V polohách nad 1300 m sa môže vyskytnúť krátkodobé sneženie po celý rok. Vo výške 620 m. n. m. býva priemerná výška snehovej prikrývky 16 cm a vo výške 1500 m 55 cm. Priemerný počet dní so snežením je vo výške 620 m 67 dní a vo výške 1500 m 187 dní.
V niektorých lokalitách je okrem letného značkovania aj ZIMNÉ ZNAČKOVANIE, ktoré umožňuje orientáciu v zime. Turistické značkované chodníky, okrem prístupových ciest na chaty, v zimnom období pre sťaženú orientáciu, neschopnosť terénu alebo nebezpečenstvo lavín neodporúčame. Niektoré z týchto chodníkov, ale hlavne tie, ktoré sú v hôľnom pásme, sú v zime životu nebezpečné.
Zimné značkovanie tvoria tyče vysoké v priemere 2,5 m až 3,5 m a hrubé 6 až 10 cm. Vzdialenosť medzi jednotlivými tyčami je asi 25 m, vzdialenosť sa však riadi poveternostnými pomermi a charaktermi terénu. Zimným značkovaním sa značkujú len úseky, ktoré sú v zime veľa navštevované a ide o miesta, ktoré si to zvlášť vyžadujú.
Lyžiarske zjazdové trate a túry majú osobitnú orientáciu.
Technická komisia FIS schválila jednotný systém značkovania zjazdových tratí. Lyžiarske zjazdové trate, lyž. túry a lyž. terény sú rozdelené do troch skupín podľa technickej obťažnosti, ktorá sa vyznačuje rovnakou farbou na zimných tur. mapách aj v teréne.
A. ťažké – čierna farba,
B. stredne ťažké – červená farba,
C. ľahké – modrá farba.
Všetky zjazdovky a niektoré lyž. túry sú označené v teréne okrúhlymi tabuľami – terčmi v príslušnej farbe podľa obťažnosti trate. Veľké číslo na tabuli označuje číslo zjazdovky alebo túry, malé číslo na dolnom okraji udáva vzdialenosť po 100 m od cieľa k štartu. V cieli je 0 (nula). Podobne sú vyznačené aj lyž. túry, majú však štvorcové terče postavené na hranu.
Vzhľadom na terén, vybavenosť a udržiavanie lyž. tratí sú všetky rozdelené na:
A. LYŽIARSKE ZJAZDOVÉ TRATE. Pod týmto pojmom rozumieme v teréne vyznačené lyž. trate s neustálym sklonom od štartu až po cieľ, ktoré sú v blízkosti lyž. dopravných zariadení. Bývajú bežne vyjazdené a niekedy aj upravované. Sú označené tyčovým značkovaním a terčmi vo farbe príslušnej obťažnosti. V lesných priesekoch len terčmi po stranách zjazdovky v 100 m vzdialenosti od seba. Po týchto vyznačených zjazdovkách a lyž. svahoch je zakázané voziť sa na skiboboch, sánkovať sa a chodiť pešo.
B. LYŽIARSKE TÚRY ZNAČKOVANÉ. Tradičné lyž. trate, ktoré sa používajú len za vhodných snehových podmienok. V hôľnom pásme sú označené terčovým značkovaním a v pásme lesa vedú lúkami, cestami alebo priesekmi. Tie, ktoré sú viac zaužívané, sú označené aj terčmi s príslušným číslom. Môžu mať úseky bez sklonu alebo protisvahu so stúpaním. Neupravujú sa, nebývajú vyjazdené. Lyžiar, ktorý chce túru absolvovať, musí ovládať jazdu v rôznorodom snehu. Odporúčajú sa len za dobrých snehových a poveternostných podmienok. Tieto túry nie sú kontrolované Horskou službou.
C. LYŽIARSKE TÚRY NEZNAČKOVANÉ. V teréne nie sú osobitne označené. Vhodné je oboznámiť sa s príslušným terénom v letnom období. Lyžiar musí dokonale ovládať jazdu v rôznorodom snehu a orientáciu v teréne. Potrebné je prispôsobiť si výzbroj aj na chôdzu, aj na výstupy. Tieto túry možno absolvovať len za dobrých snehových a poveternostných podmienok, nie sú kontrolované Horskou službou.
Ako vlastne k týmto nehodám dochádza, čo býva ich príčinou? Nebezpečenstvo na horách sa rozdeľovalo na subjektívne – ktoré si človek spôsobil sám a objektívne – ktoré mu hrozilo bez jeho pričinenia. Toto delenie je dnes už prevažne prekonané, lebo – ako ukázala prax – hory človeku nehrozia, majú iba svoje zákonitosti. Ak ich človek nerešpektuje, či už preto, lebo o nich nevie, alebo preto, že im neprikladá vážnosť, môže sa za určitých okolností dostať do nepríjemnej situácie, prísť o zdravie alebo aj o život.
