Cesta jedného mesta

Pre rozosmiatu colníčku je to len ďalšia "repríza". Pre ne však jediný spôsob, ako si zarobiť na živobytie. Nekonečný kolobeh sa opakuje každý deň: staršie ženy v dlhých kabátoch a s nabalenými igelitkami sa zúfalo snažia prepašovať cez colnicu ukryté kartóny cigariet. Colníci ich už poznajú po mene.
Po krátkom rozhovore s jednou z nich zisťujem, že je učiteľka a už piaty mesiac nedostala plat. "Skúšali sme aj štrajkovať, ale deti za to predsa nemôžu," hovorí. Pred samotnou colnicou ma prosí, či by som jej nemohla s niečím pomôcť. Beriem do svojej tašky kartón cigariet a nechce sa mi rozmýšľať, či práve pomáham bezradnej žene, alebo porušujem zákon. Nemám však výčitky svedomia.
Bez väčších problémov míňame colnicu, dve ženy však pešo putujú naspäť: našli im ukrytý tovar. Mlčky ich pozorujem a prekvapená obdivujem ich unavené tváre s pokojným tichým úsmevom: "Nemali sme šťastie. Zajtra to skúsime znova." Sme na území Slovenskej republiky, autobus rýchlo uteká smerom na Západ. A pozadu zostáva Užhorod.

Užhorod blízky a vzdialený
Čo prvé vás napadne pri slove Užhorod? Koniec sveta, mafia, davy somrákov, "to Rusko", babička v roztrhaných topánkach? Niekto sa možno spýta: "Je to ešte naše, alebo už to je Ukrajina?" Aspoň podobný obraz si môžeme vytvoriť z článkov v niektorých slovenských médiách.(Či možno existujú dve mestá s rovnakým názvom?) Aký vlastne je ten Užhorod, v ktorom som doma? Na jednej strane, tiché mestečko s bohatou históriou, v ktorom sa takmer všetci poznajú, na druhej strane, unikátne centrum multikulturálnej oblasti Ukrajiny. Na jeho uliciach okrem ukrajinčiny a ruštiny znie aj slovenčina, maďarčina, rusínština a rumunčina. Veď tento región obýva takmer desiatka národností. Podobne je to aj s náboženskou štruktúrou: prevláda síce pravoslávie a gréckokatolicizmus, početne sú však zastúpení evanjelici, rímskokatolíci a židia. Preto sa Nový rok a Vianoce na Zakarpatsku oslavujú niekoľkokrát. Zo solidarity k ostatným národnostiam a veriacim.
Okrem ukrajinských škôl v meste fungujú aj školy s ruským, maďarským a rómskym vyučovacím jazykom. Niektoré školy majú aj slovenské triedy. Môžeme sa len čudovať, že pri takej národnostnej a náboženskej rozmanitosti Zakarpatci nepoznajú žiadne výrazné etnické problémy.
Starší obyvatelia Striebornej zeme (starý, neoficiálny názov Zakarpatska) sa môžu pochváliť, že za svoj život bývali v piatich rozličných štátoch bez toho, aby sa pohli z miesta. Ako vieme z histórie, Podkarpatská rus bola svojho času súčasťou Rakúsko-Uhorska, Československa, Maďarska, Sovietskeho zväzu a nezávislej Ukrajinskej republiky. A tak dnešní sedemdesiatnici zvyknú porovnávať, za ktorého štátu sa im žilo najlepšie. Najčastejšie si pochvaľujú obdobie, kedy tento kraj prináležal Československej republike alebo Maďarsku. "Samozrejme, že vtedy bolo najlepšie", hovorí bývalá učiteľka Margaréta Kuzmová,"veď sme boli mladí..."
Keď sa Podkarpatská rus v 45. roku podľa dohody medzi vládami ČSR a Sovietskeho zväzu stala súčasťou Ukrajinskej SSR, zároveň stratila štatút autonómie. Posledným pokusom vrátiť oblasti autonómne postavenie bolo referendum začiatkom deväťdesiatych rokov, v ktorom sa viac ako 80 % obyvateľov regiónu vyslovilo v prospech autonómie. Podľa vlády to však nebol dostatočný dôvod na administratívne zmeny.
Od prírody nekonfliktní a pasívni Zakarpatci to nechali tak. Iba nejaký "dobrák" na hranici medzi Zakarpatskom a ostatnými oblasťami napísal na tabuľu: koniec Ukrajiny. Kto vie, či to bol prejav urazeného zakarpatského patriota alebo ukrajinského nacionalistu, ktorý odmieta privilégiá pre túto oblasť. Jedno je však isté - odvtedy nenastala žiadna zmena a nekonfliktní obyvatelia zostali pri svojom obľúbenom: "Uvidíme. Nejako to bude..."

