• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
  • Prenájom áut

Cesta po Strednej Amerike IV.

Nase dobrodrustvo pokracuje. Stvrta cast je z Nicaragui a Costa Rici.

3/3


V autobuse z Granady do Rivasu bolo priserne teplo. 33 C v 100 % vlhkosti, to nie je pre mna to prave orechove. Po 45 minutach pekla do autobusu vbehol taxikar, ktory hned vedel, ze ked je v autobuse biela tvar, tak ide na Ometepe. Odviezol nas k trajektu. Okamzite sme zamierili na vyborne chladene pivko a hamburger. Chceli sme aj hranolky, ale mlady nemec, ktoremu bar patril nam hovoril, ze nezieme ani ten hambac. Stavili sme sa. Ak ho spapame cely, nemusime zaplatit, ak nie, tak platime dvojnasoboch. Ked sme uvideli tu porciu, tak sme pochopili, ze  zadarmo to nebude... na trajekte bola naozaj zabava. Dvojmetrove vlny sa pozstarali o to, ze kazdy, kto sedel pri okne, dostal poriadnu sprsku, po ktorej nasledoval skodoradostny smiech ostatnych pasazierov. Biblia cestovatelov - Lonely Planet odporucal hotelik Familia. Velmi prijemne a utulne miestecko.  Vecer sme isli na rum so sodou, nicaraguisky narodny drink a pustili sa do reci so 4 svajciarmi. Isli z Ekvadoru do Guatemaly, cez Kolumbiu.  Pekne nas na nu namotali.

4/3


Rano sme konecne uvideli Ometepe v plnej krase. Ostrov, ktory tvoria 2 prepojene vulkany je naozaj unikatny. Jeden z nich je klasicky, pokryty lavou a druhy na vrchole lagunu a je obklopeny hmlovym pralesom. Nad obidvomi neustale kruzia oblaky, ktore vytvaraju 2 mysticke prstene. Vybrali sme sa pozriet plaz Charco Verde. Kedze cesty su prasne, kratky usek trval takmet pol hodinu. Osviezili sme sa colou, nasli si palice - zbran proti drzym opiciam a vybrali sa na kratky trek po okoli. Vysli sme na utes a kochali sa vyhladni. V bushi to celkom zilo. Opice lenivo vyseli na stromoch, mlady lovec leguanov cihal s prakom na svoj obed, vtaky poletovali a skriekali. Parada. Kedze v Lago de Nicaragua ziju sladkovodne zraloky, kupanim sme nestravili vela casu. V malom bare sme si dali rybicku a stopli si dodavku naspat.Vecer sme sme stravili s svajciarmi. Velmi prijemni ludia. Na rano sme si dohodli taxik na druhu cast ostrova, cesta ma sice iba cca. 25 km, ale trva 2 hodiny! Nas ciel, Finca Magdalena je vychodiskovy bod na vystup na vulkan. Odchod 6-00. Nejakym zazrakom sa v nasej izbe vytvorila zazracna mikroklima a aj ked bolo vonku cca. 25 C, v nasej izbe kralovali styridsiatky!!

