Cesta po Strednej Amerike V.

Costa Rica
Costa je po spanielsky pobrezie a rico znamena bohaty. Teda nielen ze meno tejto stredoamerickej krajiny dobre znie, ale dava aj tusit cosi o nej samotnej. Kostarika je najbohatsou stredoamerickou republikou, bola aj je malou oazou v nekludnom regione. Velkostou i poctom obyvatelov je zrovnatelna so Slovenskom. Spolu s Islandom je to jedina krajina na svete, ktora nema vlastnu armadu a demokraticke volby tu poznaju uz od konca 19. storocia, co je v regione kde okolite staty ako El Salvador, Nikaragua ci Guatemala su pre mnohych este stale synonymom pre obcianske vojny a diktaturu celkom raritka. Turizmus tu prekvita uz zopar desatroci a sluzby su na slusnej urovni. Krajinu pretinaju hory s najcinnejsou sopkou ( Arenal ) a najvyssim vrchom ( Pico de Chirripo - 3800 m ) strednej Ameriky.

Deli sa na tri vacsie celky - pacificky, karibsky a centralnu vysocinu, v ktorej zije vacsina obyvatelstva kvoli prijemnej klime ako aj urodnejsim podmienkam. Kava uz zdaleka nedominuje kostarickej ekonomike ako kedysi i ked stale tvori jej sucast.

Ticos a Ticas ( Kostaricania a Kostaricanky ) su vo vacsine potomkovia spanielskych pristahovalcov, ktori ci uz chorobami alebo mecom uz v prvych rokoch osidlovania vykynozili vsetko domorode obyvatelstvo a vyzeraju dost europsky. Vo vseobecnosti su velmi mierumilovni a napomocni, niekedy az extremne. Nie je ziadnou vynimkou, ze po nenapadnej otazke kde je v obchode napriklad mrkva odchadzate s mnozstvom informacii o vsetkych druhoch zeleniny na Kostarike, miestnych pamatihodnostiach a po kompletnom vyspovedani ako sa mate a ako sa Vam Kostarika paci.

Najpouzivanejsia fraza vsetkych Ticos je " Pura Vida" ( doslova " Cisty Zivot" ) a mozno ju pouzit pri stretnuti, luceni, prekvapeni, suhlase, nadseni alebo len tak pri pohlade na peknu Ticu, tropicky prales ci soptiaci vulkan. Starost o buducnost nie je pre Ticov zrovna na programe dna a pri vsetkej ucte musim povedat ze su znacne pomali, aspon co sa pohladu Europana tyka. Ale ako sme sa dozvedeli:" Viete, Vy v Europe sa vzdy musite zaoberat tym co pride, nastane zima, treba si spravit zasoby na prezitie ale tu - zacne obdobie dazdov, ok, trochu sprchne ale Tico ma stale na svojej zahradke stromy plne avokada, manga a vsetkeho co potrebuje, tak preco by sa znepokojoval ". A my sme boli opat raz blizsie k pochopeniu, ako to teda naozaj funguje.

Tiez radi zabavaju seba a druhych. Hned po prechode hranice som zazil milu story ked taxikar, co ma viezol uvidel, ze ho chce stopnut jeho teta, nasadil si preto otrasnu parochnu pre najhorsich transexualov, teta si pokojne nasadla ale ked sa pozrela na svojho milovaneho synovca pekelne zvreskla, vyskocila z auta a treskla si hlavu o strechu auta. Akonahle ho ale spoznala zacala sa hrozne rehotat tak isto ako on sam a ja som sa samozrejme tiez nemohol zdrzat a zvysok cesty sme sa na tom hojne zabavali.

Vacsinu casu sme stravili v San Jose, hlavnom meste. Mali sme stastie ze Andrej, nasa kostaricka spojka, tu pracoval pre studentsku organizaciu AIESEC. Tiez sme sa mierne tvarili, ze s tym mame nieco spolocne a vyuzivali moznosti nedalekej Universidad de Costa Rica ako posilovna ci bazen. O miestnych studentov a ich sportove vyzitie je tu naozaj skvele postarane. Viem, ze je to sice teraz od veci, ale nemozem si nepolozit tuto ( dufam ze nie basnicku ) otazku:nebolo by na Slovensku o nieco menej alkoholikov, povalacov, interupcii, nanichodnikov, narkomanov pripadne inych zivotom znudenych individui, ak by im ich skoly zabezpecili moznost realizovat sa prostrednictvom sportu ? Ja odpoved poznam. Ale k veci.