Mesto-sad či mesto-tržnica?
Počas sovietskej éry bol Užhorod významné rekreačné centrum, mesto - sad. Dnes však, keď sa prejdete ulicami tohto pohraničného mesta, vás skôr napadne mesto - tržnica.
Parky, námestia a menšie uličky sú posiate stovkami stánkov s rozličným tovarom. Užhorod ako významná križovatka tradične priťahuje drobných obchodníkov a podnikateľov. V meste prekvitá pouličný predaj, pričom na tržnici dokážete kúpiť všetko od kila zemiakov až po nábytok či dokonca celý dom. O privatizáciu štátnych obchodov sa hlavnou mierou zaslúžil bývalý primátor mesta, a tak sa viaceré predajne ocitli priamo vo vlastníctve jeho spoločnosti. Vysoké ceny a pomerne obmedzená ponuka nedokázali Užhorodčanov uspokojiť, a tak sa stala tržnica pre nich výhodným riešením.
Rovnako častým javom sú na uliciach mesta aj somráci. Stretnete ich v podchodoch, na stanici, pri kostoloch - jednoducho všade, kde sa pohybuje veľké množstvo ľudí. V Užhorode je ich obľúbeným miestom starý peší most, ktorý spája staré mestské štvrte s novými. Hneď si ich všimnete: špinaví a otrhaní zúfalo posedávajú vzdialení od seba len pár krokov. Malé žobrúce cigánčatá vyspevujúce otčenáš, bezmocné kaliky, pouliční muzikanti, staré rómske veštice... ,,Bomže", ako ich tu nazývajú, často svojím zárobkom dokážu uživiť celú rodinu. "Sú dni, kedy zarobím viac, ako dostane stredoškolský učiteľ za mesiac. Niekedy zas nenazbieram skoro nič," hovorí starší muž s akordeónom a ukazuje hrsť drobných na dlani." Je to špinavý biznis, ako každý iný. Tak prečo by som sa zaň mal hanbiť?" Ako každý iný, aj tento "biznis" má svoje prísne pravidlá. Nikto nesmie prekročiť hranice svojho teritória, za jeho prenájom sa vraj vyberá určený poplatok. Ak sa niekto neriadi týmito normami, čaká ho trest kolegov, často aj fyzický...
Preto nezasvätení do tajov tejto na prvý pohľad nenáročnej činnosti zostávajú nepríjemne sklamaní, keď vidia somráka, ktorému pred chvíľou dali peniaze, ako si v najbližšom stánku kupuje víno. Alebo malé rómske chlapča, ktoré len nedávno so slzami prosilo "kopejku na kúsoček chleba", ako už beží s čokoládovou tyčinkou v ruke; slová modlitby sa zmenili na špinavé nadávky.
Nedávno som bola na ulici svedkom neobvyklého trhu: holohlavý čerstvý podnikateľ núkal desaťdolárovú bankovku žobrákovi s Parkinsonovou chorobou za podmienky, za sa ten prestane triasť... Niektorí okoloidúci sa zvedavo pozastavovali a čakali, ako sa krutá hra skončí.

Quo vadis?
Zakarpatci sa od ostatných svojich krajanov odlišujú výnimočnou pracovitosťou, ambicióznosťou a pomernou pasivitou v politických otázkach. Ich postoj k voľbám by sa všeobecne dal vyjadriť vetou: "Veď to vyriešia aj bez nás." Tohtoročné prezidentské voľby však skôr svedčia o opaku - ako hovorí aj ukrajinské príslovie, raz do roka aj motyka strieľa.
Voľby sa stali najdôležitejšou témou pri rozhovoroch v autobusoch, na tržnici a v školách. Dokonca aj malé deti sa na ihrisku rozprávali o tom, ktorého prezidenta by chceli... Volieb sa zúčastnil rekordne vysoký počet obyvateľov Zakarpatskej oblasti. Na rozdiel od ostatných regiónov Ukrajiny sa pritom Zakarpatci vyjadrili väčšinou za proreformnú cestu, čiže proti komunistickým tendenciám. Veď koho by tu tešila prerspektíva Rusko-bielorusko-ukrajinského zväzu alebo ďalšie uzatváranie hraníc s európskymi štátmi? A tak kým ostatné časti Ukrajiny sa nijako nevedia rozhodnúť, ktorým smerom kráčať, zdá sa, že Zakarpatsko už tento problém vyriešilo.
"My už tu asi nič nezmeníme," vzdychá postarší robotník so sčernenými od práce dlaňami, "teraz je už rad na našich deťoch". Ako v legende: úplnú slobodu získa národ len vtedy, keď zomrie posledný človek, čo zažil otroctvo. Dúfajme, že obyvatelia Striebornej zeme nebudú musieť čakať tak dlho.
(1999)