5 hodín v Budapešti alebo Ako sa dá zmeškať vlak.

5 hodín v Budapešti alebo Ako sa dá zmeškať vlak.

Kuktagumi - trefnejší názov už Maďari hádam ani nemohli vymyslieť gumovému tesneniu na tlakové hrnce (kukty), ktoré som dostal doma za úlohu priniesť z Maďarska. A tak po príchode zo seminára AIESEC pri Balatone na budapeštiansku stanicu Déli pályaudvar v jednu novembrovú nedeľu o tri štvrte na štyri som sa naládoval aj s ruksakom a kufrom do preplneného autobusu, ktorý nahrádzal odstavenú trasu metra. Po prefrčaní polkou Budapešti (príma prehliadka mesta až na to šero a prílišné natriasanie) som vystúpil a pustil sa šliapať pomedzi paneláky do jedného z málo obchodov otvorených aj v nedeľu popoludní.

Rozľahlé Tesco bolo plné ľudí. V tom zhone som sa ani nesnažil zbaviť kufra a zohnať vozík, ale rozbehol som sa rovno hľadať ten vysnený kuchynský doplnok. Len čo som došpekuloval, či je to tesnenie dosť veľké, hor'' sa za pečivom a vodou na cestu, čo pre ponáhľajúceho sa cudzinca nerozumejúceho miestnemu jazyku nebola v tom babylone práve malina. ”Prečo toľkí nakupujú práve v nedeľu podvečer?” To pridlhé predieranie sa množstvom tovaru a ľudí ma stálo kopu drahocenných minút. Ba dokonca vodu sa mi ani napriek párminútovému splašenému pobehovaniu okolo regálov s nápojmi nepodarilo nájsť - v ústach mi vyschlo ešte viac...

"Ježišmária, to je už toľko hodín?", šokoval ma pohľad na hodinky stojac pri pokladni. Rezkým krokom z obchodu späť na autobus som sa snažil predbehnúť sekundovú ručičku. Mimochodom, ten obchod sa nachádza len kúsok od miesta, kam sme zablúdili už o štyri dni skôr - to som mal ešte veľa času, ale žiadne forinty. Vtom sa na zastávku prirútil autobus. Ešte sto metrov. Rozbehol som sa zo všetkých síl a keď som sa šiel odhodlať na finálový skok, dvere sa zatvorili... Nepomohli ani nadávky, ani prosebné blúdenie zrakom v diaľke privolávajúce ďalší autobus. Tie tri drahé minúty trvali večnosť. A po nich zasa rozkývaný Ikarus plný ľudí v hustej premávke. ”Len rýchlo, rýchlo,” poháňal som ho pohľadmi striedavo von a na hodinky. Tá červená na križovatke nemala konca-kraja.

Naveľa som sa vyvalil z autobusu pred majestátnou budovou stanice Keleti a rozbehol som sa do podchodu. Jedny schody - nesprávny východ, späť! Druhé schody - plné ľudí. Tabuľa: nástupište č. 3. "Rýchlo! Do šľaka, prečo je to nástupište tak ďaleko? A prečo mi tak veľa pomalých ľudí zavadzia v ceste?" Napätie vrcholí... Stop! Červenú mi vystavili koncové svetlá na poslednom vozni rýchlika Bem. Pár desiatok metrov predo mnou sa dali do pohybu a začali sa pomaly vytrácať od perónu... Bohužiaľ, vlak odchádzal presne o päť nula päť. Chýbala mi jedna minúta.

Zostal som stáť ako obarený. Poondiata smola, poondiate davy ľudí, poondiate... Najviac ma štvalo, že som prišiel o príma debatu so šarmantnou Maďarkou, s ktorou som mal cestovať. Odrazu bolo veľa času aj na kúpu vody. Tú som si spestril ešte tým, že som v malom obchodíku nechtiac drgol ruksakom do pána v obleku, ktorý si pivom poznačil svoje sviatočné oblečenie. "Sorry! I''m very sorry!" Neviem, či rozumel...