San Jose tiez lezi na centralnej vysocine, zhruba vo vyske 1000 m.n.m., co znamena, ze je tu chladnejsie podnebie ako na pobrezi. Mesto nevynika ziadnymi historickymi pamiatkami, ulice sa na seba podobaju a pripominaju severoamericke mesta. Za zmienku stoji Mercado Central ( Hlavne Trhovisko ) kde sa da kupit vsetko, lacno a nase tasky boli casto plne aj veci, ktore sme vlastne kupit vobec nechceli, ale tak nekupis kilo kalamarov za 70 sk ci kokos alebo ananas za 10 sk ? Tieto skvele ingrediencie nemohli zostat nepovsimnute a my sme pomaly ale isto zbierali body za propagovanie Slovenska a jeho kulinarskych specialit. Po zemiakovych plackach nezostalo ani chyru ani slychu, gulas sa zahadne vyparoval uz pocas pripravy a vyprazany karfiol so zemiakmi sublimoval na vzduchu takmer okamzite a za horuca. Ze sa Slovaci tiez vedia zabavit, o tom ku koncu uz nepochyboval ziaden sused, partia z AIESECu na Velku Noc dokonca malovala kraslice. Tiez pochopili, co je to hokej aj ked lad poznaju iba z mraznicky, kostaricky narodny sport je futbal a kazdy vie ze Kostarika prehrala pred 14 rokmi na MS v Taliansku proti Ceskoslovensku, co u nich budi respekt. V akej depresii je slovensky futbal sucasnosti sme sa dohodli, ze nasa spanielcina nestaci.

Karibik
Karibik je v celej centralnej Amerike velmi podobny, nehladiac na to, ci uz je to Guatemala alebo Panama. Vzdy je to mierne autonomny region, kde pokozka miestnych poriadne stmavne, anglictina sa stane druhym dorozumievacim jazykom, vynoria sa plaze a palmy a pojmy ako Bob Marley ci marijuana netreba hladat v slovniku cudzich slov. Cize to iste na tisic roznych sposobov a o jeden dovod viac ist si to pozriet. Kostaricky Karibik je vlhky, casto prsi, vacsinu roka je velmi horuco a je popularny svojimi velkymi vlnami medzi surfermi. Na severe je narodny park Tortuguero, hniezdisko obrovskych korytnaciek, v jeho strede je mesto Limon, hlavne mesto regionu, ale my sme mali namierene do Puerto Viejo de Talamanca, popularny resort medzi turistami s peknymi dlhymi plazami, reggae barmi a uvolnenou atmosferou. Den predtym sme si kupili stan a tesili sa na kempovanie a pripomenutie si skautskych cias pod stanom. Nas najvacsi spojenec - Nahoda, nas doviedol az do pekneho kempingu pri mori medzi palmami a obrovskymi palmovymi krabmi. Majitel kempu nam hned naserviroval carribean food yo !, polievku so vsetkeho co zahradka a more dalo, chutilo to fajn, ale nejedol by som to kazdy den. Druhy den sme si pozicali surfy a skusali chytit nejake vlnky, obcas sa zadarilo, ale viac casu sme predsa len stravili aktivnym opalovanim. Kedze bola sobota vecer pozreli sme este zivot v meste, miestna scena je celkom uspokojiva i ked v baroch je asi 100 stupnov.

Bocas del Toro, Panama
Kedze Puerto Viejo je uz skoro na panamskej hranici, nemohli sme odolat pokuseniu prekrocit ju, aj ked sme vedeli ze nemame viza, ktore sme ako obcania SR potrebovali. Rozhodli sme sa zahrat to na nevedomost alebo na Europsku Uniu alebo nieco podobne co nas v tej chvili napadne ( pozn. doma to neskusajte ). Chyba to rozhodne nebola, po prejdeni mostu cez rieku Sixaola ktory drzal uz len vdaka storocnej zotrvacnosti sme zrazu boli na panamskej strane a nas " sprievodca " nam vybavil za 15 $ povolenie na tri dni pobytu. Celkom jednoduche.

V Paname uz hned vidno viac chudoby ako na Kostarike, pribudne aj viac azijskych ci indianskych typov, cesty su rozbite. Plati sa US dolarmi, oficialna mena je vsak balboa, 1 balboa = 1 dolar. Maju aj vlastne centy a stvrtaky. O mnozstve meny v obehu teda zjavne nemaju ani sajn, nevadi, kazdy kto pride do Panamy s peniazmi, nech uz je ich povod akykolvek, je vitany. Pri velmi volnej imigracnej politike a danovej sadzbe len 5 % sa niektori radi nechaju privitat. Ivan Lexa bol svojho casu iba jeden z mnohych. Obcas mozno zazriet aj svojskych Indianov za suostrovia San Blas ktori maju velmi pekne kroje a predavaju tradicne indianske vyrobky a ozdoby.

