Cesta po Strednej Amerike III

Po tyzdni na Utile sme boli vyrelaxovani a pripraveni na dalsie dobrodruzstva. O druhej poobede sme chytili trajekt spat na pevninu do pristavu La Ceiba. Nas plan bol dorazit do mestecka Tela na pobrezi, asi sto kilometrov na zapad. Podla toho co sme vycitali mal byt za mestom  narodny park s najkrajsimi plazami v Hondurase a osady s karibskymi domorodcami. Na vecer sme dorazili do Tely, ubytovali sa v lacnom hotely a tesili sa na dalsi den. V noci sa vsak strhla tropicka burka, ktora trvala az dorana. Na druhy den na obed bolo stale zamracene, more nadobudlo hnedastu farbu a plaz bola plna smeti, ktore cez noc vyplavila burka. Nemalo velky zmysel ostavat a tak sme sa rozhodli pre presun niekam dalej.

Poobede sme chytili priamy bus do hlavneho mesta Tegucigalpy , kam sme dorazili okolo 17 30. Mesto samo o sebe nema moc co ponuknut a vobec neradno sa zdrziavat  vonku po zotmeni. Posledny  autobus na hranicu siel o 1800 ale z uplne inej stanice. Rychlo sme skocili do taxiku a udali smer s povzbudenim nech si pohne. Mali sme stastie, narazili sme na pretekara, ktory sa ozlomkrky rutil cez celu Tegucigalpu. Porusil zo dvadsat pravidiel, ale na stanicu sme dorazili pat minut pred odchodom busu.

Cesta zabrala asi dalsie tri hodiny, kym sme dorazili do hranicneho mestecka El Paraíso. Bohom zabudnuta diera, kde sa zastavil cas. Kupodivu sme nasli celkom utulny hotelik ( jediny v meste), v korom sme sa zlozili. Hotelier kedysi pracoval v Californii a z toho co usetril si otvoril hotelik v svojom rodnom mestecku. Iba sa akosi v kuse tvaril nespokojne, avsak preco, to uz neprezradil. Rano sme vyrazili v malom busiku - smer hranica.

Vystup z Hondurasu prebehol bez problemov, zaplatili sme 2 dolare napriek tomu ,ze na zaciatku pytali 5. Dostali sme peciatky a pokracovali na nicaraguisku stranu. Chlapik za okienkom si s udivom pozrel nase pasy a zacala opat procedura ako v Guatemale. Najskor hladal Sovensko v akychsi zazltnutych papieroch avsak neuspesne. Zacal niekam volat naco dosiel sef a potvrdil, ze slovaci vizum nepotrebuju. Zato vsak musime zaplatit 5 dolarov za turisticku kartu a dalsie 4 ako vstupny poplatok. Normalne su to iba 2, ale kedze sme prisli medís 12 a 14 hod. na obed je to dvojnasobok. Kedze sme boli traja vyrubil nam poplatky za 27 dolarov. ali sme iba 25 a miestna mena sa neakceptuje. Po chvili handrkovania sme ho uhovorili na 25. Na miesto do kasy ich supol pod nejaky papier, a s usmevom nam dal do pasov peciatky. Bienvenidos en Nicaragua.

Za hranicou uz cakal miestny chicken-bus, ktory  nas odviezol do najblizsieho mestecka, kde nadvazovali  autobusy smerujuce do celej krajiny. Rozhodli sme sa prenocovat v Matagalpe, v hlavnom meste rovnomenneho regionu na severe krajiny. V autobuse sme nadviazali kontakt s postarsim chlapikom a spytali sa ,ci nevie o nejakom vhodnom ubytovani. Stary sa ukazal ako velmi privetivy a pritakal, ze nas zavedie do dobreho hotela. Asi po 10 minutovej chodzi zo stanice sme prisli na hlavne namestie, kde sme zabocili do prijeme vyzerajuceho hotelika. Ukazalo sa, ze stary pozna hotelierku a tak sa nam usla najlepsia izba s terasou a vyhladom na namestie.

