy, čiže polovicu máme viac-menej úspešne za sebou. Vieme, že nejaké komplikácie sa musia zákonite dostaviť (to by nebola normálna expedícia), no netušíme, že to bude práve dnes. Šofér Jimmy nám tesne pred príchodom do Puno oznamuje, že ešte v ten večer sa vracia naspäť do Cuzco, hoci nás mal sprevádzať až do konca pobytu v La Paz. Snažíme sa zistiť dôvod, no dozvedáme sa, že vraj ma chorého syna a ubezpečuje nás, že spolu s Omarom nám v Puno nájdu nového vodiča. Omar nás ubytováva v penzióne celkom slušnej úrovne a poberáme sa na večeru na hlavnú ulicu. Neskôr prichádza vysmiaty Jimmy a Omar s tým, že majú náhradného šoféra. V kľude sa poberáme spať a tešíme sa na nasledujúci deň, kedy máme vyraziť na bikoch okolo jazera.

    Ráno nás na raňajkách čaká náš nový šofér Eduardo. Spočiatku sa mu zdal náš plán cesty jednoduchý a riešiteľný, no postupom času videl komplikáciu v prechode peruánsko-bolívijských hraníc na východnej strane jazera, vraj na to treba nejaké povolenie, vybavenie ktorého by trvalo niekoľko dní. Tak sme od neho dostali aspoň prísľub, že nás určite dovezie až do La Paz cez nejaký západný hraničný priechod. Všetko bolo takmer dohodnuté, keď tu zrazu Omar podotkol, že Eduardo chce zálohu na cestu. Zostali sme naňho nechápavo hľadieť, veď od nás dostal zálohu na cestu na celý pobyt, no Omar jednoducho povedal, že on ju dal Jimmymu, ktorý bol v tej chvíli už kdesi v Cuzco. Na to mu Vlado povedal, že je hlupák, že od nás už nikto žiadnu zálohu nedostane a že nech beží za Jimmym do Cuzco a nech dá zálohu Eduardovi zo svojej sprievodcovskej odmeny. Tak sa aj stalo, Omar dal Eduardovi nejaké peniaze a odcestoval autobusom do Cuzco vymôcť od Jimmyho peniaze. My sme sa opäť mohli tešiť na Titicacu. No Eduardo nás schladil, že dnes nikam nepôjdeme, že on sa musí na cestu patrične pripraviť. Tak sme si povedali, že keď sme u jazera, pôjdeme sa pozrieť na turistickú atrakciu číslo 1, a síce plávajúce ostrovy Uros. Eduardo nás odviezol do prístavu, kde nám iniciatívne dohodol určite najdrahší čln, aký tam kotvil. A tak sa vyhrievame na pražiacom slnku plaviac sa pomedzi rákosiny, z ktorých sú tieto ostrovy a všetky stavby na nich postavené. Na malých ostrovčekoch sa vyvaľujú svinky, ktoré plávajú z ostrova na ostrov.

Zastavujeme pri ostrove, ktorý je zrejme prispôsobený turistickému ruchu. Nohy sa nám na okrajoch vbárajú do podmočeného rákosia, po ostrove šantí zopár polonahých detí a pár ženičiek predáva suveníry s motívmi ich života. Nazrieme aj do miestnej školy, kde majú deti akurát hodinu zemepisu. Zopár obligátnych ba až gýčových fotiek a cez iný ostrov sa vraciame späť do Puto. Vidno, že aj na Uros dorazila civilizácia, pretože na niektorých strechách bolo vidieť slnečné konektory a niektorí obyvatelia vymenili tradičné člny z rákosia za výkonné motorové člny. Už na člne sa dohovárame, že pôjdeme na neskorý obed, resp. skorú večeru do nejakej slušnej reštaurácie. V centre mesta aj niečo také nachádzame a tak si dávame osvedčenú rybu, pstruha, údajne priamo z jazera. Ako aperitív si dávame tuzemský rum, ktorý sa nám celkom pozdáva. Rozväzuje nám jazyk a rozsvecuje očká. Keďže Jaro si chce zrejme precvičiť tých zopár slovíčok, ktoré sa naňho nalepili počas pobytu, čašníkovi podchvíľou vraví: Cuatro ron, seňore! A čašník nosí, usmieva sa, nosí, usmieva sa.... Ani nevieme, ako sme sa dostali z reštaurácie. Následky nášho neuváženého počínania v takejto nadmorskej výške (Puno leží v 3.930 m.n.m.) boli katastrofálne.