5/3


Po prebdenej noci prisiel nas sofer TOpo (krtko)pick-upom a nie mikrobusom ako slubil. V krvi mal este stale  min. 2 promile. Samozrejme sme fasli miesta na korbe...  Po 2 hodinach strastiplnej  cesty sme zo seba zhodili 2 cm vrstvu prachu a snazili nabrat sil pred vystupom. Finca je takmer 100 rocna farma, kde sa pestovali banany a kava. Mala uzasnu atmosferu, ktoru si uzivalo takmer 50 backpackerov. Z jej patia bol vyhlad na sopku aj jazero a bola obklopena tropickou zahradou. Ranajky, trekove topanky, par bananov a 3 litre vody. Boli sme pripraveny pokorit vulkan, ktory sa tycil az do 1300 mnm. Spolu so sviaciarmi sme vyrazili o 9-30. Aj ked sa odporucal sprievodca, doverovali sme si natolko, ze sme sa tejto istoty vzdali. V prospech dobrodruzstva a v mene low-costu. Prva hodina bola fajn. Vyhliadky, prijemne pocasie, vtaciky.. po 2 hodine sa uz chodnik zuzil na 30 cm, cesta bola strmsia a vnikli sme do hmloveho pralesa. Neustale mrholilo a kaluze boli cim dalej tym vacsie! Nakoniec nebola ina cesta ako cez ne. Prales zhustol, svajciarov sme nachali daleko za nami a bez slov podliezali stromy, preskakovali padnute haluze a prediarali sa stale hlbsim a hlbsim blatom. Vrchol neprichadzal ani po 3 hodinach. Zrazu sme pred sebou uvideli oranzovu sustacku a cerveny ruksak, ake maju len cesko-slovenski turisti! "Hosi, bufet nahore je uz zavrenej! Pivo uz doslo, tak kam se zenete!" Neuveritelne, opat sme sretli Michala, nasho ceskeho kamarata z Granady! Robil fotky pre Koktejl. Nuz, jeho pomenovanie "Dabluv les" bolo viac ako vystizne. Chvilku sme pokecali a opat sa predierali vysie a vysie. To uz bola celkom slusna expedicia! Nastastie sme stretli skupinku amikov, ktory mali sprievodcu. Nasledovali sme ich a zistili, ze oni prichadzaju z druhej strany. Az vtedy sme pochopili, ze niekde sme zabudli odbocit. Po polhodine sme prisli k lagune. Ta vsak nebola ani zdaleka taka uzasna, ako cesta. No, niekedy je aj cesta ciel, nie? Cesta naspat v premocenych blatovych topankach nestala za vela. Posledne 2 km sme bezali, ist pomaly bolo prilis bolestive. Vratili sme sa uplne zablateni, takze sprchu som si dal, tak ako som prisiel, obleceny a v topankach. Pivko, druhe, papanie. Postupne sa vsetci vratili a usadzali sa na verande s neopisatelnym poctiom pokorenia drsnej sopky. Pivka v nas mizli a poobedie sa premenilo na prijemny vecer v spolocnosti uzasnych ludi. Kazdy striedavo bral rundu a zabava pokracovala aj po polnoci. Intermezzom bolo prebehnutie obrovskej tarantuly cez cele patio.

6/3


Rano sa nikto nevladal ani pohnut. Kludne ranajocky, karty, sach a kupanie. Den ubehol ako voda a cela Finca sa pripravovala na Full moon party, ktora bola v na luke asi 4 km. dalej. Prislo vela ludi, kopu z nich sme stretli uz predtym. ZUrik bol fajn, na luke po hviezdami, asi 100 ludi. Prerusil ho az dazd.

7/3


Nastal cas ist dalej. A nastal cas zaplatit ucet. Na ostrove nie je ziadna banka ani bankomat. Nastastie svajciari zastresili tento problem. Spolu sme isli trajektom naspat. V Rivase  sme sa rozlucili a dohodli sa s Andreasom, ze sa stretneme v Kolumbii, kam sa on chystal vratit. Dovodom bola samozrejme cokoladova slecna, ktora ho tam cakala. Praca v banke v Zurichu sa mu uz velmi nepozdavala, hihi. Hodina cesty taxikom stala 120 Sk. Prisli sme do San Juan del Sur, najznamejsie nicaragujske letovisko. Bola nedela, vsade plno ludi, hudba, smiech a Pacifik. Nasli sme si hotelik a sup na plazicku. Zapady slnka ako na Ocean beach v San Diegu. Tych uz sme par videli. Az vecer sme zistili, ze okrem nas ziju v hoteli aj netopiere. Myslim, ze sme uz mali aj prijemnejsich spolocnikov.