Z hranice do pristavu lodiek Finca 60 nas uz zaviezol " sprievodcov " kamarat taxikar, ktory nam zase odporucil svojho lodko taxikara a konexie opat hybali svetom. Onedlho sme uz boli v mestecku Bocas del Toro, hlavnom meste rovnomenneho suostrovia. Bocas je krasne miesto, z more sa vynaraju ostrovy a ostrovceky, skoro vsade sa chodi lodkou, voda je cista a palmy vysoke. Pocasie nam ale velmi neprialo a v noci sa spustil pravy karibsky lejak. Nastastie nad nasim kemping placom bola strieska...hmm...kemping je dost honosne slovo pre tupe drevene molo, kde sme sa ubytovali, stan len tak bez kolikov a vsetci susedia boli typci ktorych uz dlhsie volame jednym spolocnym menom - "antiglobalisti". Pravy "antiglobalista" ma dlhe vlasy, najma dredy, zobre cigy, obcas predava goralky, vyzera vyzity a zije zo dna na den, oblubuje Rainbow meetingy, kde si vymiena nazory s ostatnymi "antiglobalistami".

Pocasie nam neprialo ani dalsi den, opat boli prehanky. Povodne sm chceli ist pozriet na susedny ostrov Bastimentos, znamy svojimi krasnymi plazami a narodnym parkom s obrovskym mnozstvom podmorskeho i nadmorskeho zivota, ale zdrveni skaredym pocasim, 100% vlhkostou a informaciou ,ze na Slovensku postupilo do 2. kola prezidentskych volieb horsie zlo s najhorsim zlom, sme sa rozhodli zostat na "nasom" ostrove a vydat sa na sever, ved nejaka plaz tam uz bude. Po ceste sme stopli obrovske nakladne auto, ktorym miestni isli nabrat piesok na vzdialene plaze. Odviezli nas cca 8 km severne od Bocas na Bluff Beach. Plazi som uz videl viacero, ale teda na tuto sa chytalo maloco. Jej linia sa zlatym pieskom nad ktorym sa sklanal nekonecny rad paliem sa tiahla dlhe kilometre nad obzor, ale najlepsie na tom bolo ze sme tam boli absolutne sami, teda okrem pieskarov, ktorym sme pomohli nahadzat piesok na vlecku za ich taxi sluzby. Povodne sme chceli zostat v Paname dlhsie ale pocasie nam uz naozaj neprialo a zostavat nemalo ziaden zmysel a po osmich hodinach sme uz boli naspat v San Jose, " ukempingovani ", osprchovani a radi opat v chladnejsom prostredi a vlastnej posteli.

Pacifik
Na pacifickej strane za zmienku rozhodne stoji severna provincia Guanacaste, kde vladne vecna jar, miestna priroda je krasna, plaze vynikajuce a hory tiezstoja za to.

Najturistickejsia cast Kostariky je stred pacifickeho pobrezia – poloostrov Nicoya – Puntarenas – Quepos – Dominical. Najjuznejsi cip Kostariky je poloostrov Osa, kus pravej tropickej dzungle, ktoru sme na zaciatku mali vyhliadnutu ako jednu z priorit ale po kratkom  pobyte pri Pacifiku sme sa rozhodli to vzdat, ale pekne od zaciatku.

Druhy vikend Velkej Noci ( La Semana Santa ), ktora tu trva 10 dni sme vyrazili do mesta Quepos asi 200 km od San Jose. Quepos ma hrdy privlastok hlavneho mesta sveta sportfishingu, rybarskych lodiek je tam teda dost ale inak bieda, mesto je bez plaze a nevelmi zaujimave. Pekne plaze su az v narodnom parku Manuel Antonio, cca 8km smerom na juh. Su velmi pekne ako aj cely NP kde Vam lietaju nad hlavou male opicky a papagaje. Akurat ale ponad uzemie Kostariky uz zopar dni prechadzala najteplejsia fronta za posledne mesiace a teda sme viac-menej iba boli radi ze sme radi, presuvali sa z tiena do tiena, doplnali tekutiny a obcas sa sli okupat.

Cesta Quepos – Dominical je ta prava Via Dolorosa. Na mapke je sice pekne vyznacena, vzdialenost je “iba” 44km ale skutocnost je ta ze autobus ide priemernou rychlostou 20 km za hodinu, vzduch vnutri sa tym padom vobec nehybe a v autobuse je teplo ako v skleniku na Zitnom ostrove, casto stoji a obchadza prekazky na ceste ( sutre a vymoly ).

