• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

Aj Kolumbus má svoju krajinu

Krajina, ktorá nesie vo svojom názve meno objaviteľa Južnej Ameriky, je jednou z naj-exotickejších, -divokejších a -fascinujúcejších krajín tohto kontinentu.

Aká predstava sa vám vynorí v mysli pri počutí slova Kolumbia? Romány Gabriela Garcíu Márqueza? Kokaín? Narkobar´oni páchajúci atentáty na najvyšších štátnych činiteľov? Prekrásne pláže Pacifiku a Karibského mora? Samba? Indiáni? Všetky tieto asociácie majú niečo do seba. Krajina, ktorá nesie vo svojom názve meno objaviteľa Južnej Ameriky, je jednou z naj-exotickejších, -divokejších a -fascinujúcejších krajín tohto kontinentu. Aj keď väčšina zahraničných návštevníkov prichádzajúcich do Kolumbie smeruje na slnkom zaliate pláže Santa Marty, historickej Cartageny, ktorá svojími hrubými múrmi po stáročia odolávala častým útokom pirátov alebo hektickej metropoly Bogotá, zbytok krajiny je nemenej zaujímavý. Jedným z miest, ktoré si napriek svojej kráse a rozmanitosti zachovala od zástupov  turistov príjemnú odstup je regi´on Cauca.

Popayán
„Vaše doklady prosím“, nakloní sa ku mne vojak so samopalom, prechádzajúci pomedzi sedadlá autobusu. Keď vidí, že som cudzinec ani sa neobťažuje porovnávať moje meno s hrubým zoznamom hľadaných osôb, ktorý zviera pod pazuchou, a obracia sa monot´onnym hlasom s rovnakou otázkou na môjho spolusediaceho. Prv než dorazím po celonočnej jazde do Popayánu hlavného mesta provincie Cauca, absolvujem takúto kontrolu niekoľko krát. Nie je to nič nezvyčajné. V krajine má násilie hlbokú trdíciu a spomínané kontroly sú len jedným z mnohých opatrení, ktorými sa spoločnosť voči mohutnéme náporu kriminality snaží brániť.
Už pred príchodom do tohto kúta krajiny som o Popayáne veľa počul.

Toto staré historické stredisko juhu Kolumbie bolo založené Sebastiánom Belalcázarom, jedným zo spoločníkov legendárneho Franceska Pizzara, pokoriteľa ríše Inkov. Ležiac na ceste medzi Cartageňou a Quitom, španielskymi strediskami v dobách koloniálnej éry, mesto rýchlo získalo na dôležitosti a je dodnes jedným z najkrajších koloniálnych miest Colombie.
Po vstupe do turistickej kancelárie sa návštevníka z ¡dalekého Slovenska dobromyseľne ujme uniformovaný Rodrigo, člen Policia Turistica. Jeho pracovnou náplňou je všemožne  pomáhať turistom a náležito ich ochraňovať. Pri páse sa mu hompáľa ťažký revolver, takže v jeho spoločnosti sa cítim naozaj bezpečne. Prechádzajúc sa vysvetľuje, že v roku 1983 mesto postihlo silné zemetrasenie a väčšina historických budov bola zničená alebo poškodená. Rekonštrukčné práce trvali skoro desať rokov ale výsledok je úžasný. Všetky poškodené katedrály a obytné budovy slúžiace od koloniálnych časov až dodnes nadobudli svoj pôvodný zjav, zahladiac všetky spomienky na katastrofu.

Mesto je naozaj prekrásne. Na bielo omietnuté kostoly s oslnivou vnútornou výzdobou,  koloniálne sídla s bohaté zdobenými verandami a úzke ulice dláždené mačacími hlavami tvoria kompaktné centrum nezmenené po niekoľko storočí. ¡Casté slnečné počasie, a¡ Žiarivo biela farba stavieb sú dôvodom, prečo miestni obyvatelia svojmu mestu dali poetickú prezývku Ciudad blanca - Biele mesto.
Napriek svojej kráse, nepatrí medzi najbezpečnejšie. Keď mi po prehliadke Rodrigo podá na rozlúčku ruku a zdôrazní aby som sa radšej vyhol opusteným uličkám, viem na čo myslí.

Puracé
To, že Popayán postihlo zemetrasenie, nebolo až také nezvyklé. V blízkosti mesta sa totižto nachádza sopka Puracé, ktorá už od jeho založenia dáva o sebe podobným spôsobom vedieť. Skoro pättisícový vulkán je dominantou národného parku rovnakého mena ponúkajúce nevšedné prírodné krásy. Rozhodol so sa ho navštíviť.