8/3


Nasim cielom vsak bol kempinch na plazy Maduras. Cesta taxikom, ktora pripominala safari, trvala 40 minut. Nadherna plaz, medzi utesmi, par pohodovych ludi a surferov. Toto sme chceli! Okamzite nas prekvapili dve veci. Jedna, ze mame 1500 Sk, vsetci spolu a druha had, ktory sa usalasil na stole vedla nas. Miestny ho iba lezerne odchodil a venoval sa odnasaniu

obrovskych ziab, ktore sa bars kde skovavali za kosmi ci zachodmi... Voda bola dost studena. Ze vraj nejaka mikroklima kvoli Opetepe. Tri dni preleteli ako voda.

10/3


Nastastie brali aj cestovne seky. Bol cas odist. Konecne sa dostat do Costa Rici. Doma sme mysleli, ze to bude 10 dni. Teraz je to uz mesiac a den. Juro rozhodol, pojde robit ako dobrovolnik do Granady, ucit deti z ulice praci na compe. My s Matusem sme uz chceli ist do San Jose. V Rivase sme sa rozdelili. Zvlastny pocit. Takze jedna cas dobrodruzstva je uz za nami. Dnes 10/3
prideme do Costa Rici. Vobec nas neprekvapilo, ze v Rivase nesla elektrika. Ale tym padom sme si nemohlo pozriet, kde byva nasa costaricka spojka - Andrej - ktory nas uz 2 tyzdne cakal! Hranica medzi Nica a CR je dlha postavena bez vacsieho planovania. Peciatka, bum a sme v Costa Rice. 6 hodin v buse som stravil v rozovore s chalanmi, co isli na Rainbow. Uz boli na par pred tym a celkom nas navnadili. V San Jose bola zima. Coca Cola terminal, kam prisiel autobus je dost tvrde getto. Rychlo sme nasli net, zavolali Andrejovi a za hodinku sme uz sedeli v jeho apartmane! Nemehol som tomu uverit, ze sme sa opat stretli vsetci na Costa Rice. Hned mal pre nas prichystany tucny zur v Escazu. San Jose posobilo velmi prijemnym dojmom. Zur to len potvrdil.

11/3


Rano sme sa prebrali do josefinskej reality. So stastim, ktore praje odvaznym, sme si nasli paradny apartman v studentskej stvrti vedla Universidad de Costa Rica. Mohli sme zacat druhou castou nasej cesty - studiom spanielciny.

Kedze mestsky zivot a studium nepatria medzi cestovatelske lahodky, budem pokracovat priamo opisom ciest po Costa Rice.

26/3


Po zure, ktory sa strhol ''uplne nahodou'' v nasom apartmane predchadzajucu noc bol dost velky problem vstat a stihnut autobus o 11-30 do Paso Real. Nastastie nas taxikar, inspirovany filmom Taxi Taxi, dokazal nemozne. Prisli sme 11-29. Ked uz autobus odchadzal, vbehli este nasi dvaja susedia nemci. Teda, boli z Nemecka, ale vobec neboli '' nemci'' . Super chalani. V autobuse uz bol aj niekolko dalsich Rainbow people. Presne tak, tento vikend sme mali naplanovane pozriet stretnutie Gente de Arcoiris - Rainbow People. Po 5 hodinach cesty sme vystupili v strede nicoho - Paso Real - nedaleko od panamskej hranice. Odtial sme isli na korbe bagdadskej toyoty na kempovisko 2 hodiny cestami necestami. Podla Belgicana, ktory tam uz bol, tam bolo cca. 1500 ludi. Celkom dost na to, ze tam nie je elektrina ani voda. Rainbow stretnutie je tazke opisat. Mozete tam stretnut joginov, hippikov, vyznavacov orientalnych kultur alebo ludi, ktory sa jednoducho  tesia z toho , ze zijeme a nemaju radi konzumny sposob zivota. Vsetci si  vychutnavaju  pozitivne vibracie, ktorymi toto stretnutie prekypuje. Nie je ziadny team, ktory by Rainbow organizoval. Vsetko je dobrovolne. Vari sa spolu, pomozes, kde chce. Ked sme prisli, prave sa podavala vecera. Vsetci sedeli vo  velkom kruhu a rozdavalo sa jedlo. Ryza, zelenina a domaci chleba. Vsade sviecky. Vedla nas sedel mlady par s 1 rocnym dietatom. Ona bola z Australie on z Izraela. Dieta sa im narodilo v Brazilii.  Po veceri mala skupinka spievala, hrala a tancovala a popri tom zbiarala do Magic hat (klobuka) peniaze na dalsie jedlo. Kazdy dal, kolko mal. Vsetko dobrovolne.  Rychlo sme rozlozili stan a isli pozriet, co sa deje. Pri ohni hrmeli sialene zvuky bubnov! Ludia tancovali a zabavali sa. Obdalec bol Caffee place. Zadarmo sa podavala kava a caj, hrala gitara, ludia sa neviazane rozpravali.