Z peňaženky som vylovil necvaknutý lístok - v tom zhone som naň v autobuse aj zabudol. Však čo, revízori vraj v Budapešti chodia len okolo šiesteho v mesiaci, kedy začínajú platiť nové mesačníky...

Čo teraz? Po dlhej úvahe a bezcieľnom túlaní sa po stanici plnej ľudí v koncovíkendovom zhone som sa rozhodol zložiť kotvy. Vplížil som sa do preplnenej čakárne, no cigaretový dym a akýsi smrad pôsobili v teple tak dusivo, že som sa po pár krokoch zvrtol a utekal kadeľahšie.

Opustený stolík pri zatvorenej pokladni v kúte bočnej haly mi napokon poslúžil aspoň na podoprenie unavenej hlavy, keď už nebolo kam si sadnúť. Sledoval som dvoch vyobliekaných starších pánov pri susednom stolíku ako mastia šach. Aj to môže byť nedeľný oddych. Cvendžali mince, občas aj drevené figúrky od hnevu, ba jeden z pánov na chvíľu nervózne aj odišiel - že by len rozmeniť peniaze?

Ani odľahlý kútik stanice ma neukryl pred pár ľuďmi, ktorých hlavným jobom je oslovovať cestujúcich a natŕčať im ruku za mincami. Každú chvíľku sa ku mne jeden z nich blížil. Ba jeden pán na mňa začal: "I speak little English", a keď som ho zo zásady odmietol, zaželal mi po anglicky dokonca aj pekný deň! Až mi prišlo ľúto mojej unáhlenej reakcie. Na druhej strane: keď je taký zdvorilý a jazykovo vybavený, prečo žobre?

Čas sa opäť vliekol hrozne pomaly, sekundová ručička nie a nie zrýchliť. Už aj žobráci ma opustili. To preto, lebo sa zjavili policajti. Naveľa pristavili súpravu rýchlika Báthory, a tak som sa naposledy prešiel cez celú stanicu a usalašil sa v pomaly sa zohrievajúcom vozni.

Bola tam ešte tma. Voľáky vzrastom malý chalan s veľkým batohom prehodeným cez plece chodil po vozni a čosi v ňom obzeral. Asi železničný zamestnanec, čo kontroluje súpravu. Po chvíli začal vypisovať tlačivo. Jeho pero dopísalo a posunkami si vyžiadal moje. Keď dopísal, prisadol si a pustil sa diskutovať. Po maďarsky. "English? Deutsch?" Sorry, chlapče, ale maďarčinu ešte neovládam! Posunkami mieril na moju taštičku na páse s dokladmi a čosi žiadal. Žeby žobrák? Alebo mieri na niečo nižšie pod ňou? Žeby nejaké nižšie úmysly? Nepochopil som... Od znepokojenia som ho začal vyháňať. Až príval slovenských slov a čo najnahnevanejší výraz tváre, čo som dokázal v tom momente vyrobiť, zabrali. Vyhodil batoh na rameno, vyskočil z vozňa a pustil sa cez koľaje preč. Mal som divný pocit. Dávno sa mi nestalo, že by som sa s niekým ani pri najväčšej snahe nedorozumel. V každom prípade mi odľahlo, že je preč a moje veci vyzerali byť všetky nedotknuté na svojom mieste.

Zasvietili svetlá a onedlho dorazil aj Poliak Witek, ktorý sa od Balatonu vôbec neponáhľal. Vychutnal si aj posledný obed v hoteli aj cestu neskorším vlakom do Budapešti, pošpacíroval sa zo 2 hodinky večernou metropolou a v pohode dorazil na svoj plánovaný vlak. Keď som to porovnal so svojím stráveným večerom, nezostalo mi iné než sa pousmiať: keď človek cestuje, zažije všeličo. :-)