    Na druhý deň nie sme schopní vstať, šialene nás bolia hlavy. Eduardo trpezlivo čaká na nás s autom. Nakoniec vyrážame až okolo poludnia. Vyvezieme sa asi 25 km za mesto a na prašnej odbočke z hlavnej cesty skladáme zo strechy bicykle. Vidno na nás, že ešte nie sme celkom fit, jeden nemenovaný účastník sa ani neunúva vyjsť z auta. No cyklistika nás celkom slušne preberie, len nás strašne suší. Pohodovým tempom dorážame do dediny Coata, kde práve prebieha pravidelný trh. Tak tu už cítime, že veľa belochov tadiaľto počas roka neprejde. Domorodci si nás obzerajú, no dodržujú úctivý odstup. Vychutnávame pravú atmosféru peruánskeho trhu, zvuky, vône a napokon aj chute. Obedujeme rybu pripravenú mladou indiánkou priamo na ulici. Tanier po predošlom stravníkovi jednoducho iba namočí do vedra s vodou, utrie kúskom toaletného papiera a veselo nakladá ďalšiu porciu. Ako príloha je varená kukurica, fazuľa a čierne malé zemiaky. Jedlo bolo celkom chutné, no naši hygienici by určite prevracali oči do nebies. Po obede pokračujeme krajinársky pôvabnou cestou pozdĺž pobrežia jazera, ktoré je intenzívne využívané na chov domácich zvierat. Občas po nás vybehne nejaké psisko, no zatiaľ nie sú také dotieravé, s akými sme sa stretli neskôr. Cieľom dňa je breh jazera s honosným názvom Playa de Chiraz, kam dorazíme tesne pred zotmením. Ja posledné 2 km kvôli defektu dotlačím bicykel na kus piesočnej pláže, kde okrem ostrých tráv, stáda pasúcich sa kráv a nás nie je absolútne nič. Postavíme stany, začíname variť a bavíme sa na Eduardovi a najmä jeho lenivom pomocníkovi, ako sa trápia so stavbou svojho stanu. Na ňom bolo vidieť, že ako pomocník mu vlastne len zavadzia, no tu je to taký zvyk, že každý vodič má aj pomocníka. Keďže vodám Titicaca nedôverujeme, meníme s domorodými detvákami pár sáčkov instantnej polievky za pár litrov údajne pitnej vody. Možno bola nakoniec aj tak z Titicaca. Po zotmení sa rapídne ochladzuje a tak skoro zaliezame do stanov.  

    Budí nás úžasný pohľad na východ slnka nad vodami jazera v ktorom vykonávame aj rannú očistu.  Jazero síce nikdy nezamŕza, no teplota vody  má ďaleko od ideálnych hodnôt vhodných na kúpanie.  Dnes nás čaká cyklistický deň, počasie je opäť ideálne a tak sa vytešujeme. Spočiatku ideme vyprahnutou krajinou, jazero sa nám stratilo za kopce a cestu nám strpčujú psy, ktoré neustále do nás vyskakujú. Jaro na jeden takýto útok doplatil pádom do oráčiny. Po tejto udalosti sa vyzbrojujeme kameňmi, ktoré dotieravé zvieratá trochu umravnia. No napriek tomu si pred každou dedinou zhodne pripravujeme čo najlepšiu pozíciu, ktorá nás chráni pred útokmi. Po čase nás cesta vyvedie na úbočie vysoko nad jazero. Výhľady sú ďaleké a jazero vyzerá ako more. Cyklistika po skalnatej ceste po vrstevnici je úžasná, tak sa ani veľmi neponáhľame a vychutnávame okolitú prírodu s rozmanitou kvetenou.

Miernym zjazdom sa dostávame do rázovitej no veľmi dlhej dediny Capachica, kde mienime zasýtiť naše vyhladnuté žalúdky a zavlažiť vysušené hrdlá. No žiadne občerstvovacie zariadenie nenachádzame a tak kalórie dopĺňame priamo na malom námestíčku, kde si v obchode kupujeme obligátne rybacie konzervy, pečivo a pár fľašiek piva. Mimochodom, námestia v Peru je kapitola sama o sebe. Všetky hlavné námestia, kde sa sústreďuje čulý život, či už v meste, alebo na dedine, sa volajú Plaza de Armas. Podľa toho vždy zistíte, či ste už v centre obce. Vyznačujú sa takmer vždy štvorcovým pôdorysom, väčšinou perfektne upravenou zeleňou, nezriedka strihanou do podoby nejakého zvieraťa, málokedy fungujúcou fontánou a pravidelnými týždňovými trhmi a vojenskými a polovojenskými prehliadkami. A väčšinou tam zoženiete aj niečo pod zub, buď uvarené niečo priamo na ulici (pre otrlejšie žalúdky), alebo v drobných tmavých obchodíkoch.  