V Dominicali uz mali kolegovia vychyteny pekny kemp s kokosovymi palmami, stany sme preto museli rozlozit mimo kolmice ich dopadu, pripady kolizie byvaju az smrtelne. Rano nas slnko uz o pol osmej vyhanalo zo stanu, dalsi spanok bol uz vdaka teplu uplne zabity. Spravili sme si ranajkovu session pri stankoch s ovocim, doplnili vitaminy a hura na plaz. Miestne vlny boli najvacsie ake som videl a pretoze opatrnosti nie je nikdy dost a slnko bezocivo pieklo, rychlo sme zaliezli na ladovu kolu a hrali karty. Povodny plan zostat v Dominicali a ist este juznejsie sme rychlo zavrhli pretoze vlhkost a teplo uz zacinali byt neznesitelne aj pre nas, ktori si ho inac radi uzivame. Trochu sme sa este pozabavali hadzanim mang do divych leguanov a rychlo zmizli do San Jose, ktore sa nam javilo ako oaza v tomto pekelnom skleniku.

Monte Verde
Na milych susedov sme mali fakt stastie, najlepsi boli 2 Nemci – Janos a Filip, zdaleka to neboli ziadne nezabavne germanske typy. V San Jose studovali fyziku a neskor chceli cestovat na sever do Mexika. Na tento ucel si kupili staru Volkswagen dodavku z roku 1972, vyzerala uz dost vysluzilo ale co-to este zvladne. Zavolali nas naskusobnu zahrievaciu jazdu do Monte Verde.

Prirodnu rezervaciu Monte Verde jednoducho nie je mozne obist, je to tropicky dazdovy prales priblizne 200 km na severozapad od San Jose v horach pri vulkane Arenal. Nie je to Narodny park, ale sukromna rezervacia, ku ktorej sa dokupuje a ziskava dalsie okolite uzemie pod jej ochranu. Zije tam viacero jedinecnych druhov zivocichov a nachadza sa tam niekolko vyskumnych stanic, jej sucastou su aj vysute mosty, rebriky a lana v korunach stromov na ktorych sa da robit tzv. Canopy tour, “lietanie” z koruny na korunu a citit sa ako novodoby Tarzan.

Zo San Jose je to sice “iba” 200 km ale v preklade to znamena 4,5 hodiny jazdy. Poslednych 35 km je iba prasna, klukata a rozomleta cesta 5. triedy. 32 rocna dodavka to ale v pohode zvladla. Obcas sme sa zastavili vydychnut si alebo len tak urobit si nejake fotky, vyhlady z cesty boli vyborne a dohladnost az 50 km.

Santa Elena – Monte Verde je horska dedina, roztrusena po kopcoch v okoli, celu komunitu zalozili v 50. rokoch americki emigranti, ktorych vlada prenasledovala kvoli ich postojom a preto sa rozhodli emigrovat a ... nevybrali si zle.

Cerstvy vzduch bol najlepsou narkozou a o desiatej sme uz boli vsetci krasne zalahnuti v posteli a naberali sily na zajtrajsie potulky rezervaciou. Po vydatnych ranajkach, zasobeni sa vodou a bananmi sme vyrazili do pralesa. Cesticky v nom boli pekne udrziavane, les bol husty a vsade bolo pocut kadejake divoke zvuky, zvierata sa ale velmi neukazovali, asi sa nas bali aj ked sme sa snazili byt ticho. Kus cesty viedol po hrebeni kopca, ktory bol aj predelom medzi dvoma povodiami – pacifickym a atlantickym, obcas je na turistickom chodniku vyhliadka na more, prales alebo treba prejst po mostoch zavesenych v korunach stromov.

V dazdovom pralese to funguje tak ze kvoli jeho hustote sa na zem dostava malo svetla a zivot sa preto splha do korun kde si nabera vlahu z hmly alebo pary. Takze: na strome sa usadi maly mach alebo lisajnik, neskor rastlinka ( zevraj na jednom strome moze rast az 70 druhov orchidei ) na ktorej zije chrobacik, ktory sluzi ako potrava zabke, zabku moze zozrat vtacik, ktory obcas prileti. V pripade ze je zabka smrtelne jedovata, vtacik padne na zem kde ho zozeru mravce alebo jaguar. Cely trek nam trval asi 3 hodiny a na sekundu presne ako sme nasadli do auta zacalo prsat aby sa potvrdilo ze prales je naozaj dazdovy. Poobede sme sa este potulali po okoli Santa Eleny a vratili sa spat do San Jose ne treti den poobede. Prvu skusobnu jazdu teda VW dodavka zvladla vyborne a my sme mali o zazitok viac.