Úrazy a nešťastia v horách vznikajú predovšetkým:
a.) z neznalosti terénu,
b.) z neznalosti pohybu v tomto teréne,
c.) z nedostatočného výstroja,
d.) z nevhodných poveternostných a snehových podmienok.
Neznalosť terénu znamená:
voľba neprimeranej túry,
nedodržanie správneho smeru a priebehu cesty,
neinformovanosť o schodnosti a obťažnosti túry,
strata orientácie,
zostup neznámym smerom
Predchádzame tomu:
štúdiom mapy, sprievodcu, kompasu,
informáciami získanými od HS,
absolvovaním náročných túr s horským vodcom.
Neznalosť pohybu v teréne a predpoklady pohybu:
časový rozvrh prispôsobiť zdatnosti návštevníkov,
časová rezerva do zotmenia,
primerané túry s ohľadom na kondíciu,
vhodný počet účastníkov vzhľadom na charakter túry,
ovládanie techniky postupu.
Nedostatočný vývoj – riešenie
u turistu je najdôležitejšia správna obuv, ochrana proti dažďu a zime,
u lyžiara je najdôležitejšie správne poistné viazanie a ochrana proti zime.
Nevhodné poveternostné a snehové podmienky
za zlého počasia (dážď, vietor, hmla, búrka, fujavica) sa na túry nevydávame,
vývoj počasia treba sledovať aj počas túry a pri zhoršení počasia sa treba vrátiť,
vývoj počasia treba sledovať aj v dňoch pred túrou (tlač, rozhlas, televízia),
búrky v pásme nad hornou hranicou lesa v hôľnom teréne sú veľmi nebezpečné,
v zime treba ešte poznať údaje o stave a kvalite snehu.
Jednotlivé čísla vyjadrujú stupeň nebezpečenstva takto:
0 – nijaké lavínové nebezpečenstvo,
1 – veľmi mierne lavínové nebezpečenstvo (možný výskyt miestnych lavín spôsobených mechanickým narušením),
2 – mierne lavínové nebezpečenstvo (možný výskyt miestnych lavín bez mechanického narušenia),
3 – veľké lavínové nebezpečenstvo (okrem známych lavínových svahov môžeme počítať so zosuvom lavín na všetkých exponovanejších svahoch – zákaz vychádzania do terénu).
Vznik a príčiny lavínového nebezpečenstva môžeme zhrnúť do týchto bodov:
počasie a snehové podmienky (ochladenie, oteplenie, veľké množstvo nového snehu a pod.),
pôsobenie vetra (veľké snehové záveje, usadzovanie snehu pôsobením vetra na záveternej strane, vytváranie snehových platní a pod.),
účinky nízkych teplôt a odmäkov (náhle oteplenie a ochladenie),
terén (sklon terénu, hladkosť povrchu alebo jeho členitosť, porasty alebo hôľne terény).
Pohyb a správanie sa v prípade nebezpečenstva lavín:
použitie lavínovej šnúry (každý turista - lyžiar by mal v ohrozenom priestore použiť lavínovú šnúru).
voľba stopy (nebezpečné miesta netraverzujeme, snažíme sa ich prejsť smerom šikmo hore alebo šikmo dolu),
odstupy (skupina musí postupovať tak, aby v ohrozenom pásme bol vždy len jeden člen skupiny).
Ako sa správať v momente strhnutia lavínou:
zjazd priamo dolu (história potvrdzuje, že niektorým lyžiarom sa podarilo odvážnou jazdou ujsť pred lavínou),
zbaviť sa výzbroja (batoh, lyže, palice),
udržať sa na hladine (akýmkoľvek spôsobom sa treba snažiť udržať na povrchu lavíny),
vytvoriť si voľný priestor pre hlavu (po zasypaní a upokojení snažiť sa urobiť si čo najväčší priestor okolo hlavy),
upokojiť sa a šetriť silami (uvedomiť si, že treba vydržať do príchodu záchrancov).
Záchrana zasypaného:
improvizovaná akcia spoločníkmi zasypaného (je najrýchlejšia, a preto najdôležitejšia),
sondovanie improvizovanými prostriedkami (lyžiarske palice bez krúžkov, slalomové tyčky a pod.),
ohlásenie nešťastia Horskej službe (bezpečne, rýchlo, základné údaje o počte zasypaných, o veľkosti lavíny, o množstve ľudí, ktorí sú na mieste nešťastia).
Kedy je nebezpečenstvo spúšťania sa lavín najväčšie:
po napadnutí väčšieho množstva snehu na staré stvrdnuté a ľadové snehové vrstvy,
v slnečných dňoch medzi 10. až 15. hodinou na slnkom ožiarených svahoch,
v obdobiach, keď bývajú v krátkom časovom odstupe veľké tepelné rozdiely,
v žľaboch a zvlášť širokých svahoch, nad ktorými sú rozľahlé strmé a hladké úbočia,
pri náhlom oteplení a odmäku, keď sklznú vrstvu na pôdnom podklade, uľahnutej tráve a pod. vytvára voda z rozpusteného snehu.