„Buenas tardes, kamže takto neskoro seňor?“, pýta sa ma mladá strážkyňa parku, v modrej uniforme.
„Rád by som vystúpil na Puracé“, odpovedám.
„Tak to si musíte prečítať toto...“, ukazuje mi seňorita strážkyňa desatoro zásad, správania sa v rezervácií. Zapisujem sa do knihy túr, a prezerám si mapy na stene. Na predaj nie je žiadna, ale  seňorita ma uisťuje, že chodník až na vrchol je výborne značený.

Hustá subtropická vegetácia spestrená hlúčkami borovíc, obklopuje sporadicky roztrúsené kamenné útesy. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa znižuje výška stromov a pribúda ihličnatého porastu. Nad pásmom lesa sa predo mnou otvorí pohľad na malú murovanú budovu obsypanú anténami. Je to telekomunikačná budova kolumbijskej armády. Z trávy trčiace tabule s upozorneniami a obrázkami lebiek s prekríženými hnátmi dostatočne varujú pred priblížením sa k nej. Okolie je totiž zamínované. Neradno schádzať z chodníka. Cez riedky opar sa konečne ukáže kónický tvar vrcholu sopky.  Je celkom holý, bez akéhokoľvek rastlinstva. Okolie pripomína mesačnú krajinu. Na šedom kopci podobajúcom sa obrovskému škvárovému násypu, sú porozsýpané uhľovočierne balvany vyvrhnuté dávnymi erupciami. V zárezoch do strmého svahu sa drží snehová pokrývka. Drobné kamienky, tvoriace povrch hory, sa usýpajú pod nohami a spolu s náročným pohybom v riedkom vzduchu poriadne sťažujú výstup.

Po niekoľkých hodinách za slnečného počasia šťastne dosiahnem najvyší bod hory vysoký 4780m. Steny kráteru prudko sa zvažujúce k zahmlenému dnu sopky sú značené červenými guľami. Aj ke¡d vulkán už vraj nie je aktívny, zo zažltnutých dier blízko vrcholu stúpa hustý žltý dym. Vo vzduchu cítiť pach sýry. Brány pekelné nemôžu byť ďaleko.

Silvia
Na Colombii ma priťahovali nielen jej historické pamiatky a prírodné krásy, ale najmä jej pôvodní obyvatelia, Andskí indiáni. Vybral som sa za nimi do malého vysoko položeného mestečka v blízkosti Popayánu, do Silvie.

Silvia je strediskom Guambianos početnej indiánskej komunity obývajúcej dedinky ležiace v tomto horskom regi´one. Už niekoľko storočí, ak nie tisícročí každučký týždeň v utorok, scházajú z hôr indiáni v modrých sukniciach a krátkych pončách rovnakej farby na pravidelný trh. Spôsob dopravy je rôzny. Niektorí prichádzajú na koňoch, niektorí peši, ostatní na Chiva-ch, nákladných autách prerobených na autobusy. Chivas, pomaľové pestrofarebnými ornamentami, bez okien a dverí sú akoby zväčšeninou kolotočových autíčok. Cestujúci sedia na drevených laviciach alebo na streche obložený vreciami s tovarom a nákupmi.

Zjav indiánov je takisto jedinečný. Muži aj ženy majú na vrchole hlavy čierne plstené klobúčiky, ktoré sa odlišujú svojím tvarom. Zatiaľ  čo ženské klobúky sú oblé, mužské majú preliačenú striešku. Navyše, muži sú ozdobení farebným, najčastejšie červeným šálom, ženy zasa bielymi náhrdelníkmi zo sklenených guľôčok. Modré suknice sú spoločné pre obidve pohlavia, iba niektorým z chlapov z pod nich už trčia nohavice. Prekvapilo ma ako si táto komunita dokázala udržať svoje typické oblečenie, pretože v krojoch nechodili len ženy, alebo staršia generácia, ale predovšetkým mladí ľudia.

„Seňor, kúpia si voľačo...“, naťahujú ku mne trhovníčky a trhovníci ruky so svojim tovarom. Kôpky ovocia, vrecia a vrecká s múkou, bôbmi, koreninami, porozkladané na igelitoch, koše s chlebom, čerstvo zabitá krava porcovaná priamo pred kupujúcimi, vlna, pončá a svetre rozvešané v dlhých radoch okolo ich majiteľov dokonca filmy a fotoaparáty KODAK, to všetko spolu s jednaním kupujúcich a predávajúcich vytváralo neopakovateľnú obchodnu atmosféru.

Účasť na tomto supermarkete pod holým nebom, kde sa predávalo  všetko od ihly až po býka, nezvyčajné ľudské typy, všakovaké farby a tvary, ktorými trhovisko len tak hýrilo, bola pre mňa jedinečným zážitkom. Táto ďalšia tvár Colombie, ktorú som v Silvii objavil vo mne zanechala z celej návštevy krajiny dojmi najsilnejšie.


Autor/zdroj: Ludo Jambrich
Text bol naposledy zmenený dňa: 22.04.2002