27/3


Na druhy den sme si dali ranajocky, plne ovocia, ktorym predchadzala modlidba. Vsetci sa chytili za ruky, z ticha nastalo hmkanie, ktore sa zosilnovalo a zosilnovalo. Nakoniec opat vsetci zmkli a poklonili k zemi.  

Luka na kempovanie bola naozaj krasna. Hned sme zamierili aj s nemcami k rieke. Tucny kanoning sa dal porovnat k El Chorru v Andaluzii!  Akurat kanon bol v tropickom pralese. Skakali sme cez skali, brodili sa a kupali. Kde tu nahi hippie, vsetci usmiati a kamaratski. Poobede sme chvilku pomahali v kuchyni. Particka izraelcov sa dohodla, ze urobia nieco z kosher kuchyne. Varit pre 1000 ludi veru nie je len tak. V druhej kuchyni sa zatial pripravoval domaci chlieb. Za sumraku sme skoncili. Na inych miestach zatial ludia ucili jogu, masaze ci hrat na bubnoch.  Cez den sa taktiez debatovalo, kde by mal byt dalsi Rainbow. Myslim, ze to vyzeralo na Turecko. Viac informacii najdete na www.welcomehome.org . Vecer sme stravili v Caffee a kecali s par ludmi, spievali sa Bobovky a tak.

28/3


Rano sme sa zbalili, kedze sme chceli pozriet este plazicku, aspon jeden den. Rainbow bol fakt paradny zazitok. Cesta spat do civilizacia bol mensi sok. Specialne particka amikov, so siltovkami naopak mi nadvihla zaludok. Dominikal, primorska dedina pri Pacifiku  uz bola turisticke stredisko plne americkych surferov. Ma vsak krasny kemping priamo na plazy. Vecer sme dali biliardik a dostali nakladacku od miestnych v stolnom futbale.

29/3


Voda bola teplucka, vlny velke a silne. Rybicka cerstva a pivko pekne studene. Vecer sme chytili bus do San Isidra a odtial stopom spat do San Jose. Mlady parik studentov nas hodil az pred nas apartman, kde nas cakal Juro, ktory prisiel z Nicaragui. Nezabudol doniest vynikajuci rum Flor de Cana a cigary. Rozpravali sme sa neskoro do noci. Mal tiez plno zazitkov, ale tie vam porozprava on vo svojom dalsom prispevku, ktory bude dufam coskoro!


Autor/zdroj: Marcos
Text bol naposledy zmenený dňa: 29.04.2004

Súvisiace linky
Nase prihody z cesty po Strednej Amerike. Guatemala - Honduras - San Salvador - Nicaragua - Costa Rica - Columbia (a kto vie co este) Prispevky pise priamo z cesty.
Atitlan-Tikal-Livingston-Utila
Honduras - Nicaragua