Docitali sme sa o tejto oblasti, ze je znama vyrobou kvalitnych cigar a tak sme sa opytali stareho ,ci nevie kde sa daju kupit. Povedal, ze privedie svojho zata a s nim ich pojdeme kupit. O necelu hodinu sme nasadli do stareho zigulaka s ciernymi sklami a vyrazili na hon za cigarou. Vsade vsak iba krutili hlavou a posielali nas na ine miesto. Po pol hodine sme to vzdali a rozhodli sa ist sa radsej najest. Marlon – tak sa volal zat, nas zaviezol do nobl restiky asi jednej z najlepsich v meste. Z Marlona sa vyklul advokat a notar a kedze v  celej Nicarague je iba 400 advokatov, tak to celkom vyhral a bol dost dobra partia. Na veceru sme si objednali pecene kurca na vine (jedno z najlepsich ake som jedol). Marlon objednal malu flasku bieleho rumu a dal nam ochutnat po stamprliku. “ Pravy nicaraguisky”- a s chutou si uhol. Marlon si zjavne rad vypil, lebo po chvili objednal dalsiu flasku a zacal rozpravat rozne historky, zvacsa o sebe. Chvastal sa, ze ako advokat je takmer nedotknutelny a ked ukaze svoj preukaz, policia iba mavne rukou. Vzapati pompezne vytiahol penazenku a kazdemu nam dal svoju vizitku. Z restauracie sme odchadzali ako posledni. Marlon nas podnapity odviezol do hotela a pozval nas na druhy den na obed.

Ked sme sa zobudili, stary nas uz cakal pri recepcii. Zaviedol nas do jeho domu a predstavil nam svoju zenu a dcery. Po chvili nas zavolali k stolu, kde uz na nas cakali typicke nikaraguiske ranajky. Vajcia, ryza s fazulou, domaci syr, pecene banany a vonava kava. Po ranajkach vytiahol stary krabicu s desiatkami nausnic a priveskov, ktore vyraba z korytnacich pancierov a cierneho koralu. Kedze pytal za ne smiesne sumy, zopar sme ich kupili. Poobede sme sa vybrali na vylet do susedneho mestecka Jinotega. Cesta poskytovala nezvycajne pekne vyhlady na okolitu krajinu. Mestecko vsak bolo znacne ospale a tipujem, ze za poslednych 50 rokov sa tu toho moc neudialo. Tak sme sa vratili spat. Cestou sme stretli Marlona, ktory sa hotoval, ze je sobota a ze musime ist jednoznacne na diskoteku.Dohodli sme sa , ze nas vyzdvihne o osmej vecer.Juro sa necitil moc dobre a radsej ostal doma. Ja s Markosom sme boli pripraveni. 8 25 sme mysleli, ze uz nedojde , ale zrazu pri nas zaflekoval zigulak. Marlon vymyslel plan a to ze pojdeme na disco do susedneho mesta, kde sa daju kupit aj cigary. To sme vsak netusili, ze cesta bude trvat takmer dve hodiny.

V zigulaku sme sli siesti – Marlon soferoval, jeho zena v strede a ja nakraji. Markos sedel vzadu spolu s dalsim parikom. Dorazili sme okolo desiatej a sup rovno na disco. Cigary ostali opat iba mytom. Zabrali sme popredny stol a Marlon pompezne luskol na casnicku. Objednal rovno dve male flasky rumu a aby sa nezahanbil, objednal rovno najlepsi sedem rocny. Diskoteka bola kupodivu nadstandardna a dosahovala europsku uroven. Po chvili sa roztocila zabava ,a ani som sa nenazdal a Marlon sa ma pyta, ci objedna dalsi rum. Tomu chlapovi sa nedalo odporovat. Po par poharikoch sme sa s Markosom vybrali tancovat s ich zenamy. Kedze sme boli jedini bieli na celej diskoteke , vzbudili sme znacnu pozornost. Z parketu som videl ako Marlon rozsafne objednava dalsi rum. Ked sme im nakoniec povedali, ze na druhy den odchadzame, skoro sa urazili. Neviem kolko bolo presne hodin, ked sme odchadzali, ale diskoteka sa uz vyprazdnovala. To nas este len cakala dvojhodinova cesta domov. Po ceste nas este dvakrat zastavila policajna hliadka ale Marlonov preukaz to vzdy nejak zariadil. Nadranom sme sa zniceni zvalili do postele a zaspali. Na druhy den rano sme sa este skocili rozlucit, vymenili si e-mailove adresy a pobrali sa zase dalej na cestu.