Pokračujeme ďalej na bicykloch kopírujúc brehy Titicaca, na zaprášenej ceste stretávame deti v tmavomodrých rovnošatách, ktoré kráčajú v húfoch domov zo školy. Uškŕňajú sa na nás a tí odvážnejší po nás vykrikujú Gringos! Gringos! Nuž, belocha tu asi často nevidia. A na bicykli už tobôž nie. Ich rodičia väčšinou obrábajú okolité políčka s pomocou techniky, ktorú už v civilizovanom svete nevidno. Drevené tyče na mlátenie obilia, drevené rýče, malé kosáky, prípadne do dreveného pluhu zapriahnutý človek. Od jazera začína fúkať silný protivietor a keďže dnes už máme v nohách 80 km po prašných cestách, bicykle vykladáme na mikrobus a do strediska severnej časti jazera, mestečka Huancane sa vezieme s Eduardovým prísľubom, že dnes budeme bývať v hoteli s „piscinou“, čiže bazénom. Celkom sme na to zvedaví, pretože na takomto vidieku si celkom dobre takú parádu nevieme predstaviť. Naše podozrenie vzrastie, keď sa Eduardo po chvíli vráti a oznámi, že nás ubytujú za 10 solov (1 sol = 13 Sk) na osobu v izbách po dvoch. Hotel predčil naše očakávania. Izby boli tmavé, hnilobou zapáchajúce maličké kutice, v našej sme na omietke našli nejakým hosťom vyrýpaný rok 1973, „piscina“ bol starý hrdzavý sud od nafty prerezaný na dve polovice a voda mala asi 7 C, pravdepodobne ťahaná priamo z jazera. No dorazilo nás, keď sme počuli, ako sa nejaká partia Peruáncov zjednáva na cene za nocľah a dostáva ho za 3 soly na osobu. Na našu námietku sa „recepčná“ aj Eduardo bráni, že oni spali v izbách pre 5 ľudí...  

    Nevyspaní z pomerne rušnej noci spôsobenej vravou domorodcov ráno nastupujeme na poslednú peruánsku cyklistickú etapu, vedúcu do Moho, ktorá je poslednou obcou pred peruánsko-bolívijskými hranicami na východnom pobreží jazera, cez ktorú sme pôvodne chceli prejsť do Bolívie. Trasa je to náročná, po kamenistej ceste treba prekonať dlhé stúpanie do sedla, čo v tejto nadmorskej výške napriek aklimatizácii nie je žiadna maličkosť. Navyše fúka pomerne ostrý vietor, no Moho nám dáva zabudnúť na útrapy. Je to stredisko, ktoré leží vlastne len niečo cez hodinu plavby rýchloľoďou z Puna krížom cez jazero. A navyše má veľmi agilného starostu, ktorého pozornosti samozrejme nemôžme uniknúť ani my. Pochopiteľne, vzhľadom na ovládanie jazyka, je mediálnou hviezdou Vlado, prostredníctvom ktorého sme pozvaní na prehliadku novopostaveného, na peruánske pomery veľmi moderného hotela priamo na Plaza de Armas. Neunikneme ani kamerám miestnej, zrejme starostovej televízie, ktorá nás filmuje ostošesť, no žiaľbohu neunikneme ani agilnému policajtovi, ktorý po dôkladnej kontrole našich pasov berie Vlada na policajnú stanicu kvôli nejakým chýbajúcim povoleniam.

Tam sa Vlado dozvedá, že prechod hraníc na tejto strane jazera nie je až taký problém, a že sa dá vybaviť priamo v Moho. No už sa nič nedá robiť, niektoré veci na nás čakajú v penzióne v Puno, tak sa tam musíme vrátiť. Vlado vyjadruje nespokojnosť s Eduardovými informáciami, ktoré nám poskytol v Puno,  čo Eduardo na spiatočnej ceste psychicky nezvláda a v Huancane nás doslova vyhadzuje z auta, zrejme za účelom dosiahnuť zvýšenie jeho taxe. Ale to sa už „nasral“ aj Vlado a doslova vyvoláva rozruch na ulici a nepriateľskú atmosféru voči Eduardovi, keď verejne vykrikuje sumu, ktorú od nás Eduardo požaduje za odvoz do Puno. My máme zábavu, dedinčania majú zábavu, a keď sa pri nás pristavujú vodiči, ktorí sú ochotní nás odviezť do Puno, Eduardo krotne a určite mu napriek teplej vetrovke steká po chrbte studený pot, žeby mohol prísť o kšeft s nami. Do Puna nás dovezie bez jediného slovka. Keďže nemáme s nim ďalej chuť sa ďalej otravovať, dohodneme sa, že na druhý deň nás dovezie iba po hranicu. V Puno nás čaká sklesnutý Omar, pretože Jimmy mu nechcel vrátiť žiadne peniaze s odôvodnením, že mal dodatočné výdavky s našou dopravou. Aké, to už nepovedal.  Omar žobroní, že nech ho vezmeme do La Paz iba za stravu, že za sprievodcovské služby nechce už nič. Po dlhom uvažovaní nakoniec súhlasíme, aj keď nám je jasné, že Omar nám už v Bolívii príliš nepomôže. A tak na druhý deň po miernom blúdení okolo obeda stojíme pod kamenným oblúkom symbolizujúcim peruánsko-bolívijskú hranicu. Eduardovi nepokladáme za potrebné podať ani ruku, za to, čo nám vyviedol, si to nezaslúžil. A tak Peru opúšťame so zmiešanými pocitmi a  skalopevným presvedčením, že ak sa tam niekedy vrátime , tak si dopravu zabezpečíme vo vlastnej réžii, pretože podľa našich skúsenosti vodiči a majitelia áut sú tam, jemne povedané, nespoľahliví.


Autor/zdroj: Palo Krchňavý
Text bol naposledy zmenený dňa: 10.12.2002