Po niekolko hodinovej ceste natlaceni na sedackach, ktore boli vyrobene pre americke deticky, sme dorazili do kolonialneho mesta Granada. Vsetci nam ho opisovali ako najkrasie mesto v Nicaragui a mali pravdu. Prizemne domceky v kolonialnom style maju pestrofarebne fasady a stredoveke kostoliky, malebne namestia a katedraly su tu doslova na kazdom rohu. Takto nejak som si vzdy predstavoval staru Havanu na Kube. Ubytovali sme sa v prijemnom hosteli, ktory bol plny turistov, zvacsa americania a europania.

Sucast hostela bola aj prijemna restauracia s chutnou kuchynou, bar a spolocenska miestnost s televiziou. Steny boli pomalovane nezvycajnymi umeleckymi dielami a kazdy host mohol prispiet niecim novym. Po veceri sme sedeli v restike, ked sa k nam zrazu pritocil nejaky chlapik a povedal “ Hosi , vzdyt ja vam rozumim “ Michal – 42 rocny cech z Prahy, tiez cestoval uz 2 mesiace po strednej amerike s obrovskym fotakom. Priznal sa , ze robi fotky pre Koktejl. Bolo prijemne stretnut niekoho z byvaleho CSR a tak sme debatovali az do neskorych nocnych hodin.

Na druhy den sme sa vybrali pozriet okolite vulkany. V jednom uz necinnom kratery je jazero s krystalovo cistou vodou (Laguna Apoyo), druhy (Masaya volcano) vzdialeny asi pol hodinu jazdy je naopak este cinny. Dohodli sme sa s taxikarom, ze nas bude vozit cely den za cca 800 sk. Suhlasil a vyrazili sme smer prvy krater. Pri jazere bol vybudovany pekny rezort s hotelikom a restauraciou priamo pri vode. Vskutku krasa.Dlho sme nevahali a vrhli sme sa do cistej vody v jazere. Po dvoch hodinach sme vysli z krateru, kde nas uz cakal taxikar. Pokracovali sme k druhemu cinnemu vulkanu. Ten je podstatne vacsi a uz na upati je mozne pozorovat skamenelu lavu.

Pri vstupe do narodneho parku sme zaplatili asi 120 Sk a smerovali dalej do kopca. Asfaltka je vybudovana az priamo k vrcholu, cize len co sme vystupili, otvoril sa nam uzasny pohlad az na dno kratera. Z niekoloko stometrovej jamy sa valili kudoly dymu a plynov. Ked sa stocil vietor, bolo mozne citit stiplavy zapach siry.  Poprechadzali sme sa okolo kratera a obdivovali vyhlady na vulkan a okolitu krajinu. Podvecer sme sa vybrali na cestu spat do Granady.

Po prichode do hostela nas vsak cakalo nemile prekvapenie. Niekto sa nam cez okno vlamal do izby a ukradol co sa narychlo dalo. Nastastie nam nezmizli pasy, letenky ani cestovne seky. Jedina cennost, co ukradli bol Markosov fotak, v ktorom sme mali ulozenych asi 180 fotiek. Ostatne veci nemali velku hodnotu ( rifle, mikina, cdcka, pena na holenie ??? ) Co uz , smola. Vacsinou to pride, ked to clovek najmenej caka. Po tomto zazitku sme uz nemali velku chut ostat v meste a rozhodli sme sa na druhy den odist na jazerne ostrovy Ometepe. Rano sme spisali zoznam ukradnutych veci pre policiu a nafotili vylomene okno. S majitelom hostela-americanom sme sa dohodli na 50% zlave za ubytovanie. Po vybaveni policajnych formalit sa vybrali na autobusovu stanicu smer Rivas, odkial chodia trajekty na Islas de Ometepe.